Anton Lauček

IBA TAK VIII

Námestovo: Tlačiareň Kubík, s. r. o., 2017, 1. vyd.

Humor ako vzácne štipľavé korenie

GORAN LENČO

K čitateľovi prišiel najnovší diel série prozaických miniatúr Antona Laučeka pod názvom Iba tak VIII. Iba tak – znenazdajky, a predsa nie neočakávane. Niekto by mohol povedať: Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Autor tam však vkročil už po ôsmy raz, no keď zarátame i výbery, dopracujeme sa k číslu štrnásť. Viaceré z jeho kníh sa už vypredali, a keď sa za nimi iba tak „zaprášilo“, logickým krokom sa stali výbery z nich, z ktorých nejeden nesie zvláštny poetický či humorný názov. Alebo výstižnejšie vyjadrené: smiešno-nádherný. Na ilustráciu uvádzam tituly dvoch: Vybijem ti zuby viečkami. Iba tak alebo Revolúcia nebude, lebo súdruh Lenin stratil balalajku. Iba tak. Úsmevné a pôvabné. No aj drsné a sarkastické. Aj to sú neodmysliteľné Laučekove polohy. Využíva ich obe naraz, pritom tvoria súzvuk. Ak spisovateľ je majstrom svojho remesla, Lauček ním nepochybne je, a to ho vedie k harmónii, nie k disonancii. Hoci niektoré jeho texty sú fabuláciou, iné sú až nepríjemne reálne. Autor však hrá čestnú hru a fikciu oddeľuje od skutočnosti, teda nemystifikuje. Vnáša humor tam, kde treba, text prifarbuje vzácnym štipľavým korením. Pritom vie, že všetko treba dávkovať s mierou. Lauček ju nikdy neprekročí, neprestúpi pomyselnú čiaru na ceste k prvoplánovej humoreske. Zriedka sa i hurónsky zasmejete, no príťažlivosť jeho prozaických textov spočíva v inom. Aj keď sa po celý čas budete usmievať, občas sa vás zmocní neveriaci úžas a až do konca neprestanete krútiť hlavou. Humor má veľa foriem, a Laučekovi nie je cudzí – ani ten čierny alebo insitný, no prednosť dáva subtílnemu a spoločensky angažovanému. Neraz zdvihnete obrvy nad jeho záznamom ľudskej hlúposti hraničiacej až s paródiou. Ak ste, rovnako ako autor, veriaci, musíte pripustiť, že Boh má svojský zmysel pre iróniu. A ak veriaci nie ste, prečítajte si špeciálne Iba tak, nachystané práve pre vás a honosiace sa názvom Iba tak pre bezbožníkov. Vari niet skupiny či spoločenstva – ak sa v ňom darí nespravodlivosti, nepravde, hriechu, neľudskosti –, na ktorých by autor nechal aspoň tú príslovečnú nitku suchú. Agilný komunista, politický oportunista, laxný kresťan, ktorý nežije podľa zásad svojho učenia, alebo „len“ príslušník masy, čo sa dobrovoľne dal zotročiť ohlupujúcim molochom zvaným médiá... Autor k nikomu nie je prehnane jemný. Práve naopak. A dobre tak! Tajomstvo úspechu a príťažlivosti Laučekových textov spočíva i v tom, že je výborný pozorovateľ, keďže nastavuje zrkadlo celej spoločnosti. Každá z jeho krátkych poviedok, glos, pohľadníc, reminiscencií, esejí a reflexií na čitateľa apeluje, má výrazný morálny rozmer a dáva si za úlohu budiť človeka z letargie ducha, do ktorej upadá v konzumnej ére zameranej na lacnú zábavu. Je očistou zmyslov zahltených plytkými a povrchnými atrakciami doby naklonenej bezuzdnému hedonizmu.

Poúča, budí, burcuje a... Popritom excelentne baví. Kladie si však za cieľ niečo ešte vznešenejšie a darí sa mu to – úsilie zušľachtiť človeka. Kvalitná literatúra má silu a moc meniť človeka k lepšiemu. Neľahkú úlohu si zvolil Lauček, a tak sa nevyhnutne dostáva do sporu s mocnými a, veru, nejedného zatvrdeného človeka si aj pohnevá. Nie je samoúčelne konfrontačný, ale – dalo by sa povedať – zastáva obranný postoj, pretože je obrancom tradičných hodnôt vo svete postmodernistického relativizmu a všeobecného duchovného úpadku.

Takmer by sa zdalo, že Lauček, verný svojmu povolaniu, pôsobí i prostredníctvom literatúry ako pedagóg, učiteľ a mentor dobrého a správneho života. Je to však vyučujúci-kamarát, nijaký chladný akademik, mĺkvy, prísny docent. Jeho civilný, humánny prístup osloví každého, kto je ochotný načúvať a kto vie prehltnúť zdravú, no horkú pilulku oprávnenej kritiky. Lauček je za dialóg a za porozumenie. Zreteľné je to už v úvodnej próze jeho najnovšieho Iba tak VIII. Protiľahlé póly sa uňho stretávajú aspoň na rovníku, a tak láska spojí zbožného mládenca a zapálenú marxistku. Lebo aj to, čo je kontrastné, môže si k sebe nájsť cestu, ak je na prvom mieste skutočne dobrý úmysel.

A znova sa dostávame k prelínaniu protichodností. Základný zámer Laučekových textov zrejme vyplýva z osobnosti autora. A on je autor, ktorý nachádza rovnováhu. Pritom je mu rovnako blízky svet fyzický, svet duševný i svet fantázie a vzletu. Jeho svet harmónie k čitateľovi prehovorí prostredníctvom diela Iba tak. Tam ho nájdeme, aby nás inšpiroval. Vedome. Nie iba tak...

- - -

Bibliografický odkaz:

LENČO, Goran: Humor ako vzácne štipľavé korenie. [Recenzia knihy Anton Lauček: Iba tak VIII, Tlačiareň Kubík, s. r. o., 2017]. In: Literárny týždenník, č. 1 – 2, ročník: XXXI, vyšlo 17. 1. 2018, s. 13. ISSN 0862-5999. Dostupné na internete: <TU>.