Výročia osobností a udalostí – MÁJ 2017

SLOVENSKÝ KULTÚRNOHISTORICKÝ KALENDÁR – VÝROČIA OSOBNOSTÍ A UDALOSTÍ V MÁJI 2017

JÁN EISNER (* 26. 4. 1885 – † 2. 5. 1967) – 50. VÝROČIE ÚMRTIA

 † 2. 5. 1967 zomrel v Prahe Ján Eisner (* 26. 4. 1885 v Dolnom Bradle), český archeológ v medzivojnovom období pôsobiaci na Slovensku  – ako profesor gymnázií v Turčianskom Sv. Martine a Bratislave, štátny konzervátor pravekých pamiatok (1920), správca prehistorických pamiatok Vlastivedného múzea slovenského, profesor FiF UK v Bratislave a aj jej dekan (1938 – 1939); potom sa vrátil do Prahy, kde vyučoval na FF KU. Venoval sa slovanskému praveku. Najvýznamnejšie publikácie z pôsobenia na Slovensku: Slovensko v pravěku (1933) a Děvínská Nová Ves: Slovanské pohřebiště (1952), ktorá sa stala základom na štúdium dejín Slovanov v Podunajsku v 6. – 8. stor. Vydal aj Rukověť slovanské archeologie: Počátky Slovanů a jejich kultury (1966).

VILIAM PAULINY-TÓTH (* 3. 6. 1826 – † 6. 5. 1877) – 140. VÝROČIE ÚMRTIA

PREČÍTAJTE SI medailón Viliam Pauliny-Tóth (* 3. 6. 1826 Senica – † 6. 5. 1877 Martin).

† 6. 5. 1877 zomrel v Martine Viliam Pauliny-Tóth (* 3. 6. 1826 v Senici), slovenský politik, novinár, spisovateľ, básnik, prozaik, dramatik, národný činiteľ, vydavateľ, redaktor, čelný činiteľ slovenského národného hnutia v 60. – 70. rokoch 19. stor., úradujúci podpredseda Matice slovenskej a prvý predseda Slovenskej národnej strany. Pochádzal z rodiny evanj. farára Fridricha Viliama Paulinyho, známeho vzdelanosťou a rečníckym darom, a jeho manželky Kristíny Dedinskej, slovenskej národovkyne. Vzdelanie získaval v Novom Meste nad Váhom, Senici a v Komárne. Absolvoval evanj. gymnázium v Modre pod vedením jeho riaditeľa prof. Karola Štúra, brata Ľ. Štúra, a evanj. lýceum v Bratislave, kde bol poslucháčom Ľudovíta Štúra, ktorý ovplyvnil celú jeho literárnu činnosť i zmýšľanie. Pôsobil ako vychovávateľ v šľachtických rodinách – v Kulpine (Srbsko) a v Horných Príbelciach, čo mu umožnilo stretnúť sa s Jánom Rotaridesom a Jankom Kráľom. Neskôr sa stal profesorom na evanj. lýceu v Kremnici. Pod hrozbou trestu smrti narukoval do košutovskej armády, z ktorej čoskoro ušiel, aby sa stal dôstojníkom slovenského povstaleckého vojska (1849). Po revolúcii pracoval ako štátny úradník na viacerých miestach, najskôr v Trenčíne, potom ako vysoký župný úradník v Nitrianskej župe, v Trenčianskej župe v Bytči a napokon v Kečkeméte (Maďarsko). Po tom, ako ho adoptoval (1855) bezdetný strýko jeho snúbenice Vilmy Tóthovej, s ktorou sa zosobášili, pripojil k svojmu priezvisku aj priezvisko manželkinho rodu – Tóth. Aktívne sa zúčastnil na podujatiach spätých so zrodom Memoranda slovenského národa (1861), bol členom slovenskej delegácie v uhorskom sneme a delegácie , ktorá odovzdala cisárovi spis s názom názov Viedenské memorandum. Mimoriadne sa zaslúžil sa o založenie i rozvoj Matice slovenskej, bol členom jej prípravného výboru (1861 – 1863). Žil v Budíne, kde vydával humoristický časopis Černokňažník (1861 – 1864), a v Skalici, kde vydával reprezentatívny beletristický časopis Sokol (1862 – 1869). V časopisoch, ktoré redigoval dával priestor šíreniu myšlienok MS, a uverejňoval dokumenty späté s jej zrodom. Po smrti Karola Kuzmányho sa presťahoval do Martina, kde sa stal úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej (od 1867) a vedúcou osobnosťou slovenského politického života. Bol správcom patronátu tamojšieho slovenského evanj. gymnázia a činovníkom Živeny, Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku (KÚS) a Sporiteľne, úč. spol., ktorých vznik inicioval. Bol redaktorom Letopisu Matice slovenskej a Národných novín v Martine. Bol čelným činiteľom slovenského národného hnutia v 60. – 70. rokoch 19. stor., vedúcim činiteľom Starej školy slovenskej a poslancom Uhorského snemu (1869 – 1972), v ktorom bránil práva národnostných menšín a obraňoval podporu a rozvoj národnostných kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií. Stál na čele Slovenskej národnej strany (od 1870). Ako prvý podpredseda MS sa usiloval o jej všestranný rozvoj upevňovaním a rozširovaním členskej a organizačnej základne. V jej edičnej činnosti kládol dôraz na vydávanie populárnych spisov orientovaných na pozdvihnutie hospodárskeho a sociálneho stavu slovenského ľudu. Zvlášť významnými boli jeho obrany pred útokmi maďarských vládnucich kruhov a osobitne proti zatvoreniu Matice slovenskej, ktoré publikoval. Činnosť Matice slovenskej riadil až do jej násilného zatvorenia (1875). Zomrel 6. mája 1877 v Martine v mladom veku, 50 rokov. Písal poéziu (zbierky Staré a nové piesne V. Podolského a Básne), prózu (výber z nej vyšiel v Besiedkach), divadelné hry (veršovaná dráma Ľudská komédia), črty, besednice, satiry, frašky, no publikoval aj vedecké štúdie ako Slovenské bájoslovie (1876), v ktorých dokumentoval právo slovenského národa na slobodný politický a kultúrny rozvoj v kontexte modernej civilizácie. Venoval sa aj prekladom literatúry z ruštiny (I. S. Turgenev, A. S. Puškin), nemčiny, francúzštiny či maďarčiny. J. M. Hurban ho považoval za Štúrovho nástupcu vo vedení národného života.

MARIÁN ZEDNIKOVIČ (* 15. 8. 1951 – † 5. 5. 2007) – 10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 5. 5. 2007 zomrel v Bratislave Marián Zednikovič (* 15. 8. 1951 Bratislava), slovenský herec, komik a producent. Herecké umenie zdedil po svojom starom otcovi Vilovi Stražanovi, ktorý bol bábkarom, a po matke, ktorá bola divadelnou ochotníčkou. Už na základnej škole mal rád herectvo, ktoré rozvíjal v divadelnom krúžku pri PKO. Na Vysokú školu múzických umení sa dostal až na druhý raz, pomohli mu praktické skúsenosti, ktoré nabral na Novej scéne hraním muzikálov, štúdium herectva úspešne ukončil v roku 1974. Začínal v trnavskom Divadle pre deti a mládež, , kde hral role Nevedka, Toma Sawyera či Chlesťakova v Gogoľovom Revízorovi, potom bol členom činohry Novej scény v Bratislave (od roku 1980). Bol výrazným charakterovým hercom i výborným komikom. Často stvárňoval role v rozprávkach a detských filmoch, vďaka čomu ho nazývali detským kráľom. Bol spoluzakladateľom a patril k najobľúbenejším hercom divadla Astorka Korzo ’90. Neskôr začal organizovať Letné shakespearovské slávnosti na Bratislavskom hrade, ktorých bol riaditeľom a producentom. Hral vo filme, v televízii, účinkoval v rozhlase i dabingu. Na začiatku sa uplatnil v komediálnom žánri. Stanom Dančiakom vytvoril nezabudnuteľnú komickú dvojicu anglického Lorda Nortona a jeho sluhu Jamesa. Pre deti je nezabudnuteľný dabingom trúda Vilka v kreslenom seriáli Včielka Maja. Neskôr sa realizoval aj v dráme a tragikomédiách. V televízií debutoval v komediálnom seriáli Výmysly uja elektróna (1978). Účinkoval aj vo filmoch Demokrati (1980), Zbohom, sladké driemoty (1983), Kto chce získať princeznú (1984), Ako sa husár učiteľom stal (1985), Kára plná bolesti (1985), Pětka s hvězdičkou (1985), Utekajme, už ide! (1986), Nové Pištáčikove dobrodružstvá (1987), Voľná noha (1989), Dávajte si pozor (1990), Rošáda (1991), Tajomstvo alchymistu Storitza (1991) a Orbis Pictus (1997). Zomrel na rakovinu lymfatických uzlín, s ktorou bojoval niekoľko mesiacov, vo veku nedožitých 56 rokov. Za postavu Vojnického v Čechovovej hre Ujo Váňa získal  cenu DOSKY za najlepší mužský herecký výkon (1996). V dráme Obchod na korze stvárnil postavu Antona Brtka, za ktorú získal v roku  Výročnú cenu Literárneho fondu (2000). Udelili mu Cenu Literárneho fondu za celoživotnú tvorbu in memoriam (2007).

KAROL PLICKA (14. 10. 1894 – † 6. 5. 1987) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

† 6. 5. 1987 zomrel v Prahe Karol Plicka (pôvodným menom Karel Plicka) (* 14. 10. 1894 vo  Viedni), prof., český a slovenský etnograf, zberateľ, filmový scenárista, režisér a kameraman, fotograf, autor knižných publikácií a pedagóg. Na Slovensku pôsobil ako pracovník Matice slovenskej v Martine (1924 – 1938), zberateľ slovenských ľudových piesní a ich melódií (zapísal vyše 50 000 piesní a 25 000 melódií), slovenskej ľudovej slovesnosti, dokumentarista slovenskej ľudovej kultúry. Neskôr bol aj pedagógom na Škole umeleckých remesiel v Bratislave (1937 – 1939), odbor filmu a fotografie. Za svoj život nakrútil vyše 160 filmov – o Slovensku, o. i. poetické filmové dokumenty: Za slovenským ľudom (1928), Po horách po dolách (1929), ktorý získal Zlatú medailu na Výstave umenia a fotografie vo Florencii v r. 1932 ako prvé ocenenie slovenského filmu, a svoje vrcholné dielo film Zem spieva (1933) – filmovú esej o živote, prostredí a tradičných hodnotách slovenského ľudu. Počas vojny pracoval v Státním fotoměřickém ústavu v Prahe (1939 – 45), v máji 1945 sa vrátil do Bratislavy, kde sa stal predsedom Slovenskej filmovej spoločnosti (do 1946). Bol spoluzakladateľ a prvý dekan FAMU v Prahe (1946) a mimoriadny profesor kompozície filmového obrazu (1946 – 1950). Fotografie zo Slovenska publikoval v knihách: Slovensko (1937), Slovensko ve fotografiích Karla Plicku (1949) a i.  Dokumentárny film o K. Plickovi (1970) nakrútil režisér Martin Slivka (* 1929), rodák zo Spišského Štiavnika, ktorý bol jeho žiakom na pražskej FAMU. K. Plickovi udelili titul národný umelec (1968), Cenu Slovenskej knižnej kultúry (1974), Národnú cenu SSR (1975), Rad republiky (1979) a i. ocenenia. In memoriam mu udelili Rad Tomáša Garrigua Masaryka III. triedy (1991). Jeho pozostatky spolu s pozostatkami jeho manželky boli uložené 30. 10. 1987 na Národnom cintoríne v Martine.

RASTISLAV JANÁK (* 7. 5. 1942 – † 2. 10. 2002) – 75. VÝROČIE

* 7. 5. 1942 narodil sa v Bratislave Rastislav Janák († 2. 10. 2002 v Bratislave), prof. Ing. arch., akad. architekt, významný slovenský architekt, pedagóg, jedna z najvýraznejším osobností slovenskej interiérovej tvorby.  Štúdium architektúry absolvoval najskôr na Slovenskej vysokej škole technickej V Bratislave, ktoré zavŕšil diplomovou prácou na tému súmestia Banská Bystrica – Zvolen (u profesora Emanuela Hrušku). V štúdiu pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení, kde získal titul akademický architekt (1969) za záverečný projekt s názvom Tisíc bytov (ateliér Dušana Kuzmu). Na docenta habilitoval na VŠVU (1981), neskôr získal titul vysokoškolského profesora (1991). Pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (profesor, vedúci Katedry architektonickej tvorby, viedol ateliér na katedre), pracovník Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. Patrí k najvýznamnejším predstaviteľom štvrtej generácie slovenských architektov. Už počas pôsobenia na  VŠVU mal možnosť spolupracovať s poprednými predstaviteľmi tretej generácie architektov Dušanom Kuzmom a Vojtechom Vilhanom. Jeho rozsiahla architektonická tvorba zahŕňa množstvo realizácií, skíc, súťažných návrhov a projektov, medzi ktorými sú obnovy a rekonštrukcie historických objektov, interiérová a pamätníková tvorba, administratívne a bytové budovy, urbanistické štúdie. K jeho najvýraznejšie dielam patrí II. vybavovacia hala bratislavského letiska, interiéry kina Tatra, interiéry Zichyho paláca, hudobná predajňa Hummelov dom na Klobučníckej ulici v Bratislave, predajňa Supraphon v Bratislave (1979 – 1984, s arch. Vojtechom Vilhanom) alebo mladšie interiéry na Bratislavskom hrade (1984). V oblasti interiérovej tvorby mu udelili Cenou ZSVU (1980) za realizáciu interiérov kina Tatra v Bratislave (dnes už neexistujú). Cenu za súbor interiérov na Klobučníckej ulici  2 a 4 v Bratislave (hudobná predajňa, Hummelov dom) mu udelil Zväz slovenských architektov (1986, Rastislav Janák, Jelica Janotová, Katarína Okálová, Milan Moncoľ, Vladimír Barlok) a to isté dielo získalo aj Cenu Dušana Jurkoviča za rekonštrukciu komplexu objektov na Klobučníckej 2 a 4; interiér parteru a pamiatková obnova Hummelovho domu v Bratislave. So svojím tvorivým kolektívom (Oľga Janáková, Anna Tomašáková) získal Cenu Dušana Jurkoviča za rekonštrukcia a interiér Zichyho paláca v Bratislave (1991). Tou istou cenou bola ovenčili aj jeho dielo II. vybavovacia hala letiska M. R. Štefánika v Bratislave (1996, Ratislav Janák, Oľga Janáková, Rudolf Melčák, Jan Uchytil). Stavbou roka v roku 1997 sa stali jeho interiéry VUB banky na Gorkého ulici v Bratislave.

ŠTEFAN ATILA BREZÁNY (* 11. 1. 1909 – † 10. 5. 1992) – 25. VÝROČIE ÚMRTIA

† 10. 5. 1992 zomrel v Žiline Štefan Atila Brezány (* 11. 1. 1909 v Kláštore pod Znievom), slovenský básnik, publicista, kultúrny a literárny historik, editor, prekladateľ, povolaním ekonóm. Bol spoluzakladateľom literárnej skupiny Postup (1926, s J. Kostrom a i.), blízkym priateľom  básnika katolíckej moderny Rudolfa Dilonga, s ktorým zostavili Antológiu mladej slovenskej poézie (1933), dodnes kritikou považovanú za prvé programové vystúpenie katolíckej moderny. Debutoval básnickou zbierkou Krvavé kulisy (1932), po vyše 30-ročnej odmlke – v časoch, keď komunistická moc systematicky vytláčala z verejného života akékoľvek prejavy katolicizmu či kresťanstva vôbec – vydal bibliofíliu Moje Kysuce a básnické zbierky: Stanice slova (1969), Maják (1972), Čistá obloha (1974), Rodisko (1974), Rovnováha (1979) a  Jesenné slnko (1979). Napísal encyklopedické dielo – regionálny slovník Dejatelia Kysúc v kultúre, umení a vede (1971) .

VILIAM FIGUŠ-BYSTRÝ (* 28. 2. 1875 – † 11. 5. 1937) – 80. VÝROČIE ÚMRTIA

† 11. 5. 1937 zomrel v Banskej Bystrici Viliam Figuš-Bystrý (* 28. 2. 1875 tamže), slovenský hudobný skladateľ, pedagóg, zberateľ a upravovateľ ľudových piesní, tvorca slovenskej národnej opery Detvan, spoluzakladateľ slovenskej národnej hudby a novej vývinovej cesty slovenského hudobného umenia. Študoval na Gymnáziu v Banskej Bystrici (1885 – 1889), Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici (1889 – 1893). Pôsobil ako pedagóg v Piliši (Maďarsko) (1893), v Ostrej Lúke (1893 – 1895), vo Zvolenskej Slatine (1895 – 1902), v Padine (Srbsko) (1903 – 1906), na evanjelickej škola v Banskej Bystrici (od 1907), Hudobnej akadémii v Budapešti (1911 – 1914) a ako pedagóg na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici  (od 1921), taktiež zbormajster, organista a dirigent. Zbieral a upravoval slovenské ľudové piesne, ktoré zapisoval na všetkých svojich učiteľských pôsobiskách. V Banskej Bystrici oživil hudobný život mesta, založil spevokol evanjelického spolku, ako dirigent, interpret, korepetítor a komponoval komornú hudbu. Napísal operu Detvan (1922 – 1924) podľa A. Sládkoviča, ktorá bola prvým pokusom o slovenskú národnú operu a z ktorej úryvky predviedol dirigent Václav Talich s orchestrom pražského konzervatória; operu prijal Oskar Nedbal na predvedenie v SND a jej premiéra sa uskutočnila 1. 4. 1928 v Bratislave. Komponoval klavírne a piesňové cykly, zbory, lyrické piesne, komornú tvorbu a chrámovú hudbu. Svojou tvorbou intenzívne a úspešne angažoval na vzniku slovenskej národnej hudby. Ako zdroj špecifickosti národnej hudby  chápal slovenskú ľudovú pieseň. Ľudovú pieseň upravoval do piesňových cyklov a zbierok (Slovenské ľudové piesne zo Zvolenskej Slatiny pre spev a klavír; 1000 slovenských ľudových piesní pre klavír a i). Popri komornej tvorbe v centre jeho záujmu stála lyrická pieseň, zhudobňoval texty slovenských básnikov. Medzi jeho najlepšie hudobné diela sa radia cykly umelých piesní pre spev a klavír: Sny op. 8, Po poliach a lúkach op. 53 a 83, Túžby op. 76, Mati moja! op. 83. Svojím skladateľským dielom sa zapísal medzi reprezentantov novej vývinovej cesty slovenského hudobného umenia.

JOZEF SABOL (* 25. 2. 1936 – † 12. 5. 2007) – 110. VÝROČIE NARODENIA

† 12. 5. 2007 zomrel v Košiciach Jozef Sabol (* 25. 2. 1936 v Košiciach), akad. maliar, slovenský maliar a pedagóg. Výtvarnú prípravku absolvoval na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave (1956 – 1957). V štúdiu pokračoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. D. Millyho, P. Matejku, J. Želibského (1957 – 1963). Po návrate do Košíc pôsobil ako výtvarný pedagóg na Ľudovej škole umenia a neskôr na Strednej škole umeleckého priemyslu. Neskôr pracoval vo svojom rodnom meste ako výtvarník v slobodnom povolaní. Najväčšou časťou jeho diela je krajinomaľba, ktorou nadviazal na bohaté tradície východoslovenských krajinárov. Inšpiráciu svojej krajinomaľby nachádzal v scenériách východoslovenskej krajiny – raz je to výsek, inokedy panoráma prírodnej krajiny, ktoré prinášajú mnohé asociácie. Jeho krajiny vychádzajú z konkrétneho zážitku a umelec v nich typickou farebnou paletou vyjadruje svoj bohatý emocionálny svet a zmysel pre harmóniu. Zvlášť pôsobivé sú jeho zimné krajiny.

Jozef Sabol: Chalupy, 1979, olej na sololite, 32 x 43 cm

Aj keď jadro jeho úsilia tvorí krajinka, zobrazoval i tematické figurálne kompozície s pracovnými motívmi. Opiera sa o konkrétny zážitok konkrétneho motívu, využíva zmyslový kontakt so skutočnosťou v tvarovej i farebnej traktácii. Orientoval sa aj na výtvarné stvárnenie dynamickej atmosféry výstavby východoslovenských železiarní. Iinšpiračné zdroje neraz nachádzal aj v dobývaní vesmíru. Súčasťou jeho diela je komorná maľba, kresba a tiež monumentálna tvorba v architektúre – napríklad mramorový reliéf na prešovskej železničnej stanici, keramické reliéfy a farebné glazované mozaiky vo viacerých objektoch v Košiciach a taktiež v iných mestách najmä východoslovenského regiónu.

Jozef Sabol: Topole, 1984, olej na plátne, 70 x 90 cm

IVAN KUPEC (* 21. 10. 1922 – † 15. 5. 1997) – 20. VÝROČIE ÚMRTIA

† 15. 5. 1997 zomrel v Bratislave Ivan Kupec, pôv. menom Kunoš (* 21. 10. 1922 Hlohovec), slovenský básnik, esejista, redaktor, editor a prekladateľ.

VŠEVLAD JOZEF GAJDOŠ (* 15. 5. 1907 – † 11. 5. 1978) – 110. VÝROČIE NARODENIA

* 15. 5. 1907 narodil sa v Mani Vševlad Jozef Gajdoš († 11. 5. 1978 tamže), slovenský kultúrny a literárny historik. Venoval sa výskumu knihovníctva, literárnej a kultúrnej histórie, jazykovedy, filozofie, hudobných dejín, najmä však františkánskych knižníc a archívov. Spracoval súpisy ich prvotlačí a pramenných materiálov. Objavil a spracoval Uhrovský hudobný zborník (Hungarici saltus), prispel k poznaniu slovenských vzťahov F. Liszta, biografie P. Bajana, E. Paschu a P. Roškovského. Autor monografie Život a dielo Jána Abrahamffyho (1942), práce Františkánska knižnica v Malackách (1943) a diela Františkáni v slovenskej literatúre (1979).

Zdroje:

• Aj Cena Dušana Jurkoviča 2011 putuje do Banskej Bystrice. In: Bystricoviny [online]. Uverejnené: 16. 11. 2011. [cit. 12. 5. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
• BAHENSKÁ, M.: Jan Eisner. In: Akademický bulletin [online]. 12. 4. 2010. Praha: Stredisko společných činností AV ČR. [Cit. 15. 4. 2017] Dostupné na internete: <TU>.
• BREZÁNY, Štefan Atila. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 52.
•  
• KUCIÁNOVÁ, A.: Karol Plicka a etnografia [online]. [Cit. 12. 4. 2017]. Dostupné z internetu: <TU>.
• Ďuriška, Z. (zost.): Paulinyovci v slovenskej kultúre. Martin: Slovenská genealogicko-hereldická spoločnosť, 2002, ISBN 8096871714, s. 60 – 114.
• Gajdoš, Vševlad Jozef (1907). In: Literárne informačné centrum [online]. [Cit. 2. 4. 2012]. Dostupné na internete: <TU>.
• Jozef Sabol (1936). In: Aukčná spoločnosť Darte. [cit. 11. 5. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
• Jozef Sabol (1936 – 2007). ( Z Literatúry: KRAJŇÁK, J.: Darte a maliari „Východu“. DARTE Aukčná spoločnosť. s. r. o., N. Hrušov 2012, s. 212). In: eANTIK.sk [online]. [Cit. 2. 4. 2012]. Dostupné na internete. In: Literárne informačné centrum [online]. [Cit. 11. 5. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
• Kalendárium 2017: Máj 2017. In: NOC [online]. [Cit. 9. 5. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
•  
• Marián Zednikovič: Životopis. In: Živá spomienka [online]. [cit. 11. 5. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
• Navždy sa rozlúčili s Jozefom Sabolom. [Košice (TASR)]. In: Košický Korzár [online]. Uverejnené: 18. máj 2007. [cit. 11. 5. 2017]. Dostupné na internete:  <TU>.
• PAULÍNI-TÓTH, Viliam. In: Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990). IV. zväzok. M – Q. Martin: Matica slovenská, 1990, s. 411 – 413. ISBN 80-7090-070-9.
• Rastislav Janák (1942 – 2002). In: Spolok architektov Slovenska. [online]. [cit. 11. 5. 2017]. Dostupné z internetu: <TU>.
• Viliam Figuš-Bystrý (MUNTÁG, Emanuel: Viliam Figuš-Bystrý. In: 100 slovenských skladateľov. Ed. Marián Jurík, Peter Zagar. Bratislava: Národné hudobné centrum, 1998, s. 93.). In: hudobné centrum.[online]. Uverejnené: Aktualizované: 7. 3. 2017 [cit. 2. 5. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.
• Záchrana vládneho salónika na letisku M. R. Štefánika. [Vypracovala Mgr. Lývia Pemčáková, SMD SCD]. In: Archinfo [online]. Uverejnené: [cit. 11. 5. 2017]. Dostupné na internete: <TU>.