KEĎ NEBUDEME BUBNOVAŤ, NIČ SA NEZMENÍ

JANA BORGUĽOVÁ, literárna historička, Banská Bystrica

1. Ako literárna historička oceňujem predovšetkým nadväzovanie na pozitívne aktivity predchodcov. Z tohto hľadiska si vážim odvahu a urputnosť Spolku slovenských spisovateľov dôstojne si pripomenúť jedinečnú udalosť – Kongres slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach (1936). Veľkoryso naplánované podujatie síce dostalo od nežičlivcov niekoľko vážnych K. O., ale napokon sa podarilo koncentrovať pozoruhodnú komunitu domácich aj zahraničných literátov a intelektuálov na jedno miesto, aby vyslali dôležitý signál smerom k verejnosti.

2. Potešilo by ma najmä stieranie rozporov rozličných skupín v kultúrnych a literárnych kruhoch, ktoré sú zdrojom zbytočného zvyšovania napätia a vášní, zainteresovaných nútia vynakladať množstvo energie na iné ako kultúrne a literárne aktivity. Nie som naivná, nikdy nebude pokoj zbraní, ale prímerie by nezaškodilo!

PAVOL KAL, básnik, publicista, autor detskej literatúry

1. Určite je viac toho, čo ma zaujalo i potešilo v tomto roku. Veď, napokon, vydanie každej hodnotnej knihy, ktorá má úmysel čitateľa ešte väčšmi „poľudštiť“, je veľkou a významnou udalosťou. A takýchto udalostí, čítajúc aj v recenziách na stránkach Literárneho týždenníka, je naozaj požehnane. No a v osobnom živote si vážim reakciu istého známeho spisovateľa, ktorému som poslal niekoľko svojich básní na posúdenie. Vtedy mi napísal: „Čítajte veľa hodnotnej poézie a všímajte si zmysel a kvalitu rýmu, a nezabúdajte aj na slovenčinu a pravopis. Ako isto viete, na Slovensku sú desiatky, ba stovky ľudí píšucich verše. Ibaže chýba skutočný básnik. Básnictvo je údel. Nie je to o opakovaní všeobecne známych právd, ale o veľkom riziku osamelosti a nepochopenia.“ V mojom osobnom živote majú tieto slová veľký význam, naznačujú, že písanie nie je len o náklade a predávanosti kníh, ale najmä je to štýl bytia a údel, ktorý prináša aj mnoho prekážok. A takíto spisovatelia na Slovensku ešte, našťastie, nevymreli. Dokonca sa stretli aj na nedávnom Kongrese slovenských spisovateľov, ktorý taktiež považujem za veľmi prínosné podujatie uplynulého roka.

2. Nie som kompetentný, aby som tu vyslovil nejaké zásadné kroky, ktoré by mali prispieť k nevyhnutnému odčleneniu toho, čo je dobré, vkusné a užitočné, od toho, čo je viac na škodu ako na úžitok. Čo by sa teda malo zmeniť v kultúrnom živote na Slovensku v roku 2017? Možno ešte viac horliť vo všetkých sférach spoločnosti za rozvoj skutočnej kultúry, ktorá človeka obohacuje osobnostne i ľudsky. Lebo tej „inej kultúry“, hľadiacej na zisky a vidiacej v prijímateľoch len čísla sledovanosti, je až zahanbujúco veľa. Každý – tam, kde žijeme a pracujeme – máme aj v nadchádzajúcom roku úžasnú možnosť zmeniť veci na lepšie – či už bývame vo veľkomeste, kde je prístup ku skutočnej kultúre možno jednoduchší, alebo žijeme v dedinke s jedným kostolom, malou vidieckou knižnicou a pohostinstvom. Vyslovím na záver ešte prosbu za mnohých, ktorí sa zaujímajú o kultúrny život na Slovensku, aby sa podarilo postupne uviesť do praxe závery Kongresu slovenských spisovateľov.

PAVOL HOLEŠTIAK, manažér, Čadca

1. Zaujalo ma, že slovenská literatúra nezahynula a drží si svoju kvalitu napriek prekážkam i poklesu čitateľov. Badať však aj pozitívne trendy. Verejnoprávne médiá majú v tomto ohľade značné rezervy. Veď vysielací priestor (ale aj marketing pre kultúru slova) by mal patriť k ich prioritám. To by najskôr však musela byť ochota.

2. Štát by mal prejaviť reálnu a dostatočnú podporu skutočne kultúrnym periodikám typu Literárny týždenník, Kultúra, Slovenské pohľady či Slovenské národné noviny. Rovnako bez účinnej pomoci vydavateľstvám, ktoré doposiaľ nepodľahli kultu braku a protislovenskej spisby, nečakajme výraznejší pozitívny posun.

VILIAM JABLONICKÝ, publicista, kritik, historik kultúry, Bratislava

1. Zaujalo ma Odklínanie Vajanského, kniha, ktorou Eva Fordinálová zachránila vyhlásený rok Vajanského k 100. výročiu úmrtia kľúčového slovenského intelektuála, Slovenské martyrológium od Viliama Judáka, 1. ročník Slovenského svetového kalendára z Báčskeho Petrovca, eseje Tradícia a identita od Michala Babiaka vydané v Nadlaku, denníky Mariana Várossa z normalizácie Deň za dňom samota, Vontorčíkova Bitka pri Viedni 1683, Hykischov obraz národnej obrody v diele Verte cisárovi... 2. Očakával by som podstatne väčšiu všímavosť a vnímavosť, koordináciu a primerané výkony, ktoré sa nemôžu prehliadnuť doma i vo svete na úrovni všetkých kultúrnych, umeleckých i politických inštitúcií Slovenskej republiky. Nepochopiteľne sme do jubileí Unesca nepresadzovali Vajanského či dokonca 150. výročie narodenia Dušana Makovického, neuskutočnili sme mu jedinú medzinárodnú konferenciu, nevydali sme mu jediný text, najmä jeho fenomenálne Jasnopolianske zápisky aspoň v podstatnom slovenskom výbere. Dúfam, že podobnú zábudlivosť neprejavíme pri ohlasovanom 200. jubileu Jozefa Miloslava Hurbana. Pri minuloročnom „svetovom bulharskom“ 1 100. jubileu sv. Klimenta, autorsky najliterárnejšom zo sedempočetníkov, sme aspoň dodatočne konferenčne objavovali jeho pôvod u nás. Dúfam, že už nebudeme obchádzať a reflektovať ani množstvo ďalších jubileí, osobností a udalostí, ako sa to neraz stáva aj vo verejnoprávnych inštitúciách, a že vzniknú k nim aj primerané knihy, výstavy, konferencie, koncerty, filmy, divadlá alebo sa aspoň oživia staršie tituly. Predsedníctvo v Európskej únii nám pripomenulo aj obrovský diplomatický význam kultúry, potrebu zamerať sa aj na ňu ako na efektívny a identifikačný vývozný artikel, nielen na pragmatické otázky ekonomiky, čo sme však, až na niektoré výnimky, dostatočne, žiaľ, nevyužili.

MICHAL SPIŠIA K, dôchodca, Košice

1. Odohralo sa toho nemálo, bohužiaľ, viac negatívneho ako pozitívneho. Predovšetkým som si všimol, že všetky médiá (ba celá spoločnosť) sú každodenne 24 hodín zaplavované akousi „hopsasa“ zábavou. Neviem, či to má ukázať, že ľud si žije ako vo vatičke, alebo „zamestnať“ mladých, aby si nestihli uvedomiť, čo sa v tomto štáte odohráva na úkor budúcich generácií, teda aj ich potomkov... Navyše, niektoré umelecké formy akoby zámerne médiá negovali. Stačí porovnať priestor, ktorý sa poskytuje napr. spevu a poézii. Už vieme, čo sa urobilo v rozhlase v záujme spevu, no poézia akoby neexistovala. Pýtam sa, kto to ma na svedomí? Čo je hlavným dôvodom? Predsa v každom civilizovanom štáte má poézia zelenú. Komu ležali v žalúdku napr. Nedeľné chvíľky poézie? Na kadejaké šou idú milióny, nemálo dostáva folklór, potom dlho nič a na konci je literárna tvorba. Dokedy?

2. V jednom Literárnom týždenníku ma zaujal rozhovor s Viktorom Timurom. Bolo to takmer pred dvoma rokmi a mal titulok Prekvapuje ma ľahostajnosť. Očakával som vecnú a širokú diskusiu, keď nie v roku 2015, tak v roku 2016. Videl som v tom príležitosť poriadne prehovoriť nielen do vlastných radov, ale aj zaklopať na dvere kompetentných úradov. Veď keď nebudeme bubnovať, nič sa nezmení! Či sa to niekomu páči alebo nie, pravda je, že kým nebudeme písať pre ľud, na nijakom literárnom podujatí nebude miestnosť praskať vo švíkoch a o priestore vo verejných médiách môžeme iba snívať.

MILOŠ ČIKOVSKÝ, publicista, Bratislava

1. Kultúrna spisovateľská a žurnalistická obec bola v uplynulom štvrťstoročí opatrná a ostýchala sa vyjadrovať k zásadným otázkam spoločenského vývoja na Slovensku, akoby čakala na hodnotenia z iných sfér ľudskej činnosti. Ako prvá bariéru prelomila spoločenskovedná literatúra, ktorá nielen analyzuje vývojové a osobitne krízové procesy, ale aj navrhuje alternatívy možného vývoja. V posledných rokoch túto bariéru prekročili aj viacerí politológovia, novinári a spisovatelia, ktorí odvážne pomenovali vývojové tendencie Slovenska v kontexte Európskej únie. Osobitne by som chcel vyzdvihnúť spisovateľa Jozefa Banáša, ktorý nielenže pokračoval vo svojich úspešných literárnych počinoch, ale zároveň našiel odvahu postaviť sa proti praktikám hlavného masmediálneho prúdu. Ukázal tak cestu, ako sa dostať k čitateľovi, aj keď ho hlavný prúd politicky blokuje. Jeho brilantné komentáre si rýchlo našli priestor na sociálnych sieťach a, nazdávam sa, majú väčší vplyv na obec slovenskú ako príspevky mnohých iných autorov hlavného prúdu. Tým, že mainstream blokoval J. Banáša, otvoril mu ešte väčší priestor k čitateľom. Ľudia, našťastie, vedia rozlíšiť medzi tvorbou s ideologickým nánosom a tvorbou, ktorá vychádza z ideí, z vnútorného presvedčenia. Z túžby priblížiť sa k pravde, ktorú autor hľadá slobodne, bez autocenzúry, keďže mu na chrbát nedýchajú zahraniční mediálni magnáti.

2. Zásadný problém vidím v identite. Človek sa rodí s identitou zo svojho sociálneho prostredia, ale život ju ďalej formuje i deformuje. Preto je dôležité využívať motivačné nástroje, aby sa ľudia obracali k svojej identite, najmä prostredníctvom tradícií slovenskej literatúry a žurnalistiky. Tam je základný prameň našej identity, zdroj nášho sebavedomia i motivácie nových tvorivých počinov. A v tejto súvislosti oceňujem príklad mladého tímu tvorcov relácií Slovenského rozhlasu: Rádio Litera (vysiela digitálne) i Rádio Pyramída (pripravuje sa na digitálne vysielanie). Sú to relatívne nové rádiokanály, ktoré vysielajú poéziu, prózu, drámu, publicistiku a hudbu predovšetkým zo starších záznamov. Želám si, aby svoje tvorivé počiny ďalej zdokonaľovali a aby si na výber diel z archívnych záznamov stanovili transparentné a odborné kritériá.

ETELA FARKAŠOVÁ, spisovateľka, filozofka, Bratislava

1. Popri viacerých literárnych novinkách, vernisážach či hudobných premiérach našich tvorcov tu doma a popri úspešných reprezentáciách slovenského umenia v zahraničí (len ich vymenovaním by som vyčerpala limitovaný rozsah príspevku) ma najviac zaujalo podujatie, ktoré pokladám z hľadiska nášho literárneho (kultúrneho) života za najdôležitejšie, a tým je minuloročný Kongres slovenských spisovateľov. Okrem iných (už veľa ráz uvádzaných) dôvodov (aktuálnosť odkazu kongresu v Trenčianskych Tepliciach z roku 1936, potvrdenie historickej kontinuity s ním, reakcia na súčasnú politicko-kultúrnu situáciu doma i vo svete...) oceňujem iniciatívu Spolku slovenských spisovateľov nadviazať, respektíve rozvíjať dialóg a spoluprácu jednak s našimi ostatnými, jednak so zúčastnenými zahraničnými spisovateľskými organizáciami, ako aj s ďalšími inštitúciami, a tak sa spoločne usilovať vytvoriť lepšie predpoklady na domácu literárnu tvorbu a na jej prienik za hranice Slovenska.

2. Myslím si, že programové návrhy a požiadavky obsiahnuté v záveroch Kongresu slovenských spisovateľov vychádzajú z čo možno najkomplexnejšieho pohľadu na jestvujúce problémy a sú sformulované dostatočne jasne. Ak by sa podarilo realizovať v tomto roku aspoň niektoré z nich, aj to by prinieslo zlepšenie situácie v slovenskej literatúre.

PAVEL FÁBRY, dôchodca-publicista, Košice

1. Zaujal ma Kongres slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach aj napriek provokatívnemu nezáujmu preferovaných médií, ale aj Kongres slovenskej inteligencie v Ľubochni. Som rád, že sa počas predsedníctva SR v EÚ podarilo ukázať Slovensko ako kultúrnu a krásnu krajinu. Za veľký zázrak považujem, že stále pravidelne vychádza Literárny týždenník aj napriek protislovenským hromobijcom, finančnému ošklbávaniu a streľbe ostrými zo svetoobčianskych pozícií. Rado ma zaujalo, že vyšla kopa dobrých beletristických, historických a publicistických diel vo vydavateľstvách Spolku slovenských spisovateľov, Matice slovenskej a iných. A že vychádzajú stále viaceré proslovenské literárne a kultúrne médiá.

2. Bol by som rád, keby sa Ministerstvo kultúry SR zmenilo z ministerstva divadla aj na ministerstvo literatúry, pretože literárne diela ostávajú navždy uložené v archívoch, knižniciach, pamäti i histórii Slovákov. Divadelné inscenácie dorezonujú uvedením nových. Dúfam, že v zmenenej STV a SRo bude slovenská literatúra, kultúra a história dominantná a ostatné všelijaké tie žánre budú doplnkové. V literárnych súťažiach sa budú oceňovať kvalitné diela, a nie iba „kaviarenské“. Nevšímavosť „mienkotvorných“ médií treba výsmešne pranierovať. Ak nebudú mať na knižný trh porovnateľný prístup diela z vydavateľstiev Spolku, Matice slovenskej a zameraním podobných, táto okatosť nech sa stane predmetom zväčšovacieho skla „kultúrneho vyšetrovania“ ministerstva kultúry. Slovenský štát nech je povinný uprednostňovať výročia z histórie Slovákov, a nie zbabelo mlčať. Rád by som bol, aby slovenskému kultúrnemu slnku nezacláňali arogantní slniečkari.

GABRIEL NÉMETH, básnik, spisovateľ, Čierna nad Tisou

1. Z aujala m a p ráca v ydavateľstva Martinus, pretože na knižničný trh prináša a čitateľom ponúka hodnotné knihy. Ako bývalý knihovník, ktorý v knižnici odpracoval 23 rokov, viem o tom svoje. Knihy sú vždy a budú studnicou vzdelania – najmä pre mladých. Knihu internet nikdy nevytlačí z pozadia kultúrnosti, tá navždy ostane žriedlom vzdelanosti a kultúry slovenského národa, ktorá žije, kým žije vzdelaný človek. Vážim si prácu vydavateľstva Ikar (dokonca som ich klubovým členom). Treba si vážiť všetky vydavateľstvá na Slovensku, pretože robia záslužnú prácu...

2. Treba, aby v roku 2017 pribudli učiliská, stredné školy s odbornosťou, ktoré na Slovensku akosi chýbajú. Našej spoločnosti sa to vráti stonásobne.

MARGITA IVANIČKOVÁ, poetka, spisovateľka, Trenčín

1. Čo ma zaujalo? Nepochopiteľný paradox. V totalite boli nepohodlní spisovatelia umlčiavaní až na hranu existencie ich a ich rodín. V „demokracii“ sú tí istí spisovatelia likvidovaní – mlčaním. Kongres slovenských spisovateľov, ktorý v rozhodujúcej miere zorganizoval Spolok slovenských spisovateľov, je exemplárnym dôkazom. Čoho sa moc bojí, o tom mlčí... 2. A čo zásadné by sa malo zmeniť? Takmer nerealizovateľná predstava. Takmer. Stephen Hawking dávnejšie vyslovil teóriu o tom, že čas a priestor sú konečné, aj keď nemajú konkrétnu hranicu. „Je to ako zemeguľa, tá je tiež konečná, a pritom na koniec nedôjdete.“ V tejto súvislosti verím, že postmoderný rozklad a rozpad všetkých a všetkého vôkol sa raz stretne so svojím začiatkom; minimálne literatúra sa odvráti od príbehov, ktoré nútia ľudí chcieť to, čo nenávidia, a začne sa príbeh sceľovania a viery.

JÁN JAVORSKÝ, dôchodca, Spišská Nová Ves

1. Úpadok, vulgárnosť, arogancia, plytkosť!

2. Zmeniť by sa mal vzťah ku kultúre, dedičstvu, treba posilňovať otvorenú kritiku stupídnych programov, textov typu Rytmus a spol., hlúpych programov, pochybných bulvárnych prejavov, mal by vzniknúť priestor, kde by sa na tieto veci upozorňovalo, kde by sa žiadala náprava, pravda, na to je potrebná asi aj vôľa na úrovni vlády a na úrovni ministerstva, širšia debata s učiteľmi, autormi, spisovateľmi, umelcami.

MILAN KUPECKÝ, humorista a publicista, Nové Zámky

1. Veľa podstatného som sa dozvedel a zafixoval si listovaním v Literárnom týždenníku. S dávkou egoizmu som sa uprel na svoju tvorbu a v intenciách humoru, čo je moja parketa, vydal som dve knihy aforizmov (ich recenzia vyšla aj v Literárnom týždenníku, za čo jeho tvorcom aj touto cestou ďakujem). V ostatnom čase ma väčšmi zaujíma internet a informácie prichádzajúce cez sociálnu sieť, pretože sú to informácie z dvoch brehov spektra rozdeľujúce našu spoločnosť. Informácie i dezinformácie sa na nás hrnú zo všetkých strán, len ich treba selektovať. Osobne ma zaujalo niekoľko humoristických akcií, najmä v oblasti karikatúrnej tvorby, vydarený bol napríklad Frašťacký tŕň, o ktorom sa málo písalo, tak ako o ostatných akciách a s nimi spojených literárnych úspechoch slovenských autorov i v zahraničí. V elektronických a printových médiách toho umeleckého veľa nebolo, iba ak zarátame lacnú zábavu, ako sú relácie Aj múdry schybí a Inkognito, prípadne dobre autorsky spracovaní Profesionáli.

2. Ministerstvo kultúry by malo väčšmi financovať slovenskú tvorbu, nevychádza nijaký proslovensky orientovaný denník, viac peňazí si vybojovala „menšinová kultúra“, oligarchovia, domáci i zahraniční vlastníci médií sa upriamujú iba na bulvár a inzerciu. Literárny týždenník by ma byť konečne týždenníkom a mal by mať niekoľkostranovú satiricko-humoristickú prílohu (k tomu by sme vedeli prispieť aj my humoristi), ako je Bumerang v sobotňajšom Športe, no s oveľa kvalitnejším obsahom. Ponúkam spolu s ďalšími ešte žijúcimi „roháčovcami“ pomocnú ruku. Toto úsilie by mali kultúrni pracovníci podporiť, lebo mladí ľudia pomaly nebudú vedieť, čo je epigram, humoreska či aforizmus, satira u nás pokapala... ako slanina...

LESANA KRÁĽOVIČOVÁ, nezamestnaná, Bratislava

1. Zaujala ma kniha Veroniky Šikulovej Petrichor a kniha Ruženy Šípkovej Periem sa na tridsiatke.

2. Malo by vychádzať veľa dobrých, kvalitných kníh, malo by sa vydávať veľa literárnych časopisov a organizovať viac čítacích akcií zo spisovateľmi.

MARTA HLUŠÍKOVÁ, stredoškolská profesorka, Rimavská Sobota

1. V lete som si kúpila Stručný etymologický slovník slovenčiny od Ľubora Králika. Oceňujem mravčiu autorskú prácu aj kultúrny čin vydavateľstva VEDA. S radosťou sledujem, že sa pripravuje aj vydanie troch dielov Dobšinského rozprávok s ilustráciami Martina Benku. Teší ma, že okrem záľahy mnohých nič nehovoriacich kníh sa môže náš literárny svet pochváliť i skutočnými perlami. Prekvapil ma aj Janko Cíger svojím hrebendovským putovaním po Slovensku – s vozíkom plným kníh. Považujem to za gesto upozorňujúce na cestu za knihou. Nie jednoduchú, nie rovnú ani širokú. Ak preskočíme skálie a vytrháme burinu, posunieme sa ako čitatelia o trochu vyššie. Teraz som si dovolila parafrázovať svoje slová z Literárneho Lučenca, ale tak to cítim.

2. Psí hlas do neba nedôjde, moje myšlienky z periférie Slovenska zostanú asi navždy v rovine fantázie – ale myslím si, že by si spisovateľské organizácie mali nájsť k sebe cestu. Je zaujímavé, že sme taká malá krajina, a pritom nás spisovateľov toľko vecí rozdeľuje. Však to vieme aj z histórie: Rozdeľuj a panuj. A stačilo by iba, aby nás spájala úcta k čitateľovi, knižná kvalita a podnetná literárna kritika.

OTTO GÁŤA, dôchodca, Žilina

1. Viac ma zaujal obsah Literárneho týždenníka – múdrym, pravdivým slovom – ako niektoré tzv. umelecké podujatia, štedro dotované.

2. Ministerstvo kultúry a jeho nielen z času na čas prívetivé a uznanlivé slová, ale finančná podpora slovenskej kultúry. Slovenskej, v tom pravom zmysle slova.

VIERA VALA CHOVIČOVÁ-RYŠAVÁ, špeciálna pedagogička, spisovateľka, Pezinok

1. Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastňovali na príprave a dôstojnom priebehu Kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach 22. a 23. 9. 2016. Zostrih z dvojdňového priebehu bol odvysielaný 7. 1. t. r. v relácii Literárny podvečer s FEMINOU v regionálnom vysielaní rádia www.mediamodra. sk a v repríze 8. 1. Cením si taktiež prácu ľudí, ktorí pripravujú Literárny týždenník, jeho webovú stránku a ďalšie periodiká či tituly vydávané pod gesciou SSS.

2. Usilovať sa o rozšírenie strán Literárneho týždenníka.

PETER KASALOVSKÝ, pôvodne novinár, Bratislava 1.

Prekvapil ma nezáujem väčšiny mladých a médií o kvalitnú kultúru a literatúru vôbec. A protekcionizmus určitých počtom neveľkých skupín umelcov a organizátorov kultúry v médiách a štátnych úradoch.

2. Mala by sa zlepšiť komunikácia kultúrnych činovníkov so školskou mládežou.

JOZEF HLUŠEK, dôchodca, Čadca

1. Nechcel by som iba jednu udalosť či počin spomenúť a ďalšie vynechať. Je však povznášajúce môcť konštatovať, že slovenská kultúra, slovenská literatúra a umelecká tvorba vôbec naďalej žijú a rozvíjajú sa. Paradoxom doby, ktorý sa netýka iba Slovenska, je, že kultúrna komunita nepriberá na váhe ani množstve, skôr naopak.

2.a) Lepšie už bolo, vraví sa – a je to pravda odveká. Takže bude stačiť, keď sa u nás doma na Slovensku aj naďalej bude môcť tvoriť v slovenskom duchu. Keď sa budú môcť tvorivo, nestranne a najmä nestranícky kompletizovať naše slovenské dejiny, nedávne aj tie najstaršie, a prestanú sa šikanovať či už zľava alebo sprava slovenskí historici.

2.b) Kiežby sa stal zázrak a Slovenská televízia by začala nestranne informovať svojich divákov. Bonusom navyše by bolo, keby sa rovnako pokúsila zvyšovať ich kultúrnu úroveň.

2.c) Moje osobitné želanie a či vinš: Žičím Vám, aby sa LT stal opäť skutočným týždenníkom a oddane slúžil Slovensku veľa ďalších rokov. Hoci aj v duchu tohto motta:

Múza je stále ešte pri mne

i v starobe ma drží v umení

a zahrieva ma keď prídu noci zimné

jej hlas mám v tichom šumení

Má pravdu stále dvíha ducha

môjho by nezaspal som v driemote

v nej žiari večne zakvitnutá lúka

hoc by som sedel iba pri plote

(úryvok z básne Svetloslava Veigla)