Miroslav Bartoš

DEŇ, AKÝ TI PATRÍ

Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017, 1.vyd., 199 s., ISBN 978-80-8061-996-1

Kvalita či kvantita?

KATARÍNA KOLÁRIKOVÁ

Najnovšie dielo Miroslava Bartoša sa člení na tri veľké kapitoly: Si ako deň, Duetá, Kroky labyrintom. Ich tematiky sa však prelínajú, a preto by sa dali pomyselne rozčleniť na päť častí – poviedky, poetické úvahy, záznamy z prežitých dní, bájky a politické kompozície. V poviedkach sa stretávame s tematikou neraz opisovaného socializmu, do ktorého autor vsadil osudy hlavných hrdinov, študentov umeleckej školy. Myslím si, že sa v slovenskej literatúre s týmito námetmi stretávame už nadmieru. Preto je namieste pozrieť sa na ne z iného uhľa pohľadu a priniesť niečo, čo ešte napísané nebolo. Najmä ak chceme v modernom 21. storočí osloviť, inšpirovať aj mladší okruh čitateľov. V dvoch poviedkach (Pišta, Silvo) autor neprináša nič nové, objavujú sa v nich metafory ako „ideologický korzet“, ponosy na zakázané študentské zábavy a podobne. Napriek tomu, že texty sú napísané kultivovane, ide iba o prerozprávanie málo dynamických príbehov, s charakterovo nie veľmi odlíšiteľnými postavami, ktoré zaváňajú možno autorovými spomienkami z mladosti. A čo je v nich krásne, je opis prírody. Ak sa zahĺbite do čítania týchto pasáží, budete mať pocit, akoby ste boli tam, vysoko na skalách, v lesoch a slovenských dolinách. Hodnotiť úvahy je náročná úloha. Autor v nich totiž odzrkadľuje útroby svojich myšlienok podfarbených vnútornými pocitmi a prezentuje názory, s ktorými čitateľ buď súhlasí, alebo nie. V prípade M. Bartoša ide o úvahy o aktuálnych problémoch dneška („svet sa scvrkol, vliezol do počítača“, „gazdiné postupne povyhadzovali ľanovú čipkovanú krásu starých materí“) alebo o úvahy o detstve („... tam stojí rodičovský dom. Chvíľky, ktoré prežívame dnes, majú svoj predobraz v našej pamäti, stali sa vtedy, keď sme im ešte nepripisovali nijaký význam, ale dnes nám napovedajú, čo je správne a ako sa treba v okamihu rozhodnúť...“), ale aj úvahy o vede či o podlosti, sile klebiet („Po čase zbadáte, že tie pohľady okolostojacich sú iné, čítate z nich svoj zmenený imidž, a neviete, ako ste ho nadobudli..“). Autor sa často vracia aj do mladosti. V každej z úvah nájdete myšlienku, ktorá sa vás osobne dotýka, a neraz si ju musíte opakovane prečítať, aby ste hlbšie precítili to príjemné pohladenie slova.

Texty, ktoré som si pre seba nazvala ako „krátke záznamy z prežitých úsekov dní“, pripomínajú skôr zápisky z denníka. Vecne opisujú zopár prežitých skutočností, ale hlbšia pointa im chýba. Názov jednej z kapitol je Duetá. Ja som si ich pomenovala „bájky“, pretože naozaj sú bájkami, končiacimi sa mravným ponaučením. Táto časť knihy je podľa mňa najsilnejšou a najzaujímavejšou. Veľmi dobre napísanou bájkou je Kanapa a tigria koža. Pozoruhodný námet Šéf a fascikel si viem predstaviť aj ako dobrú poviedku. Nápaditá je Bájka a bájkar, kde sa autor zhovára so svojím dielom. Nenápadné spojenie Obloha a hladina či Ticho a hluk ostávajú dlhšie rezonovať v mysli. Niektoré z „bájok“ sú však pritiahnuté za vlasy. V najrozsiahlejšej časti diela Kroky labyrintom sa nachádzajú kompozície motivované politickou scénou, množstvo poučiek i úsilie využiť vedecké poznatky v krásnej literatúre, čo však vyznieva kostrbato a unavujúco. Keď sa prehryziete politickými úvahami, narazíte na lyrický text Lupene vistérie, ktorému vzdávam úctu. Vo filozofickej úvahe Čas lásky som sa pozastavila pri tvrdení, že „gréčtina používa pre lásku dva termíny, Filein a Eran“. Pokiaľ viem, moderná gréčtina používa pre lásku termín Αγάπη (agápi) a termín Έρωτας (érotas) znamená vrúcnu lásku, resp. milovanie. Filein a Eran? Φιλειν a Εραν? Možno starogréčtina? Pôsobivé sú ilustrácie, ktoré oživujú knihu, aj z pohľadu laického oka sú inšpiratívne, niektoré desivo krásne, s dušou, ktorú do nich umelec vložil. Ešte malý detail, ktorý mi (na strane 33) v okamihu udrel do očí: slovo „spokorneli“. Odporúčam ho najmä nám mladým, pretože sme už celkom zabudli na jeho význam...

Dielo M. Bartoša je napísané kultúrne, nie je v ňom jediný vulgarizmus, čo je v slovenskej literatúre rarita. Každý si v ňom nájde, čo je jeho srdcu blízke, či už podnetné úvahy, cestu v spomienkach do minulosti, ale i tvrdé politicko-filozofické úvahy. Ako sa píše aj v doslove, celkovo ide o súhrn textov, ktoré autor písal s konkrétnym cieľom. Zámer urobiť z nich výber, a tak ich skomponovať do jedného knižného celku autorovi zrejme vyšiel, kniha však, keďže je priveľmi rôznorodá, stráca na kvalite, ktorú prevýšila kvantita. Aj keď – mať všetky texty, ktoré spisovateľ kedy publikoval v jednej knihe, je prehľadné i užitočné.

---

Bibliografický odkaz:

KOLÁRIKOVÁ, Katarína: Kvalita či kvantita? [Recenzia knihy: Miroslav Bartoš: Deň, aký ti patrí. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2017]. In: Literárny týždenník, č. 5 – 6, ročník: XXXI, vyšlo 14. 2. 2018,  s. 12. ISSN 0862-5999. Dostupné na internete: <TU>.