Anton Péteri

SVETY

Ružomberok: Literárny klub spisovateľov, 2017, 1. vyd., 442 s., ISBN 978-80-89253-85-2

Báseň je spoľahlivý partner

JAROSLAV REZNÍK

Poézia je spoľahlivý priateľ a najvďačnejší spovedník, aj keď nemá povinnosť mlčanlivosti. Táto myšlienka mi zišla na um po prečítaní už siedmej básnickej zbierky Antona Péteriho Svety. Tento novozámocký rodák, ktorý má už vyše štyridsať rokov domov v Ružomberku, začínal v Krúžku mladých autorov v Žiline. Potom však prišli roky profesionálneho nasadenia v oblastiach životného prostredia a vodného hospodárstva a básnickú tvorbu na istý čas, povedané konkrétnou metaforou, zaplavili priehrady a vodné nádrže. No nezaplavili ju navždy. Poézia sa k nemu vrátila v pokročilejšom veku, keď zacítila múdrosť životnej skúsenosti a plný kufor nažitého.

Človek-básnik sa k nej vrátil, a zdá sa, že aj ona to potrebovala. Životná múdrosť a nažitá skúsenosť sa viditeľne zračí aj z jeho najnovšej zbierky. Jej tematický okruh rozdelil na takmer rovnako veľké dva cykly: Môj svet a Svet navôkol. Mohli by sme povedať – moje vnútro (čiže moja duša) a reálny svet, ktorý ma obklopuje. Básnik vo svojom srdci žije svoj citový svet. Netají, že je v ňom „presila smútku“, ako by povedal Ján Kostra. Za milovanou osobou, ktorá chápala jeho básnické úsilia a vytvárala mu potrebnú harmóniu na život. No jeho smútok má ďaleko od rezignácie. Život sa musí žiť do konca za každých okolností, a – koniec koncov – smrť nie je taká strašná, naopak – pripravuje nám stretnutie so všetkými. Druhá časť zbierky je návratom do reálneho sveta vecí, prostredí, stretnutí, udalostí, do dní všedných i sviatočných. A. Péteri je do istej miery aj lyrickým zaznamenávateľom ružomberských udalostí, predovšetkým kultúrnych. Napríklad v básni Randesvous pod schodmi. K svojmu mestu sa hlási v básni Ružomberok: „Kde veniec hôr / ako šípom / prestrelila rieka / a kde šíp ružu / hrotom v erbe pretkal, / tam je moje mesto, / tam som naozaj doma.“ To je zdanlivo všetko. Na druhej strane nás to však núti zastaviť sa pri poetike tohto básnika. Jeho básne sú krátke, až kratučké, na prvý pohľad majú prozaický pôdorys mikropoviedky alebo širšieho lyrického aforizmu. Sú to akoby lyrické postrehy, no majú neuveriteľnú hutnosť výpovede z hlbokej studne životnej skúsenosti, v ktorej je skrytý prameň múdrosti. „Naraz môžeš iba jednu ženu ľúbiť. / Svedčia o tom zväzky, trvajúce roky / i rýchle rozvody. / A všetko ostatné je iba obeta / alebo len hrubá, obyčajná faloš. / Niet si čo zastierať, / všetci sme už takí.“ Iný básnik (Pavol Bunčák) by povedal – „prostá reč“. A tretí dodáva – ale múdra.

A. Péteri je básnik každodenného života človeka – v zrelom veku. Hľadá harmóniu a pri tomto hľadaní ho očarúva každodenná maličkosť. Vstúpi mu do básne, a keď sa dotkne hladiny jej múdrosti, spoločne sa premenia na pointu. „Čo mám, je nádej. / Som sebecký vlastník. / Nepripúšťam, / že nemôžem, / že nevládzem, / veď ešte bije srdce / poháňané liekmi / a mozgovú kôru ešte čas / celkom nevyhladil. // Beriem palicu a idem.“ Žiada sa dodať – za básňou. Lebo poézia je naozaj spoľahlivý partner a vnímavý spovedník.

---

Bibliografický odkaz:

REZNÍK, Jaroslav: Báseň je spoľahlivý partner. [Recenzia knihy: Anton Péteri: Svety. Ružomberok: Literárny klub spisovateľov, 2017]. In: Literárny týždenník, č. 5 – 6, ročník: XXXI, vyšlo 14. 2. 2018, s. 12. ISSN 0862-5999. Dostupné na internete: <TU>.