Ján Tazberík

SVETLO A INÉ STROJE

Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov,

2016, 1. vyd., 83 s., ISBN: 978-80-89727-57-5

Nebo/peklo v básni J. Tazberíka (Laudácia na knihu odmenenú Cenou Slovenského centra P.E.N.)

ALEXANDER HALVONÍK

Básne mnohoročného kultúrneho dejateľa Jána Tazberíka preleteli nad slovenským literárnym kontextom akosi skromne a nenápadne, hoci ich beh sa skôr podobá maratónu ako šprintu na krátke trate. Tazberík debutoval v roku 1977 a za štyridsať rokov vydal šesť básnických zbierok, no nikdy sa nevnucoval ani lámačom básnických rekordov v subverzívnosti, ani zideologizovaným lámačom básnických charakterov. K svojim vrcholným poetickým výkonom sa neprepracoval v súkromnej slonovinovej veži, ale jeho poézia sa vždy vyznačovala bezpodmienečnou dávkou autorskej subjektivity, bytostne reagujúcou na dianie v sebe i okolo seba. Vari donekonečna by sme mohli špekulovať o spojeniach básnika s fenoménmi svetovej i domácej poézie – niektoré odkazy nájdeme priamo v textoch Tazberíkových básní, niektoré sa stali priam partnermi lyrického subjektu –, no vo výslednom tvare básne ostáva básnik sám so svojou poéziou, originálom bez alternatívy. Najfrekventovanejšími slovami v Tazberíkových básňach sú svetlo, kameň a slovo. Toto cielené spájanie premenlivosti, reálnej trvácnosti a duchovnosti tvorí i základnú paradigmu jeho básnenia, ktorá prirodzene prešla v čase viacerými premenami a posunmi.

Minuloročná básnická zbierka Svetlo a iné stroje je nateraz pravdepodobne vyvrcholením tohto náročného konceptu Tazberíkovej hry s básnickou realitou, básnickou imagináciou a básnickou realizáciou. Ťažiskom zbierky je stredná z troch častí. Sú v nej nerýmované verše, ale i takmer rozprávačské texty. Obe formy sa však vyznačujú takou mierou rytmizácie, že každé slovo nadobúda povahu nezameniteľnej a nenahraditeľnej jednotky, ktorá so šarmantnou prirodzenosťou zapadá do súkolesia ostatných jednotiek. Lyrické možnosti textov takmer vytlačila nanajvýš konkrétna metaforika, často zredukovaná do jediného slova, ktoré s prirodzenou dôstojnosťou bojuje o svoje miesto v nahustenom básnickom tvare. Takto sa Tazberíkove texty stávajú akýmsi rojom metafor – každá má vlastné skupenstvo, ale všetky pospolu prinášajú jediné svedectvo: že všetko, všetky ohrozenia i slasti, všetky životy i smrte, lásky i nenávisti, mentálne i spoločenské premety, všetko je pohyb. Neuchopiteľný, nezvládnuteľný, nekonečný. A zavše i nedoviditeľný, iba tušený. Tazberík sa po tom všetkom načahuje, ale nikoho nepresviedča, že na to aj skutočne dočiahol. Napriek tomu to v každom básnickom texte opäť naostro a s vytrvalosťou skúseného gnostika skúša. Možno z inej strany, možno z iného uhla, z inej pozície neuspokojeného hľadača, ale vždy je to pokus o dosiahnutie nedosiahnuteľného. Niektoré časti textu sú dokonca vyčiernené a niektoré texty sa končia dvojbodkou: to, čo je za dvojbodkou, je rezervované azda čitateľovi, azda druhej strane zrkadla.

Mohlo by sa zdať, že autorovým božstvom je skepsa. Ale nie je to tak. Autorovým božstvom je pohyb. Skepsa je len cestou k pohybu. Preto môže s takým filozofickým pokojom rozprávať o životných, prírodných, dejinných i spoločenských drámach, o drámach videnia i poznania, o dráme tvorby básne. Jeho posledná kniha je preto nielen zmysluplným vkladom do modernej slovenskej poézie, ale i mnohovravnou výzvou k jej kultivovaniu.

- - -

Bibliografický odkaz:

HALVONÍK, Alexander: Nebo/peklo v básni J. Tazberíka: Laudácia na knihu odmenenú Cenou Slovenského centra P.E.N. [Recenzia knihy Ján Tazberík: Svetlo a iné stroje, Spolok slovenských spisovateľov, 2016]. . In: Literárny týždenník, č. 1 – 2, ročník: XXXI, vyšlo 17. 1. 2018, s. 12. ISSN 0862-5999. Dostupné na internete: <TU>.