Výročia osobností a udalostí – AUGUST 2017

04.08.2017 01:45

SLOVENSKÝ KULTÚRNOHISTORICKÝ KALENDÁR – VÝROČIA OSOBNOSTÍ A UDALOSTÍ V AUGUSTE 2017

 

JOZEF STAŠKA (* 1. 8. 1917 – † 18. 9. 1999) – 100. VÝROČIE NARODENIA

Dňa 1. 8. 1917 sa narodil v Sedliackej Dubovej (okr. Dolný Kubín) JUDr. Jozef Staška († 18. 9. 1999 v USA, pochovaný je v Sedliackej Dubovej), právnik,  knihovník, publicista, popredný slovenský politik po 2. svetovej vojne, organizátor kultúrneho a politického života slovenských krajanov v USA. Gymnázium navštevoval v Dolnom Kubíne a Trstenej. Študoval právo na Univerzite Komenského v Bratislave a na parížskej Sorbonne. Po 2. svetovej vojne patril k popredným slovenským politikom. Vo voľbách 1946 ho zvolili za poslanca Ústavodarného Národného zhromaždenia ČSR za Demokratickú stranu (mandát však neprevzal a na funkciu rezignoval). Po roku 1948 ho zatkli, z politických dôvodov nespravodlivo odsúdili na šesť a polročný trest a väznili v Leopoldove. Po prepustení emigroval do USA (1961), kde sa stal riaditeľom knižnice v New Yorku. Pochovaný je v Sedliackej Dubovej, kde má na budove Obecného úradu pamätnú tabuľu.

 

FRANTIŠEK HRTÚS (* 3. 3. 1937 – † 2. 8. 1997) – 20. VÝROČIE ÚMRTIA

† 2. 8. 1997 zomrel v Modre František Hrtús (* 3. 3. 1937 v Turzovke-Korni), slovenský maliar – krajinkár, portrétista a grafik. Jeho otcom bol Fratišek Hrtús, matkou Dorota, rod. Korčeková. Vychodil strednú školu v Liptovskom Mikuláši. Pracoval v moravských baniach.  Absolvoval výtvarnú výchovu na Pedagogickej fakulte v Trnave u Rudolfa Horňáka a Ladislava Čecha (1966). Učil, žil a tvoril v Modre, kde sa aj inšpiroval modranskými zátišiami a zákutiami. Maľbe sa venoval popri zamestnaní. Po úspešných výstavách začal pracovať ako umelec v slobodnom povolaní. V jeho tvorbe možno rozpoznať dekorativizmus inšpirovaný ľudovým umením, od polovice sedemdesiatych rokov sa venoval realistickej krajinomaľbe, portrétu a zátišiu. V posledných rokoch života sa orientoval na prírodný detail.

 

VLADIMÍR DZURILLA (* 2. 8. 1942 – † 27. 7. 1995) – 75. VÝROČIE NARODENIA

* 2. 8. 1942 sa narodil v Bratislave Vladimír Dzurilla († 27. 7. 1995 v Düsseldorf, Nemecko, pochovaný je v Bratislave), slovenský hokejista, hokejový brankár česko-slovenskej štátnej reprezentácie, tréner, trojnásobný majster sveta a majster Európy v hokeji, jeden z najlepších svetových hokejových brankárov, najlepší hokejista Slovenska 20. stor., člen Siene slávy Medzinárodne hokejovej federácie (IIHF), Siene slávy slovenského hokeja a Siene slávy českého hokeja. Bol brankárom Spartak Kovosmalt Petržalka, HC Slovan Bratislava (1957 – 1973), ZKL, neskorší Zetor Brno (1973 – 1978), Augsburger EV (Nemecká spolková republika, 1978 – 1979) a SC Riessersee (NSR, 1979 – 1982). Pôsobil ako tréner hokejových mužstiev Zetor Brno, HC Slovan a Düsseldorfer EG (NSR). V najvyššej hokejovej súťaži odchytal počas 19 sezón 571 zápasov. V reprezentácii ČSSR nastúpil 139 ráz, odohral 172 zápasov, štartoval na desiatich majstrovstvách sveta a troch olympijských turnajoch...

PREČÍTAJTE SI exkluzívny medailón Vladimír Dzurilla (*  2. 8. 1942 Bratislava – † 27. 7. 1995 Düsseldorf, Nemecko, pochovaný v Bratislave)

 

VLADIMÍR KRIVOŠ (* 1. 7. 1865 – † 4. 8. 1942) – 75. výročie ÚMRTIA

* 4. 8. 1942 zomrel v Ufa (Rusko) Vladimír Krivoš (* 1. 7. 1865 v Liptovskom Hušťáku, dnes súčasť Liptovského Mikuláša), geniálny slovenský lingvista, polyglot, novinár, diplomat, stúpenec tolstojizmu, dramatik, prozaik, básnik, prekladateľ, publicista a zakladateľ stenografie. Pochádzal z obchodníckej rodiny. Jeho otec Ján zakladal Maticu slovenskú, pracoval ako obchodník a richtár, matka, Zuzana Pálková, pochádzala z bohatej garbiarskej rodiny. Vladimír Krivoš bol z jej strany bratrancom Dušana Makovického, osobného lekára Leva Nikolajeviča Tolstého. V. Krivoš študoval v Liptovskom Mikuláši. Gymnaziálne štúdiá začal v Přerove (stenografiu), pokračoval v Spišskej Novej Vsi a ukončil na taliansko-chorvátskom gymnáziu v Rijeke (Chorvátsko). Vo francúzštine sa zdokonalil v Paríži. Študoval na prestížnej Diplomaticko-vojenskej orientálnej akadémii vo Viedni  (Keiserliche und Königliche Orientalische Akademie vo Viedni), odtiaľ ho pre politické názory, najmä proslovenskú a slavianofilskú orientáciu vylúčili, keďže o sebe tvrdil, že nie je Rakúšan, ani Maďar, ale Slovák a stýkal sa aj so Slovákmi, ktorí sa kriticky stavali voči habsburskej monarchii. Podľa oficiálnej verzie sa nevhodne správal počas krátkeho rozhovoru s cisárom Františkom Jozefom I., ktorý školu navštívil v roku 1886. V štúdiu pokračoval na fakulte východných jazykov  na Petrohradskej univerzite. Okrem stenografie sa postupne naučil 40 jazykov. Z nich ovládal 26 aktívne. Ovládal starú gréčtinu, nemčinu, taliančinu, francúzštinu, maďarčinu, chorvátčinu, češtinu, vrátane ich stenografických sústav, po štúdiách aj turečtinu, novogréčtinu, arabčinu, perzštinu, neskôr, po pobyte v Rusku aj ruštinu či angličtinu a srbčinu, vzdelal sa aj v kryptografii, ktorá si ho rýchlo získala. Po tom, čo úspešne ukončil štúdiá, zostal v Rusku, kde vstúpil do štátnych služieb. Na Slovensko sa vrátiť nemohol, pretože ho v Rakúsko-Uhorsku považovali za vojnového zbeha. Získal ruské občianstvo, neskôr mu za zásluhy cisársky dvor udelil šľachtický titul a nadobudol aj slušný majetok. V Rusku bol profesorom stenografie na polytechnike a profesorom cudzích jazykov na miestnych školách. Bol autorom prvej ruskej stenografickej sústavy a učebníc pre ruské školy stenografie. Spracoval aj sústavu skráteného písma (1910). Bol riaditeľom parlamentnej stenografickej kancelárie v Rusku (1906 – 1913). Počas prvej svetovej vojny bol tlmočníkom v štábe generála A. A. Brusilova. Zatkli ho, obvinili zo špionáže a poslali do vyhnastva na Sibír. Po októbrovej revolúcii ho povolali ako odborníka na ministerstvo zahraničných vecí, kde vstúpil do diplomatických služieb. Na požiadanie Lenina štylizoval v angličtine a francúzštine známu nótu západným veľmociam o skončení vojny. Pomáhal pri projekte GOERLO, vyučoval na vojenskej akadémii cudzie jazyky. Opäť bol však krivo obvinený, odsúdený a deportovaný do gulagu na Soloveckých ostrovoch (1924 – 1928). Po návrate znova pracoval osem rokov na ministerstve zahraničných vecí. Ako dôchodca žil v Moskve, zomrel v Ufe (4. 8. 1942). Zo Slovenska bol v kontakte s viacerými významnými osobnosťami, napr. S. H. Vajanským, Aurelom Stodolom, Dušanom Makovickým. Bol literárne aktívny a prekladal, dokonca aj z čínštiny. Priateľ Albert Škarvan ho zoznámil s Levom Nikolajevičom Tolstým. Obaja sa patrili spočiatku k presvedčeným stúpencom svetoznámeho ruského spisovateľa, ktorý odmietol prijať Nobelovu cenu. Neskôr obaja začali obľúbeného autora Vojny a mieru kritizovať, čo V. Krivoš vykreslil v hre Tolstojovec. V Rusku nezabúdal na rodnú krajinu, prekladmi ruskému čitateľovi sprístupnil slovenské piesne a básne Svetozára Hurbana Vajanského (napr. Herodes), Jána Kollára a Sama Chalupku či  Vajanského zbierku Tatry a more.

 

Zdroje:

  • Dejiny (6). In: e-Kysuce [online]. [Citované 2. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Fotoreportáže: Sedliacka Dubová, 4. 6. 2011. In: KPVS – Časopis. Konfederácia politických väzňov Slovenska [online]. Dostupné na internete: <TU>.
  • KRNO, Svetozár, doc. PhDr., CSs.: Ukážka z pripravovanej knihy, ktorá vyjde koncom jesene Od prameňov Ussuri po kamčatské vulkány. Podkapitola: Karélia – sestra Fínska. Bratislava: Karpaty-Infopress, 2006. [19. 8. 2006]. In: sibír.sk [online]. Uverejnené: 18. 4. 2014 [citované: 4. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Pripomíname si: František Hrtús. In: Z turzovského mistopisu [online]. [Citované 2. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Tajomný Slovák – Vladimír Krivoš. [Napísal MagistraHistoria]. In: Magistra História [online]. Uverejnené: 18. 4. 2014 [citované: 4. 8. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.

 

 

 

 

 

Späť