Výročia osobností – FEBRUÁR 2016

31.01.2016 20:34

SLOVENSKÝ KULTÚRNOHISTORICKÝ KALENDÁR – VÝROČIA OSOBNOSTÍ – VO FEBRUÁRI 2016

FELIX LITVA (* 1919 – † 2006) – 10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 1. 2. 2006 zomrel v Ivanke pri Dunaji Felix Litva (* 11. 5. 1919 Mikšová, dnes súčasť Bytče), univerzitný profesor, literárny a cirkevný historik, prekladateľ, jezuitský kňaz, krajanský exilový činovník, vydavateľ, redaktor, jedna z najvýznamnejších osobností slovenskej emigrácie v zahraničí. Po barbarskej noci v apríli 1950 sa mu podarilo ujsť, v exile pôsobil v redakcii slovenského vysielania Vatikánskeho rozhlasu, ako viceprovinciál Slovenskej provincie jezuitov v zahraničí – v Kanade so sídlom v Galte (pri Toronte), kde založil tlačiareň a vydavateľstvo Dobrá kniha. Bol predsedom kultúrnej komisie Svetového kongresu Slovákov. V roku 1992 sa vrátil na Slovensko a bol riaditeľom vydavateľstva Dobrá kniha, ktoré v roku 1991 premiestnil do Trnavy. Zúčastňoval sa na znovuzriadení Trnavskej univerzity, bol jej profesorom a prvým prorektorom. Zostavil Pamätnicu slovenských jezuitov v Kanade 1952 – 1977 a knihu Kanadský experiment: Polstoročie činnosti slovenských jezuitov v Kanade (2005). Pripravil na vydanie knihu Štefan B. Roman – Človek v rozdvojenom svete (1981).

 

ALOIS BALÁN (* 1891 – † 1950) – 125. VÝROČIE NARODENIA

* 2. 2. 1891 sa narodil vo Valašskom Meziříčí Alois Balán († 11. 5. 1950 Gottwaldov, dnešný Zlín, ČR), český funkcionalistický architekt, významný predstaviteľ medzivojnovej architektúry v Bratislave. Na Slovensku spočiatku pôsobil ako pedagóg na Štátnej škole priemyselnej (od roku 1919), kde založili staviteľský odbor. V tom čase začal spolupracovať s Jiřím Grossmannom na problematike regulácie mesta, otázkam urbanistického vývoja Bratislavy sa venovali počas spoločnej praxe veľmi intenzívne,  vypracovali náčrt regulácie a štúdiu územného plánu Bratislavy (v období rokov 1921 – 1923). S J. Grossmannom spolupracoval na projektoch: budova YMCA na nároží Šancovej a Karpatskej ul. (1920 – 1923), obytné domy na Legionárskej (1923), Umelecká beseda slovenská na Dostojevského rade (1925 – 1927),  Palác Radiojournalu na Jakubovom nám. (1928 – 1929), budova Učňovských pokračovacích škôl na Vazovovej ul. (1928 – 1932), Okresná sociálna poisťovňa a Robotnícka poisťovňa na Bezručovej ul. (1932 – 1936) a i.

 

 

RUDOLF MACUDZIŃSKI (*1907 – † 1986) – 30. VÝROČIE ÚMRTIA

† 2. 2. 1986 zomrel v Bratislave Rudolf Macudziński (* 29. 4. 1907 Opatija, Chorvátsko), profesor, klavirista, hudobný skladateľ, pedagóg klavírnej hry na VŠMU v Bratislave. Klavírnou umelkyňou bola aj jeho manželka Sylvia Macudzińská (* 1906 – † 1997). Študoval na gymnáziu a na brnianskom konzervatóriu (kompozícia – Leoš Janáček, F. Neumann, klavír – V. Kurz) a na Majstrovskej škole pražského konzervatória (klavír – V. Kurz). Pôsobil v Bratislave (od roku 1930), bol klaviristom a hudobným referentom v bratislavskom rozhlase (do roku 1945), korepetítorom Opery SND (1945 – 1953), pedagóg klavírnej hry na VŠMU (od roku 1953 až do úmrtia; od 1968 profesor). Ako klavirista účinkoval sólovo i v klavírnom duu s manželkou Silviou. Komponoval skladby pre klavír, komorné diela, napísal tri opery: Monte Christo (1947 – 1949), Výstraha z El Amarny (1974 – 1975) a Oľga Janina  (1976 – 1982). S manželkou ho ocenili in memoriam Cenou Jána Cikkera (2011).

 

 

JOZEF MISTRÍK (* 1921 – † 2000) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 2. 2. 1921 sa narodil v Španej Doline Jozef Mistrík († 14. 7. 2000 v Brati­slave), univerzitný profesor, jazykovedec, vysokoškolský pedagóg. Študoval v učiteľskom ústave v Banskej Bystrici (1937 – 1941),  popri zamestnaní na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1952 – 1956). Bol učiteľom v Španej Doline, na ekonomickej škole v Trenčíne (1943 – 1949) a v Bratislave (1949 – 1953). Pôsobil ako výskumný pracovník a riaditeľ Štátneho stenografického ústavu (1953 – 1960), vedecký pracovník SAV (1960 – 1965), ako doc., prof. na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (od r. 1965). Ako hosťujúci doc. a prof. prednášal na univerzitách v Kolíne nad Rýnom (1969 – 1971), Moskve (1972), Oxforde a v Sheffielde (1975 – 1977). Venoval sa výskumu súčasného slovenského spisovného jazyka (lexi­kológia, morfológia, syntax, štylistika, ma­tematická lingvistika) a všeobecnej jazyko­vede. Vytvoril publikácie zo stenografie, slepeckej stenografie, strojo­pisu, rýchleho čítania, grafológie, teórie drámy, multimediálneho okruhu slovného prednesu, viaceré slovníky a iné práce. Je autorom kníh Slovenská štylistika, Kompozícia jazykového prejavu, Slovosled a vetosled v slovenčine, Frekvencia slov v slovenčine, Deti a umelecký prednes (1969), Hovory s recitátorom (1971), Hľadanie profilu básne (1972), Žánre vecnej literatúry (1975), Úvahy s recitátorom (1974), Štruktúra textu, Rétorika, Štylistika (7 vydaní v r. 1961 – 1985), Dra­matický text, Jazyk a reč, Moderná slovenäna a Pohyb ako reč, Rýchle čítanie (1980). Ťažiskom jeho vedeckovýskumnej činnosti boli najmä oblasti štylistiky, poetiky, matematickej jazykovedy, gramatiky, grafológie a rétoriky, z ktorých vydal početné monografie, napr. Slovenčina pre každého (1971), Rétorika (1978), Dramatický text (1979), Grafológia (1982), Moderná slovenčina a Variácie reči (obe 1988) a i. a štúdie. Mal účasť v skupine autorov Morfológie slo­venského jazyka a Encyklopédie jazykove­dy (1988). Napísal vôbec prvú učebnicu slovenči­ny pre cudzincov. Publikoval takmer 250 vedeckých štúdií a článkov v slovenských i zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch. Bol dlhoročným riadite­ľom seminára Studia Academica Slovaca.

 

LADISLAV ŠESTINA (* 1925 – † 1986) – 30. VÝROČIE ÚMRTIA

† 3. 2. 1986 zomrel v Košiciach Ladislav Šestina (* 10. 3. 1925 Štítnik), scénograf, maliar, zaslúžilý umelec. Študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej vo Viedni u profesora E. Pirchana divadelnú architektúru (1943 – 1944), štúdiá však musel predčasne ukončiť pre vojnové roky. Pôsobil ako výtvarník vo Wroclawi (1944), výtvarník v SND v Bratislave. Po oslobodení prišiel do Košíc, kde sa stal spoluzakladateľom  Štátneho divadla v Košiciach, v ňom pôsobil ako scénograf a šéf výpravy, ako predstaviteľ realisticko-symbolickej tradície slovenskej scénografie stál pri základoch budovania umelecko-výrobných dielní divadla a vypracoval nový systém organizácie jej technicko-výrobnej zložky. Medzitým pracoval takmer pre všetky slovenské divadlá, spolupracoval s košickou televíziou, pôsobil v Kráľovskom divadle vo Švédsku (1969). Bol autorom vyše 600 scénických návrhov pre činoherné, operné a baletné inscenácie. Činný bol aj ako maliar (grafiky, oleje, akvarely). Vystavoval aj na kolektívnych výstavách v Bratislave, Brne, Berlíne a pravidelne na medzinárodnom kvadrienále v Prahe.

 

SILOŠ POHANKA (* 1926 – † 2011) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 6. 2. 1926 sa narodil v Hodoníne (ČR) Siloš Pohanka († 14. 6. 2011 Bratislava), trubkár a dirigent. Bol členom Slovenskej filharmónie, Orchestra Jána Siváčka, založil prvú profesionálnu skupinu tradičného džezu na Slovensku Dixieland, s ktorým nahrávali pre rozhlas aj vznikajúcu televíziu, neskôr založil Orchester Siloša Pohanku, s ktorým spolupracoval hlavne s televíziou, v roku 1964 orchester účinkoval v prvom koprodukčnom slovensko-rakúskom filme Jazz for Two (sólové speváčky Gabriela Hermélyová a Zuzana Lonská). Pôsobil taktiež ako štúdiový hudobník v Mníchove, príležitostne vystupoval s džezovými orchestrami, nahrával barokovú hudbu. Spolu s Braňom Hroncom nanovo založil a viedol Tanečný orchester Čs. televízie Bratislava.

 

VLADIMÍR ROY (* 1936 – † 1885) – 80. VÝROČIE ÚMRTIA

† 6. 2. 1936 zomrel v Novom Smokovci Vladimír Roy (* 17. 4. 1885 v Adamovských Kochanovciach), evanjelický kňaz, básnik, spisovateľ, prekladateľ, redaktor, vedúca postava druhej vlny Slovenskej moderny, vnuk národného buditeľa, spisovateľa, novinára, politika Jozefa Miloslava Hurbana. Študoval na nižšom gymnáziu v Skalici (1895 – 1999), na ev. lýceu v Bratislave (1899 – 1905), teológiu a filozofiu na ev. teologickej akadémii v Bratislave (1905 – 1909). Na pozvanie britského historika R W. Setona-Watsona bol na študijnom pobyte  (1910)  na teologickej fakulte univerzity v škótskom Edinburghu (1910 – 1911), v Glasgowe a Londýne. Pôsobil ako kaplán v Liptovskom Mikuláši, Starej Turej a Pešti, ako ev. farár v Púchove (1912 – 1914 a 1919 – 1925). Počas 1. sv. voj­ny bol na ruskom a talianskom fronte, v Juhoslávii organizoval čs. légie, po jej skončení opäť pôsobil ako kňaz. Za­čas pôsobil aj vo voľnom povolaní ako spi­sovateľ a prekladateľ (1925 – 1927), potom opäť ako kňaz – v Bukovci (1927 – 1934), napokon žil na dôchodku v Martine (od r. 1934). Bol redaktorom Dennice, eru­dovaným a sčítaným autorom, prvé básne uverejňoval od roku 1907 (Dennica, Prúdy). V slovensko literárnom kontexte predstavuje vedúceho básnika druhej vlny Slovenskej moderny. Nadviazal na tvorbu I. Kraska a J. Jesenského. Písal intímnu, ľúbostnú a prírodnú lyriku a taktiež reflexívnu poéziu predchnutú sociál­nym pátosom. Označuje sa za najsymbolistickejšieho básnika slovenskej moderny,  jeho poézia je poznačená aj prvkami impresionizmu a nadväzovala i na romantický prúd, jeho básne sú predstavované ako úprimná výpoveď modernisticky rozorvaného sub­jektu vo vlastných emocionálnych a inte­lektuálnych krízach. Za pomoci symbolis­ticky impresionistickej poetiky vyjadroval pocitový svet generácie modernistov, do­bovú rozlomenosť, pocit oneskorenia, tra­gického nenaplnenia. Knižne debutoval epickou básňou venovanou M. R. Štefánikovi Náš Ikarus (1920). Ďalšie zbierky: Keď miznú hmly a  Rosou a tŕním (obe1921), Cez závoj a Peruťou sudba máva (obe 1927). V období rokov 1927 – 36 napísal vyše 60 básní, z ktorých zostavil zbierku Zvlnený prameň (rkp., 1933), pritom časť z nej bola publikovaná až r. 1963 vo výbere z jeho tvorby Básne; príležitostné básne zhrnul do zbierky In memoriam (1934). Prózy Môjmu mladému životu, Čierna krv, Pri ohni a i. ostali v rkp. Písal aj politické, estetické a literárnohistorické úvahy a state (o P. O. Hviezdoslavovi, S. Chalupkovi, A. Jiráskovi, M. R. Štefanikovi, R. Browningovi a i.). Preklad z angličtiny (W. Shakespeare, Ch. Dickens, J. Galsworthy, W. Scott, O. Wilde, H. G. Wells a i.), z literatúry americkej (E. A. Poe a i.), francúzskej (V. Hugo, A. Dumas st., Ch. Baudelaire a i.), nemeckej (J. W. Goethe, H. Heine, R. M. Rilke, G. Hauptmann a i.), maďarskej (E. Ady, M. Jókai a i.) a nórskej (B. M. Bjørnson). Jeho básne zhudobnilo viacero skladateľov (V. Figuš-Bystrý, A. Moyzes a i.). Podľa nemeckého textu O. Schlemma preložil libreto pre operu J. L. Bellu Kováč Wieland.

 

DANIEL SIAKEĽ (* 1886 – † 1946) – 70. VÝROČIE ÚMRTIA

† 6. 2. 1946 zomrel v Chicagu (USA) Daniel Siakeľ (* 25. 1. 1886 Blatnica), filmový kameraman, technik a vynálezca, priekopník trikového filmu, zakladateľ slovenskej kinematografie. Po vyučení za strojného zámočníka v Budapešti odišiel v roku 1905 do USA, kde usadil sa v Chicagu a pracoval vo firme na spracovanie filmov Seling Plyscope Co., ktorá vyrábala projekčné prístroje. Skonštruoval prvý vyvolávací automat na filmy na svete, zdokonalenú filmovú kameru s možnosťou snímania po políčku, kufríkový skladací projekčný prístroj pre školy, projekčný prístroj pre 16 mm film s adaptérom zvuku. Okolo roku 1924 skonštruoval zvukový projekčný aparát a realizoval pokusy s farebným filmovým materiálom. Neskôr spolupracoval s firmou First National ako trikový kameraman (film Stratený svet). Spolu s bratom Jaroslavom Siakeľom, J. Závodným a ďalšími americkými Slovákmi založili v Chicagu účastinnú spoločnosť Tatra Film Corporation, ktorá plánovala nakrúcať hrané filmy.

Spoločne s bratom Jaroslavom vykonali historický krok v slovenskom filmovom umení, ktorého výsledkom bola snímka Jánošík (1921) v slovensko-americkej koprodukcii. Premiéra filmu sa konala v roku 1921 v Prahe (Česko) a  v Chicagu (USA) a roku 1922 v Žiline na Slovensku. Film patril medzi najpremietanejšie diela svojich čias a vôbec nezaostával za svetovou produkciou. Vďaka súrodencom Siakeľovcom sa tak Slovensko zaradilo medzi prvých desať krajín sveta, ktoré vyrobili dlhometrážny nemý hraný film. Film sa však „stratil“ na 50 rokov, poškodenú filmovú kópiu Jánošíka však vlastnil jeho pôvodný producent Ján Závodný, ktorý ju v roku 1970 priviezol na Slovensko a venoval Slovenskému filmovému ústavu. Snímka bola zásluhou filmového historika Ivana Rumanovského v roku 1975 zrekonštruovaná a ozvučená (ruchy, terchovská muzika). Film v roku 1995 UNESCO zapísalo do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva.

 

ERNEST KOSTELNÍK (* 1915 – † 1976) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

† 6. 2. 1976 zomrel v Bratislave Ernest Kostelník (nar. 3. 10. 1915 v Košiciach), herec, operný spevák, sólista opery (tenor), tanečník. Po víťazstve v amatérskej tanečnej súťaži v roku 1934 prijal ponuku choreografky Elly Fuchsovej do baletu Slovenského národného divadla (1935 – 1937), zároveň hral aj menšie postavy v činohre i operete. Krátko pôsobil vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach (1937 – 1938). V roku 1938 odišiel do Maďarska,  kde účinkoval na operetných scénach v Budapešti i na vidieku. Bol členom košického Národného divadla (1945 – 1952), kde bol angažovaný ako operetný sólista, najmä pre mladokomické postavy, ale Janko Borodáč ho obsadzoval aj do náročných hereckých úloh. Tu našiel aj svoju prvú manželku Gizelu Veclovú (neskôr prvú dámu slovenskej operety a muzikálu) a spolu odišli na jednu sezónu do operetného súboru Národného divadle v Brne  (1946 – 1947). V Brne režíroval Dusíkovu Modrú ružu (1946), vytvoril postavy Pavla (Gilbert: Dorina, 1946) a tanečného majstra Raaba (Loukota: Dvě srdce tančí polku, 1946). Na Novú scénu v Bratislave, kde bol členom spevohry (1952 – 1976), už prišiel už ako uznávaný a populárny operetný komik. Hral v niekoľkých filmoch: Štvorylka (1955), Šťastie príde v nedeľu (1958), Archimedov zákon (1964), Páni sa zabávajú (1971), Prípad krásnej nerestnice (1972), Pacho, hybský zbojník (1974) a i.

 

HENRICH BARTEK (* 1907 – † 1986) – 30. VÝROČIE ÚMRTIA

† 7. 2. 1986 zomrel v Plattlingu, pochovaný v Niederaltaichu (SRN) Henrich Bartek (* 25. 3. 1907 Žilina), slovenský jazykovedec, vedúci predstaviteľ purizmu 30. a polovice 40. rokov 20. stor. na Slovensku, univerzitný profesor a a kultúrny pracovník. V 30. rokoch pracoval v Matici slovenskej, bol aj tajomníkom jazykového odboru, kde sa pripravovala revízia Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1931. Založil a redigoval svoj časopis Slovenský jazyk (1939 – 1940). Po odchode z MS bol v Bratislave správcom spoločnosti pre zahraničných Slovákov. V r. 1945 emigroval, žil v Taliansku a SRN, jeho práce vyšli v USA (Nový pravopis slovenský, 1954, Slovenský pravopis s gramatickými poučkami a slovníkom, 1956).

 

KAROL EDMUND ALEXY (* 1816 – † 1880) – 200. VÝROČIE NARODENIA

* 8. 2. 1816 sa narodil v Poprade Karol Edmund Alexy († 10. 5. 1880 Viedeň), sochár a výtvarný pedagóg. Študoval vo Viedni, v Mníchove, Drážďanoch a Norimbergu. Pôsobil v Bratislave, Londýne, Pešti a vo Viedni. Jeho tvorba je poznačená klasicizmom. Venoval sa hlavne figurálnej tvorbe. Autor drobných plastík, búst a náhrobných kameňov. Pozornosť vyvolal terakotový model kráľa Mateja (v r. 1844 vystavený v zasadacej sieni uhorského snemu v Bratislave) a model jazdeckej sochy kráľovnej Viktórie.

 

ANTON BOTEK (* 1911 –  1992) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 8. 2. 1911 narodil sa vo Svederníku Anton Botek († 9. 2. 1992 v Pezinku), kňaz, katolícky činiteľa organizátor, prekla­dateľ celého Svätého písma Starého záko­na do slovenčiny. Bol redaktorom Katolíc­kej tlačovej kancelárie a neskôr jej riadite­ľom i šéfredaktorom Katolíckych novín, kto­ré sa jeho redigovaniu stali najčítanejším slovenským týždenníkom. V druhej polo­vici 40. rokov ako riaditeľ Ústrednej kato­líckej kancelárie v Bratislave v nej sústre­dil významných katolíckych intelektuálov a vybudoval z nej centrum modernej evanjelizácie v neľahkých časoch na Slovensku. Za komunizmu bol väznený, po úteku z pra­covného tábora v Novákoch (1951) tajne emigroval do Rakúska, odtiaľ do Talianska. V roku 1991 prišiel do vlasti. V Ríme zalo­žil a redigoval Hlasy z Ríma, ktoré sa stali jedným z najčítanejších slovenských peri­odík v zahraničí. Pôsobil v Slovenskom ústa­ve sv. Cyrila a Metoda v Ríme (1969 – 1990). So X. Číkom je spoluautorom knihy o po­stavení Cirkvi v totalitnom režime u nás Eroi o traditiori? (Hrdinovia či zradcovia?). Časopisecky publikoval seriál Svit kríža za mrežami (zápisky „z denníka uväzneného kňaza“).

 

SAMUEL JURKOVIČ (* 1796 – † 1873) – 220. VÝROČIE NARODENIA

* 9. 2. 1796 narodil sa v Brezovej pod Bradlom Samuel Jurkovič († 13. 7. 1873 tamže), pedagóg, národný a kultúrny dejateľ, priekopník slovenského družstevníctva, popredný ľudovýchovný pracovník a mecén v obrodenskom, najmä v štúrovskom duchu: zakladateľ učiteľských a čitateľských spolkov, školských knižníc a nedeľných škôl, popularizátor využívania nových plodín a modernizácie poľnohospodárstva. V roku 1841 spoluzakladal Slovenské národné divadlo nitrianske, v roku 1845 zakladateľ Spolku gazdovského v Sobotišti, prvého úverového družstva na európskom kontinente a základu slovenského družstevného hnutia, podľa ktorého vznikali na Slovensku podobné spolky najmä v 2. pol. 19. storočia. Zaoberal sa aj výchovou dospelých, písal učebnice pre slovenské vidiecke školy, rozpracoval metodiku vyučovania. Bol autorom príležitostných básní a článkov v časopisoch. Napísal historickú prácu Biographie Rectorum... (v kronike evanjelickej a. v. školy v Sobotišti) a plán organizácie škôl v nitrianskom senioráte (1839). Je autorom kroniky prvého slovenského divadla. Bol podporovateľom a propagátorom Štúrových Slovenských národných novín, spolupracovníkom J.M. Hurbana, účastníkom zasadnutí Tatrína a prípravy Slovenského povstania 1848 – 1849, člen Slovenskej národnej rady. Spoluzakladateľ Matice slovenskej.

 

OTO OPRŠAL (* 1926 – † 1980) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 9. 2. 1926 sa narodil v Martinr Oto Opršal († 10. 9. 1980 Martin), maliar, grafik, scénograf. Pôsobil ako scénograf a vedúci výpravy v Divadle SNP v Martine. Venoval sa monumentálnej a dekoratívnej tvorbe, maľbe, grafike, kresbe, karikatúre a scénografii (asi 120 výprav k divadelným inscenáciám).

 

ARTÚR SZALATNAI-SLATINSKÝ (* 1891 –  † 1961) – 125. VÝROČIE NARODENIA

* 11. 2. 1891 sa narodil v Hornej Slatine (dnes Slatina nad Bebravou) Artúr Szalatnai-Slatinský, pôv. Schlesinger († 10. 11. 1961 Bratislava), architekt. Patril medzi najvýznamnejších tvorcov modernej medzivojnovej architektúry na Slovensku. Jeho rané diela boli ovplyvnené historizujúcim štýlom, neskôr experimentoval s kubizmom. V 20. a 30. rokoch 20. stor. boli jeho diela publikované v zahraničných odborných časopisoch a zaradené do prestížneho Myers Lexikónu. Počas 1. svetovej bojoval na frontoch v Rusku, Poľsku, Rumunsku, Taliansku a Francúzsku. Po nej žil a pôsobil v Bratislave (ortodoxná synagóga na Heydukovej ul., sanatórium Caritas na Zochovej ul., obchodný a obytný dom na Mickiewiczovej ul., býv. penzión Grünhut na Zelenej ul. - Peruggia; a i.), jeho budovy sú aj v Piešťanoch a Trenčianskych Tepliciach (sanatóriá a kúpeľné komplexy), Komárne, Prešove, Martine, Trnave (pamätník holokaustu pred synagógou) a iných mestách. V knihe Architektonické formy bratislavských cintorínov (1920, v nemčine) kresbami a skicami zdokumentoval umelecky a historicky cenné, dnes zväčša už neexistujúce náhrobky.

 

VLADO BEDNÁR (*1941 – † 1984) – 75. VÝROČIE NARODENIA

* 11. 2. 1941 sa narodil v Bratislave Vlado Bednár († 17. 1. 1984 Bratislava), prozaik, publicista, rozhlasový autor, časopisecký a vydavateľský redaktor, syn spisovateľa Štefana Bednára.  Absolvoval Jedenásťročnú strednú školu (1958),  študoval novinárstvo na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1958 –1964). Pôsobil ako asistent na Katedre novinárstva Filozofickej fakulty UK (1964 – 1966) a zároveň ako redaktor v Kultúrnom živote, redigoval mládežnícke časopisy ABC pioniera a Prud (1966 – 1970) a recesistickú prílohu Mladej tvorby Infarkt, bol redaktorom pôvodnej prózy vo vydavateľstve Smena (1970 – 1975), potom umelec v slobodnom povolaní. Reprezentant satirickej a humoristickej prózy, debutoval knižkou Uhni z cesty (1964),, po ktorej vydal zbierky noviel Divné hrušky s divnou chuťou (1966) a Veterné mlyny (1967), neskôr Vajce v stodole (1978). Autor satirických a humoristických próz Koza (1979), Dračie žily (1985, posmrtne), Libero (1987), kníh pre deti a mládež Nebrnkaj mi na city (1967), Dobrodružstvá troch mudrlantov (1974), Veľká dobrodružná vlastiveda (1979), Čo mi kvety natárali (1982), Moje najmilovanejšie zvieratá (1986), Hubárske rozprávky (1987), výber rozprávok z týchto 3 knižiek vyšiel pod názvom Kam ma nohy viedli (2007), ako humorista a satirik spolupracoval aj s rozhlasom, kde bol spoluautorom hier pre deti Požičaná gitara  (1977) a Kľúčikové kráľovstvo (1979).

 

DUŠAN NEBYLA (* 1946 – † 2008) – 70. VÝROČIE NARODENIA

* 11. 2. 1946 sa narodil v Pezinku Dušan Nebyla († 27. 7. 2008 Trnava), tanečník, baletný majster, choreograf, pedagóg. Bol členom baletu ŠD v Košiciach (1962 – 1963) a sólistom Baletu SND v Bratislave (1963 – 1991), po skončení tanečnej kariéry  vyučoval na ZUŠ v Trnave (1991 – 1993), založil a stal sa riaditeľom Štúdia baletu a súčasného scénického tanca Dušana Nebylu v Trnave (od 1993), spolupracoval ako choreograf s trnavským divadlom (Od r. 1996), neskôr si založil súkromnú tanečnú školu, stal sa zriaďovateľom a riaditeľom Súkromnej ZUŠ pri Štúdiu baletu Dušana Nebylu (Od r. 2001).

 

LADISLAV NÁDAŠI JÉGÉ (*1866 – † 1940) – 150. VÝRO­ČIE NARODENIA

* 12. 2. 1866 narodil sa v Dolnom Kubíne Ladislav Nádaši Jégé, obč. menom Ladislav Nádaši († 2. 6. 1940 tamže), MUDr., spisovateľ, významný prozaik ge­nerácie neskorého realizmu, literárny kritik, pôvodným povolaním lekár. Pseud. Ján Grob, Jégé. Počas pražských štúdií pôsobil v akademickom spolku Detvan (člen, knihovník, zapisovateľ i predseda). Bol redaktorom novín Naša Orava (1922 – 1923), hlavným a zodpovedným redaktorom týždenníka a dvojtýždenníka Orava (1923 – 1925; 1929 – 1930), kde uverejňoval osvetové, politické a kultúrno-informatívne články. Najskôr publikoval v novinách satirické poviedky s malomestskou a dedinskou tematikou (už pod menom Jégé, čo sú iniciály pseudonymu Ján Grob), črty, humoresky a besednice v Národných novi­nách a Slovenských pohľadoch, v medzivojnovom období bol jedným z najproduktívnejších spisovateľov. Satirický pohľad na súvekú spoločnosť postupne na­hradil historickou tematikou, napísal zbierky historických noviel: Wieniawského legenda (1927), Z dávnych časov (1927), Itália (1931), romány: Adam Šangala (1923, sfilmovaný), Svätopluk (1928), tým sa stal tvorcom modernej historickej prózy. Napísal autobiografický román Cesta životom (1930), zo súčasnosti spoločenský román Alina Orságová (1934), román o osudoch zemianstva S duchom času (1937), výber z dedinských poviedok Kozinský mlyn (1931), výber spoločenských noviel Medzi nimi (1934). Venoval sa aj dramatickej tvorbe a literárnej publicistike.

 

ŠTEFAN VIKTOR MARSINA (*1847 – † 1896) – 120. VÝROČIE ÚMRTIA

* 12. 2. 1896 zomrel v Nižnej Šebastovej Štefan Viktor Marsina (* 23. 12. 1847 v Žiline), františkán, cirkevný histo­rik, hudobník, publicista. Pôsobil ako profesor františkánskych gymnázií na rozličných miestach Uhorska, ako profesor a organista v Žiline (1879),  profesor a riaditeľ gymnázia v Bardejove (1880 – 1885), ako gvardián tamojšieho kláštora a správca farnosti. Od r. 1885 žil v kláštore v Nižnej Šebastovej. V cirkevných historických článkoch a štúdiách sa venoval dejinám františkánskej rehole v Uhorsku (Tretí rád sv. otca Františka, In: Katolícke noviny, r. 14, 1883, č. 7), všímal si významné slovenské osobnosti františkánskeho rádu, predovšetkým Antona Benčiča (Kde je Benčičov Hodegus? In: Literárne listy, r. 3, 1893, č. 4, s. 63; Kedy sa narodil Benčič? In: tamtiež, s. 63, Fr. Anton Benčič, In: Tovaryšstvo, r. 1, 1893, s. 65 – 70) a Vojtecha Gazdu (Fr. Adalbertus Gazda, In: Tovaryšstvo, r. 1, 1893, s. 62 – 65), členov Slovenského učeného tovarišstva. Ako príslušník františkánskej rehole mal prístup k dôležitým archívnym prameňom rádu, ktorými prispel k rozvoju záujmu o bernolákovcov pri príležitosti 100. výročia založenia Slovenského učeného tovarišstva.

 

JÁN TRNOVSKÝ (*1886 – † 1953) – 130. VÝROČIE NARODENIA

* 13. 2. 1886 sa narodil v Riečke (okr. Banská Bystrica) Ján Trnovský († 22. 9. 1953 v Novom Meste nad Váhom), kníhtlačiar, kníhkupec, vydavateľ, publicista. Od 1900 sa učil za kníhtlačia v Martine, po úraze prešiel do kníhkupeckého odboru. Pôsobil v Martine a v Modre, od 1916 si v Novom Meste nad Váhom odkúpil tlačiareň. Tlačil knihy, časopisy i množstvo drobných tlačí a úradných tlačív. Intenzívne sa venoval publicistickej tvorbe, písal agitačné články, komentáre, kritické poznámky, nekrológy, oznamy správy a úvodníky, dopisovateľ odborných živnostenských časopisov a periodík. Angažoval sa aj vo verejnom živote a v živnostenskom hnutí. Úzko spolupracoval so S. H. Vajanským a J. Škultétym.

 

KAROL HOLUBY (* 1826 – † 1848) – 190. VÝROČIE NARODENIA

* 14. 2. 1826 sa narodil v Háji Karol Holuby († 26. 10. 1848 v Šulekove), účastník Slovenského povstania v roku 1848, splnomocnenec Slovenskej národnejá rady, odsúdený a popravený, starší brat slovenského botanika, etnografa a kultúrneho pracovníka Jozefa Ľudovíta Holubyho.  Študoval na evanjelickom gymnáziu v Modre (od roku 1840), kde sa zoznámil s Vilamom Šulekom. Počas Slovenského povstania v roku 1848 sa pridal k slovenským dobrovoľníkom, keď prišli na Myjavu. SNR ho ustanovila ako komisára a ako splnomocnenca ho vyslala do obcí Kostolné, Vaďovce, Hrušové, Horné a Dolné Bzince a Lubina. Viedol ozbrojený odpor obyvateľov Lubiny proti maďarským vojakom. Maďarská garda, prichádzajúca zo Starej Turej, ktorá v Lubinej narazila odpor, začala strielať do obyvateľov, niektorých chytili a podpálili pár budov. Obec poslala vyslancov vedených Karolom Holubym a notárom Erdelským. Tí išli naproti maďarskému vojsku až k Horným Bzinciam, Maďari ich však zajali a odviedli. Holubyho väznili spolu so 40 osobami v Hlohovci. Štatariálny súd ho odsúdil ako veliteľa slovenského povstania a buriča na trest smrti obesením. Holuby nič nezaprel a zobral vinu za viacerých ľudí na seba. Popravili ho 26. októbra 1848 na rovnakom mieste ako šesť dní predtým Vilka Šuleka. Deň pred obesením napísal báseň o divadle celej popravy. Po tom ako sa dozvedel o hrdinskej smrti Vilka Šuleka povedal: „Čo plačete ľudia, toto je moja svatba. Ja s radosťou kráčam do náručia svojej nevesty.“ Pochovali ho 3 dni po poprave spolu so Šulekom.

 

LADISLAV KUDELKA (*1927 – † 1986) – 30. VÝROČIE ÚMRTIA

† 15. 2. 1986 zomrel v Bratislave Ladislav Kudelka (* 28. 6. 1927 Vrútky), filmový režisér a scenárista, dokumentarista, patril k našim najvýznamnejším filmovým dokumentaristom. Pôsobil v Slovenskom filme v Bratislave, kde nakrúcal spravodajské, dokumentárne a krátke filmy (vyše 120 krátkych filmov a desiatky Týždňov vo filme).

 

SAMUEL AMBROZI (*1748 – † 1806) – 210. VÝROČIE ÚMRTIA

† 15. 2. 1806 zomrel v Banskej Štiavnici Samuel Ambrozi (* 22. 3. 1748 v Lip­tovskej Sielnici), evanjelický kňaz, básnik, publi­cista, redaktor, vydavateľ a národný buditeľ. Pochádzal zo zemianskej, učiteľsko-farárskej rodiny. Vzdelanie získaval na evanjelickom lýceu v Bratislave a na univerzite v nemeckej Jene. Bol zakladateľom osvietenskej učenej spoločnosti v Banskej Štiavnici a člen Mineralogickej spoločnosti v Jene. V Banskej Štiavnici založil súkromnú školu pre chlapcov a dievčatá. Bol redaktorom novín Novi Ecclesiastico-scholastici Annales evangelicorum augustanae et helveticae confessionis in Austriaca Monarchia (Nové cirkevno-školské ročenky…) (1793 – 1803). Spočiatku vynikal ako básnikbol autorom náboženskej a publicistickej tvorby. Okrem kázní a príležitostných prejavov, písaných po nemecky, vydal aj dve úvahy o činnosti ústavu pre výchovu chlapcov a dievčat v Banskej Štiavnici v rokoch 1804 – 1805.

 

JURAJ RAFAEL DONNER (* 1741 – † 1693) – 275. VÝROČIE NARODENIA

† 17. 2. 1741 zomrel vo Viedni Juraj Rafael Donner (Georg Raphael Donner) (* 24. 5. 1693 Esslingen), rakúsky barokový sochár, kovorytec a medailér, pôsobil aj v Bratislave. Jeho tvorba znamená prechod od baroka k neoklasicizmu v strednej Európe. Vo Viedni sa učil sa zlatníctvo, sochárstvo, medailérstvo a kovorytectvo. Pôsobil v arcibiskupskej mincovni v Salzburgu, kde realizoval sochársku výzdobu schodiska zámku Mirabelle. Na pozvanie arcibiskupa prímasa Imricha Esterházyho prišiel do Bratislavy, kde si zriadil dielňu a vytvoril svoje vrcholné diela (sochárska výzdoba kaplnky sv. Jána Almužníka v Dóme sv. Martina, hlavný oltár so súsoším sv. Martina so žobrákom a s dvoma adorujúcimi anjelmi, dva bočné oltáre – jeden s reliéfom archanjela Michala), realizoval tu aj viedenské zákazky (fontána Providencia na Neue Markt vo Viedni). Po odchode do Viedne bol kráľovským komorným sochárom (k známym dielam patrí aj fontána Andromeda na nádvorí Starej radnice vo Viedni, Pieta pre dóm v Gurku).

 

ADALBERT VENICH (* okolo 1830 – † 1886) – 130. VÝROČIE ÚMRTIA

† 18. 2. 1886 zomrel v Nadlaku (Rumunsko) Adalbert Venich  (* okolo roku 1830 v ?), notár, literát, národnokultúrny pracovník. v 50. rokoch 19. storočia pôsobil ako úradník v Bátke, od roku 1859 notár v Tisovci, od roku 1872 v Nadlaku. Počas pôsobenia v Bátke sa spriatelil a literárne spolupracoval s Ľ. Kubánim, vydával rkp. časopis Besedník. Organizátor ochotníckeho divadla v Tisovci, zakladajúci člen Matice slovenskej a revúckeho gymnázia, rozširovateľ slovenských periodík, kalendárov.

 

KLIMENT ONDREJKA (* 1929 – † 2011) – 5. VÝROČIE ÚMRTIA

† 19. 2. 2011 zomrel v Bratislave Kliment Ondrejka (* 9.12.1929 v Liptovských Sliačoch), PhDr., CSc., národopisec, folklorista, etnochoreograf, vedecký pracovník, národopisný zberateľ ľudových tancov, hier, piesní, ľudovej slovesnosti a nárečových slov. Po krátkom pôsobení v Ústredí národopisných a tanečných ochotníckych súborov MS (1950 – 1951) ho prijali na Karlovu univerzitu v Prahe, kde aj tancoval v Štátnom súbore ľudových piesní a tancov. Odtiaľ prestúpil do Bratislavy na Univerzitu Komenského (odbor národopis – dejepis) a tancoval v Lúčnici. Pracoval v Osvetovom ústave v Bratislave (1956 – 1959) a v Ústave hudobnej vedy SAV v Bratislave (1959 – 2005). Špecializoval sa na tanečnú folkloristiku, venoval sa výskumu, zbieraniu a dokumentácii ľudových tancov, hier a zvykov, intenzívne spolupracoval s ružomberským folklórnym súborom Liptov, s ďalšími folklórnymi súbormi a skupinami, i so SĽUK-om, je autorom desiatok tanečných a hrových choreografií. Inicioval (spolu s Elenou Medveckou) zberateľské hnutie Ku prameňom krásy a poznania (1970 – 1985), detské riekanky, hry, zábavky, ľudové zvyky a výsledky vydal v 14 zväzkoch Deti deťom (Osvetový ústav, 1974 – 1990). Bol dlhoročným spolupracovníkom Osvetového ústavu, dnešného Národného osvetového centra, členom programového štábu Folklórneho festivalu Východná (1994 – 1997, 2000), autorom programov (1992, 1994, 1995, 1996, 2000). Autor množstva publikácií, zbierok rozprávok a povestí (Poviestky spod piecky, 1977, Povesti a zvesti z dolín stredoslovenských, 1982, Čo rozprával sváko Vajda, 2000, Rozprávanie spod Salatína, 1972, 2003), štúdií a článkov. Vydal knižné tituly: Horehronie, Hry horehronských detí I. – III., Tradičné hry detí a mládeže na Slovensku (1976), Tance a tanečná hudba, Deti deťom I. – XIV. (1974 – 1990), Názvoslovie slovenských ľudových tancov, Tanečná, hrová a zábavová bibliografia I. – V. (1991 – 1993, 1996),  spoluautor publikácie Slovenské ľudové tance (1991, s Máriou Mázorovou), vydal Krátky slovník nárečia slovenského liptovskosliačskeho (1997) a Slovník stredoslovenského nárečia z Liptovských Sliačov a okolia s pôvodmi a hniezdovaním slov (1998, so Štefanom Cifrom). Zatiaľ nevydaná je vyše 1000-stranová kniha o tanečnom a zábavovom folklóre Slovákov v Maďarsku, ako aj zbierka viac než 40 000 slovenských ľudových prísloví. Je autorom scenárov folklórnych programov pre televíziu, rozhlas a film a na folklórnych slávnostiach, festivaloch i podujatiach. Jeho zásluhou majú Liptovské Sliače vari najpodrobnejšie spracované dejiny ľudovej kultúry. V roku 1999 mu generálny riaditeľ Národného osvetového centra udelil Medailu D. G. Licharda. V roku 2001 mu obec Sliače udelila čestné občianstvo.

 

ADAM BETÁK (* 1786 – † 1868) – 230. VÝROČIE NARODENIA

* 20. 2. 1786 sa narodil v Soblahove Adam Beták († 6. 7. 1868 v Trenčianskej Teplej), kňaz, náboženský spisovateľ.

 

KAROL GRUBER-SZEREDAI (*1886 – † 1956) – 130. VÝROČIE NARODENIA a 55. VÝROČIE ÚMRTIA

† 20. 2. 1956 zomrel v Piešťanoch Karol Gruber-Szeredai (* 6. 1. 1886 Bratislava), JUDr., novinár, knihovník. Po štúdiách na Alžbetínskej univerzite v Bratislave pôsobil v Univerzitnej knižnici v Bratislave, ako redaktor časopisu Tavasz (1920 – 1921), spolupracovník denníka Hiradó (od r. 1920). Od r. 1953 žil na dôchodku v Piešťanoch. Tvorca základov menného katalógu Univerzitnej knižnice v Bratislave, spolupracoval pri katalogizovaní historických fondov, pri spracovaní kláštorných knižníc.

 

MARKA MEDVECKÁ (* 1916 – † 1990) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 21. 2. 1916 sa narodila v Novej Bani Marka Medvecká († 19. 6. 1990 Bratislava), operná speváčka, sopranistka, vokálna pedagogička. Študovala na gymnáziu vo Zvolene a jeden rok na strednej škole vo Francúzsku. Už na zvolenskom gymnáziu vzbudila pozornosť svojím hlasom, po maturite v roku 1935 odišla študovať spev na konzervatórium do Prahy (prof. Doubravka Branbergerová), v Bratislave absolvovala štúdium hudobnej vedy a francúzštiny. V apríli 1940 spievala pohostinsky Marienku v Predanej neveste v opere SND a dostala ponuku ma angažmán do operného súboru, bola sólistkou Opery SND v Bratislave, hosťovala v Prahe, Brne, Belehrade a vo Viedni, vystupovala aj ako koncertná speváčka (propagátorka slovenskej piesňovej tvorby). Bola skvelou interpretkou dievčenských postáv v Smetanových operách. Jej hlas vzácne vyrovnaný vo všetkých polohách sa uplatnil aj v mezzosopránových úlohách ako Siebel (Faust a Margaréta, 1940), Cherubín (Figarova svadba, 1942). Z modernej opery stvárnila Solveig v Peerovi Gyntovi W. Egka (1941) a zo slovenskej Margitu v Holoubkovej Túžbe (1944), Katrenu i Marku v Krútňave (1949). Ako koncertná speváčka sa venovala uvádzaniu slovenskej a českej tvorby. V roku 1944 organizovala koncerty slovanskej hudby v slovenských mestách, ako dobrovoľná sestra sa zapojila do SNP a viac razy vystupovala v slobodnom rozhlasovom vysielači v Banskej Bystrici. Svoje skúsenosti z praxe využila v pedagogickej práci na bratislavskom konzervatóriu od roku 1952, súčasne pôsobila ako hlasová poradkyňa v Lúčnici, v Speváckom zbore slovenských učiteliek a v opere Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici. Ako pedagogička vychovala mnohých úspešných umelcov (Edita Gruberová, Štefan Babjak, Alžbeta Mrázová, Gabriel Szakál, Mária Schweighoferová, Arnold Judt).

JOZEF POZDECH (* 1811 – † 1878) – 205. VÝROČIE NARODENIA

* 23. 2. 1811 sa narodil v Hrnčiarovciach nad Parnou Jozef Pozdech († 22. 6. 1878 Budapešť, Maďarsko), vynálezca, podnikateľ, vyučený kováč. Ako vandrujúci tovariš pôsobil v kováčskych dielňach v Modre, Györi, Stoličnom Belehra-de, Pákozde, Rábe a inde. V r. 1832 si v Hrnčiarovciach otvoril kováčsku dielňu. O dva roky neskôr zostrojil nový mech, ktorý zaujal pozornosť kováčov. Po priemyselnej výstave v Pešti v r. 1846, na ktorej sa zúčastnil so svojimi mechmi, sa začal záujem o jeho výrobky. Otvoril si sklad vlastných výrobkov v Pešti. V r. 1849 mu vyho-rel dom v Hrnčiarovciach, nakoniec s celou rodinou odišiel natrvalo do Pešti. Tu vyrábal kováčske a iné mechy, pluhy a kotvy pre dunajské riečne lode. Dielňu rozširoval vďaka svojim vlastným zlepšeniam a vynálezom. V r. 1857 zostrojil prístroj na pretáčanie vína, v r. 1860 dostal patent na kováčske mechy oválneho tvaru. Najväčší úspech dosiahol s kovovými zvonovými stolicami a s novým spôsobom závesu zvonov. Získal mnoho ocenení. Bol členom Matice slovenskej, predsedom Slovenského speváckeho spolku v Pešti.

 

JO­ZEF CÍGER HRONSKÝ (* 1896 – † 1960) – 120. VÝROČIE NARODENIA

* 23. 2. 1896 narodil sa vo Zvolene Jo­zef Cíger Hronský († 13. 7. 1960 v Lujáne, Argentína, roku 1993 previezli jeho telesné pozostatky na Slovensko a uložili ich na Národnom cintoríne v Martine), spisovateľ, prozaik, autor literatúry pre mládež, výtvar­ník, redaktor, nakladateľ, publicista, vrcholný reprezentant modernej slovenskej prózy, tajomník, neskôr správca Matice slovenskej. Absolvoval učiteľský ústav v Leviciach, bol vojakom v 1. svetovej vojne, po návrate z talianskeho frontu vykonával učiteľské povolanie. V roku 1933 sa stal tajomníkom a v roku 1940 správcom Matice slovenskej v Martine. V zložitej situácii pre slovenskú kultúru sa aktívne zúčastňoval na tvorbe kultúrnych hodnôt, najmä zakladaním matičných časopisov a edícií lacného, ale umelecky hodnotného čítania pre slovenskú dedinu. Ako predseda Matice slovenskej priviedol túto vrcholnú národnú inštitúciu na nebývalý stupeň rozvoja a prosperity a naplno rozvinul jej vydavateľskú a výskumnú činnosť. Zaslúžil sa o vybudovanie tlačiarne Neografia (v Martine). Po skončení druhej svetovej vojny, z oprávnených obáv pred politickou perzekúciou, emigroval do cudziny. Cez Rakúsko a Taliansko odišiel do Argentíny. V emigrácii bol funkcionárom SNR v zahraničí, čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov, zakladateľom Zahraničnej Matice slovenskej. Po páde komunizmu bola jeho osobnosť občiansky, politicky i umelecky plne rehabilitovaná. Po časopiseckých začiatkoch sa orientoval v prvých zbierkach noviel a poviedok U nás (1923), Domov (1925), Medové srdce (1929) na dedinu, ale i na problémy slovenskej inteligencie. V Podpolianskych rozprávkach (1932) zachytil sociálne a psychologické prvky dávneho zbojníctva, spätosť človeka s prírodou i zážitky z 1. svetovej vojny. V románovej tvorbe sa v 30. rokoch prezentoval vynikajúcimi dielami Proroctvo doktora Stankovského (1930) z intelektuálneho prostredia, ale najmä románmi zo života slovenskej dediny Chlieb (1931) a Jozef Mak (1933), v ktorých sugestívne zobrazil životné osudy protagonistov a symbiózu človeka s prírodou, pritom jeho diela majú blízko k próze slovenského naturalizmu. Najväčším formálnym výbojom bol jeho román Pisár Gráč (1940) s tematikou 1. svetovej vojny. V emigrácii napísal nábožensky ladenú novelu Predavač talizmanov Liberius Gaius od Porta Collina (1947), román Andreas Búr Majster (1948) a posledný román na Trasovisku (1960), kde zobrazil udalosti a ľudí krupinského prostredia vo vojnových a povstaleckých časoch. Bol aj vynikajúcim spisovateľom literatúry pre deti a mládež, ktorej sa osobitne venoval v časopise Slniečko ako jeho zakladateľ a dlhoročný redaktor. Historické látky a legendy spracoval v knihách Kremnické povesti, Sokoliar Tomáš (1932), Budatínski Forgáčovci (1939) a i. Na základe kresleného seriálu J. Vodrážku napísal knihy pre deti Smelý zajko (1931) a Smelý zajko v Afrike (1932), ktorými sa zaradil medzi najúspešnejších autorv v žánri zvieracích rozprávok. Tieto princípy rozvinul aj v rozprávkach Budkáčik a Dubkáčik (1932) a Tri múdre kozliatka (1940). Venoval sa aj výtvarnej tvorbe, v ktorej okrem akvarelov z talianskeho a argentínskeho obdobia je pozoruhodný jeho cyklus vitráží Zázračný život Panny Márie Lujánskej.

 

JULIANA SZOLNOKIOVÁ (*1946 – † 2009) – 70. VÝROČIE NARODENIA

* 23. 2. 1946 sa narodila v Nových Zámkoch Juliana Szolnokiová († 6. 12. 2009 Bratislava), vydavateľská redaktorka, prekladateľka. Začas učila, potom pracovala ako dokumentaristka, redaktorka v časopise Revue slovenskej literatúry, v redakcii hudobnín a kníh o hudbe vydavateľstva OPUS, bola redaktorkou v časopise Aspekt. Prekladala z ruštiny a maďarčiny Bola členkou výkonnej rady Slovenskej spoločnosti pre umelecký preklad. Nositeľka Ceny Mateja Bela za odborný preklad (2007; László Bitó: Kniha o dobrej smrti).

 

IMRICH TRIZMA (* 1926 – † 1966) – 90. VÝROČIE NARODENIA, 50. VÝROČIE ÚMRTIA

* 24. 2. 1926 sa narodil v Topoľčanoch Imrich Trizma († 21. 10. 1966 Bratislava), sochár, keramikár. Bol hlavným výtvarníkom vývojového strediska Slovenského zväzu výrobných družstiev a hlavným výtvarníkom ÚĽUV-u v Bratislave. Robil návrhy úžitkovej keramiky a porcelánu, ale tvoril aj záhradné plastiky, monumentálno-dekoratívne reliéfy pre architektúru a fontány. Zúčastňoval sa na prehliadkach úžitkového umenia doma aj v zahraničí.

 

HIERONYM NÉČEI (* 1786 – † 1849) – 230. VÝROČIE NARODENIA

* 24. 2. 1786 sa narodil v Oslanoch (okr. Prievidza) Hieronym Néčei († 4. 6. 1849 Prievidza), SchP, piaristiský kňaz, vedec, encyklopedista, básnik, pedagóg, autor prác pre potreby vyučovania a slovníka spisovateľov. Študoval v piaristických školách v Prievidzi, Nitre, Carei (Nagy Károlyi), vo Vacove, vstúpil do rehole piaristov, po štúdiu teológie ho vysvätili za kňaza (1811). Vyučoval na piaristických gymnáziách v Sabinove, Podolínci a v Prievidzi. Venoval sa literárnej činnosti, viaceré práce napísal pre potreby výučby na gymnáziách, zaoberal sa spoločenskými aj prírodnými vedami. Z oblasti jazykovedy napísal gramatiku latinčiny, nemčiny, slovenčiny, maďarčiny, ako aj nemecko-maďarský slovník. Z okruhu náboženstva a histórie zostavil príručky vierouky, morálky, občianskeho a verejného práva, všeobecných dejín (1814 – 1815) a cirkevných dejín (1828). Zostavil príručky na vyučovanie v školách (1827). V r. 1815 spracoval kalendár až do r.1912. Zachovalo sa jeho dielo Collectio opusculorum variorum cum indice manuscriptorum per p. Hieronymum Nétsey concinnatorum... ab anno 1809 usque 1819 (Zbierka rozličných malých literárnych prác s ukazovateľom rukopisov zozbieraných Hieronymom Néčeiom... od r. 1809 až do r. 1819), napísaných po latinsky, maďarsky, slovensky a nemecky; súbor rukopisov a tlačí obsahuje verše, spevy, verše s notami, príležitostné reči a básne (napr. báseň o smrti nitrianskeho prepošta Nejedlého z r. 1816, básne k meninám prímasa A. Rudnaya i kanonika L. Tompu, 1802), nápisy na náhrobných kameňoch (napr. olomouckého biskupa Stanislava Thurzu), opis Liptovskej stolice, štatistiku Európy z r. 1820, metódu matematika Gaussa na určenie dátumu Veľkej noci. Zachoval sa aj jeho deväťzväzkový všeobecný náučný slovník Dictionarium e diversis scriptoribus excerptum (Slovník zostavený z rozličných spisovateľov, 1839 – 1841), ktorý obsahuje 7 107 hesiel zaradených do 26 tematických skupín v rozsahu okolo 6 500 strán. Aj keď nie je pôvodným dielom, veľké množstvo slovenských hesiel prezrádza značný podiel jeho vlastnej tvorby. Obsahuje cenné údaje o mestách na Slovensku – Bratislave, Trnave, Nitre, Kremnici, Bojniciach, Kežmarku a i. Biografické heslá prevzal z literatúry, ale slovacikálne biografické heslá svedčia o jeho autorskom spracovaní (napr. o M. Beňovskom, J. Dežerickom, G. Kolinovičovi, M. Rotaridesovi, S. Timonovi, A. F. Kollárovi a i.). Zanechal latinský rukopis práce o objavení Ameriky, zostavenej z diel súvekých španielskych spisovateľov, ktorú vydal W. Robertson (1842). Zostavil viacero príručiek, napríklad všeobecného zemepisu (1815), o základoch aritmetiky, o rastlinnej ríši s farebnými obrázkami rastlín (1829). Robil pokusy s elektrickým prúdom, kreslil zemepisné mapy, zhotovil zemepisné glóbusy, zostavil astronomické tabuľky. Keď vyučoval na gymnáziu v Prievidzi, zhotovil hodiny, ktoré ukazovali nielen čas, ale aj dátum (deň a mesiac) i polohu nebeských telies.
Bol v našich pomeroch pozoruhodný typ vzdelanca – encyklopedistu.

 

MATEJ BAHIL (*1706 – † 1761) – 310. VÝROČIE NARODENIA.

* 24. 2. 1706 narodil sa v Šiveticiach Matej Bahil (zomrel 22. 12. 1761 v Parchowitzi), evanj. kňaz, náboženský spisovateľ, prekla­dateľ. Študoval v Kežmarku, Banskej Bystrici a vo Wittenbergu. Pôsobil ako evanjelický farár aj v Prešove (1734 – 1736), kde ho aj väznili (1746) za vydanie protikatolíckych kníh, no podarilo sa mu utiecť do Sliezska (Nemecko), kde pôsobil ako exulantský farár. Počas pôsobenia v Prešove vydal vo Wittenbergu knihu E. Cypriana: Naučení o pôvodu a zrustu pápežstva a knihu Srdečné napomenutí, pre ktoré bol obvinený z poburovania a vlastizrady, za čo sa dostal do väzenia. Je autorom autobiografickej prózy, v ktorej opisuje zážitky z väzenia, útek a situáciu protestantských cirkví v Uhorsku na prelome 17. a 18. stor. V Sliezsku vydal dvojdielnu knihu (s latinským a nemeckým textom) Tristeissima ecclesiorum Hungariae protstiantium facies (Smutné vyobrazenie protestantských zborov v Uhorsku r. 1747)

 

SVETOZÁR STRAČINA (*1940 – † 1996)  – 20. VÝROČIE ÚMRTIA

† 26. 2. 1996 zomrel v Bratislave Svetozár Stračina (* 3. 12. 1940 Turčiansky Sv. Martin), hudobný skladateľ, folklorista, znalec ľudovej kultúry. Patril medzi vedúce osobnosti folklórneho hnutia na Slovensku (skladateľ, upravovateľ, lektor, zberateľ, iniciátor viacerých edícií autentického hudobného folklóru). Komponoval scénickú hudbu k divadelným inscenáciám, filmovú hudbu (k viac než 150 krátkym aj celovečerným filmom; spolupracoval s režisérmi M. Ťapákom, V. Pavlovičom, Š. Uhrom, J. Zacharom, M. Hollým, J. Medveďom, A. Lettrichom, M. Slivkom a i.), hudbu pre súbory (pre Lúčnicu: Parobský tanec, 1962, Na obnôcke, 1964, Čirčianka, 1966, Pri ľane, 1968, Vitaj, jar, 1975, To je Lúčnica, 1988, a i.; pre SĽUK: Biela plť na Váhu, 1973, Tatranskí orli, 1980, Zbujecky, 1984, Pozdrav, 1986, a i.; pre ďalšie súbory; spolupracoval s choreografmi Š. Nosáľom, J. Kubánkom, M. Mázorovou, D. Struhárom, J. Jamriškom, J. Moravčíkom a i.), pre OĽUN, vianočnú hudbu (cykly vianočných kolied, piesní a pastorel). Sporadicky komponoval inštruktívne skladby, piesne, skladby pre sólový nástroj, komornú a orchestrálnu tvorbu, vytvoril zvučky pre folklórne festivaly vo Východnej a Detve. V 2011 dostal Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (in memoriam). Jeho meno nesie európska súťaž rozhlasových nahrávok folklórnej hudby Grand Prix Svetozára Stračinu pod záštitou Európskej vysielacej únie (EBU). V r. 2010 vyšla kniha M. Plavca pod názvom Svetozár Stračina. Spomienky na hudobného skladateľa.

 

FERDINAND HLOŽNÍK (* 1921 – † 2006)  –10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 27. 2. 2006 zomrel Ferdinand Hložník (* 18. 11. 1921 Svederník), maliar, grafik a ilustrátor, zaraďuje sa do expresionisticko-dramatickej línie druhej, povojnovej vlny slovenskej výtvarnej moderny. Pôsobil ako stredoškolský profesor neskôr ako umelec v slobodnom povolaní. V ranej tvorbe sa inšpiroval najmä kubizmom, v 60. rokoch experimentoval s formou maliarskej výpovede, ktorá vykryštalizovala do abstraktného tvaru s dôrazom na štruktúru a farebnosť maľby. Venoval sa maľbe, ilustrácii (hlavne knihy pre deti a mládež; učebnice – o. i. Čítanka pre I. ročník, 1962, Šlabikár pre prvákov, 1965; beletria pre dospelých), kresbe. Popri krajinárskych obrazoch maľoval aj žánrové obrázky, figurálne kompozície, cirkusové motívy, obrazy s tematikou SNP. Vystavoval so Skupinou 29. augusta (zakladajúci člen od 1945), zúčastnil sa na EXPO '58 v Bruseli, na bienále v São Paule (1965). Vystavoval na Slovensku, v Čechách aj v zahraničí. Jeho diela sú významne zastúpené v zbierke SNG v Bratislave. Bol nositeľom Ceny Cypriána Majerníka (1967), Ceny Fraňa Kráľa (1976).

 

ĽUDOVÍT CLEMENTIS (*1861 –  † 1946) – 70. VÝROČIE ÚMRTIA a 155. VÝROČIE NARODENIA

† 28. 2. 1946 zomrel v Tisovci Ľudovít Clementis (* 25. 2. 1861 Skalica), učiteľ, kultúrny pracovník, otec politika, spisovateľa a právnika Vladimíra Clementisa (* 1902 – † 1952). Vyštudoval učiteľský ústav, učil v Starej Turej, od roku 1886 v Tisovci. Zaslúžil sa v období maďarizácie o udržanie národného povedomia v Tisovci. Autor pedagogických článkov v periodikách. Prispel k rozvoju metodiky vyučovania prírodopisu a matematiky.

 

Zdroje:

  • Adam Podhradský [online]. In: Adamovské Kochanovce. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • BEDNÁR, Vlado. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001, s. 32.
  • BODOROVÁ, Silvia (zost.): Kalendár výročí osobností okresov Revúca a Rimavská Sobota na roky 2010 – 2012 [online]. In: Knižnica Mateja Hrebendu Rimavská Sobota. Vyšlo: 2010. [Citované 31. 12. 2015]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • DOLNÍKOVÁ, Emília, Mgr. (zost.): Kalendár výročí osobností trnavského regiónu [online]. In: Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave. Rok vydania: 2010. ISBN 978-80-88695-26-4. S. 11 – 13. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
  • Felix Litva [online]. In: Slovenské zahraničie. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Ferdinand Hložník [online]. In: Biografia. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>
  • HRONSKÝ, Jozef Cífer In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001, s. 162 – 164.
  • HABERLANDOVÁ, Katarína: Dielo architekta Aloisa Balána v Bratislave | BUDOVA YMCA  [online]. In: Budova Ymca v Bratislave. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Ján Trnovský [online]. In: Wikipédia: Slobodná encyklopédia. [Citované 30. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Jaroslav Siakeľ – historická ikona slovenskej kinematografie [online]. In: Slovenské zahraničie. Uverejnené: 8. 1. 2016 [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Jozef Cífer Hronský [online]. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Jozef Mistrík [online]. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia. [Citované 1. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Kalendárium 2016: FEBRUÁR 2016 [online]. In: Národné osvetové centrum. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Kalendár výročí osobností a udalostí okresov Bánovce nad Bebravou, Myjava, Nové Mesto nad Váhom a Trenčín v roku 2016  [online]. In: Verejná knižnica  Michala Rešetku v Trenčíne. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Karol Holuby [online]. In: Wikipédia. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • MAČO, Jozef: BAHIL Matej (1706 – 1761) [online]. In: Mesto Prešov. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>
  • Marsina, Štefan Viktor, OFM [online]. In: Dominikánska knižnica. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>
  • MISTRÍK, Jozef In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001, s. 321.
  • Hieronym Néčei, SchP [online]. In: Dominikánsky knižný inštitút. [Citované 1. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Osobnosti, profily: Rudolf Macudziński [online]. In: Hudboné centrum. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Pripomíname si v októbri: Ernest Kostelník [online]. In: Opera Slovakiy. Uverejnené: 2. 10. 2105. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Pripomíname si v októbri: Marka Medvecká [online]. In: Opera Slovakia. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • ROY, Vladimír. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001, s. 396, 397.
  • Samuel Ambrozi [online]. In: Slovenský portál. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>
  • Tomáš Benedicti [online]. In: Wikipédia. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Pri nakrúcaní prvého slovenského filmu stál za kamerou Daniel Siakeľ [online]. In: Teraz | Kultúra. TASR, 24. januára 2016. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Vlado Bednár [online]. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia. [Citované 1. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Vladimír Roy [online]. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia. [Citované 1. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • VRÁNOVÁ, Janka, Mgr.: Ladislavovi Šestinovi pri 25. výročí jeho úmrtia odhalili štítnickí matičiari pamätnú tabuľu: Kto bol Ladislav Štetina [online]. In: Môj Gemer. Uverejnené: 12. 3. 2011. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
  • Výročnú cenu Jána Cikkera pre klavírnych umelcov získali manželia Macudzinski  [online]. In: HN-online. Uverejnené: 24. 3. 2011 [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>
  • Zomrel páter Félix Litva SJ [online]. In: Vatikánsky rozhlas. Uverejnené: 01. 02. 2006. [Citované 31. 1. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
Späť