SLOVENSKÝ KULTÚRNOHISTORICKÝ KALENDÁR – VÝROČIA OSOBNOSTÍ – V MÁJI 2016

JÁN ORAVEC (* 1. 6. 1922 – † 1. 5. 1986) – 30. VÝROČIE ÚMRTIA

† 1. 5. 1986 zomrel v Bratislave (pochovaný je v Rozbehoch) Ján Oravec (* 1. 6. 1922 Rozbehy), prof. PhDr., DrSc., jazykovedec, vysokoškolský profesor, autor odborných prác z oblasti jazykovedy a učebníc. Narodil sa v robotnícko-roľníckej rodine, otec – tesár a ľudový hudobník – vzbudil vo svojom synovi záujem o rodnú reč. Študoval na Štátnej slovenskej učiteľskej akadémii v Bratislave. Absolvoval odbor slovenský jazyk – filozofia na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1945– 1949). Dosiahol akademické tituly a vedecké hodnosti: PhDr. (1951), CSc. (1957), DrSc. (1967), doc. (1968), prof. (1981). V rokoch 1942 – 1951 pôsobil na stredných školách v Senici, vo Višňovom (okr. Trenčín), v Bratislave (učiteľ) a ako riaditeľ v Pajštúne (okr. Bratislava-vidiek). Pôsobil ako pracovník Jazykovedného ústavu Slovenskej akadémie vied a umení v Bratislave (1951 – 1952), Ústavu slovenského jazyka SAVU (1952 – 1953), Ústavu slovenského jazyka Slovenskej akadémie vied (1953 – 1966), popri výskumnej práci externe prednášal na vysokých školách v Bratislave a Prešove. Pôsobil v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave (1967 – 1976) – ako pomocný asistent, vedecký pracovník bez vedeckej hodnosti, vedecký asistent, vedecký pracovník, samostatný vedecký pracovník, vedúci vedecký pracovník. Bol pracovníkom Katedry slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Nitre (1977 – 1986), kde pôsobil ako docent, profesor a kde bol aj vedúcim jazykovednej sekcie katedry (1980 – 1986). Bol predsedom pobočky Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV v Nitre  (1978 – 1986), členom komisie pre obhajoby kandidátskych dizertačných prác vo vednom odbore slovenský jazyk (1955 – 1986). Pracoval v oblasti výskumu slovenského spisovného jazyka, najmä syntaxe, pozornosť venoval aj otázkam výskumu slovenských nárečí zo syntaktického hľadiska, otázkam jazykovej kultúry a jazykovej výchovy. Spolupracoval pri tvorbe učebníc slovenčiny pre ZŠ a SŠ a jazykových príručiek, dlhé roky pripravoval príspevky do rozhlasovej jazykovej poradne. Je autorom jazykovedných publikácií Morfológia spisovnej slovenčiny (1980), Náčrt slovenskej skladby pre vysokoškolákov (1981) a spoluautorom učebníc a odborných publikácií (z ktorých niektoré vyšli vo viacerých vydaniach): Cvičenia a úlohy k učebnici Slovenský jazyk pre 8. ročník základnej deväťročnej školy (spoluautor J. Janek, 1968), Inventár syntaktických javov v slovenských nárečiach (spoluautorka A. Ferenčíková, 1974), Príručka slovenského pravopisu pre školy (spoluautor V. Laca, 1976), Príručka slovenského pravopisu pre školy (1976, spoluautor V. Laca), Slovenský jazyk pre 8. ročník základnej školy. Experimentálna učebnica (spoluautorky V. Betáková, M. Žiaková, Ž. Tarcalová, 1980), Súčasný slovenský spisovný jazyk. Syntax (spoluautorka E. Bajzíková, 1982), Slovenský jazyk pre 8. ročník základnej školy (spoluautorky V. Betáková, Ž. Tarcalová, 1983), Súčasný slovenský spisovný jazyk. Morfológia. (spoluautori E. Bajzíková, J. Furdík, 1984) a i.

IVAN VYCHLOPEN (* 2. 5. 1941 – † 20. 8. 1998) – 75. VÝROČIE NARODENIA

 * 2. 5. 1941 sa narodil v Novom Meste nad Váhom Ivan Vychlopen († 20.8 1998 v Bratislave), akad. maliar. Absolvoval štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (prof. P. Matejka, L. Čemický), kde po skončení štúdia pôsobil ako odborný asistent, neskôr docent. Tvoril v oblasti monumentálnych realizácií pre architektúru, textil, komornú maľbu a ilustráciu s bohatou tvarovou symbolikou. V osemdesiatych rokoch bol členom predsedníctva Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Žil v Bratislave. Vystavoval doma i v zahraničí: Bratislava, Nové Mesto nad Váhom, Brno (Česko), Krakov (Poľsko), Mníchov (Nemecko), Kyjev a Odesa (Ukrajina), Alma-Ata (Kazachstan), Havana (Kuba) či v Nepále.

JOZEF HORVÁTH (* 22. 2. 1819 – † 2. 5. 1906) – 110. VÝROČIE ÚMRTIA

† 2. 5. 1906 zomrel v Martine Jozef Horváth (* 22. 2. 1819 Socovce, okr. Martin), evanjelický farár, národno-kultúrny pracovník, autor memoárovej literatúry. Ľudovú školu vychodil v Socovciach, v Turčianskom Sv. Martine a do artikulárnej školy chodil v Necpaloch. Študoval na gymnáziu v Rožňave, filozofiu a teológiu na ev. lýceu v Bratislave (1837 – 1842). Štúdiá dokončil na univerzite v Halle, kde študoval spoločne s J. Kalinčiakom a A. Sládkovičom. Pôsobil ako farár v Turčianskom Sv. Martine (od 1846). Bol aktívnym účastníkom národno-obrodenského hnutia, podporovateľom akcií Ľudovíta Štúra, počas štúdií na ev. lýceu v Bratislave bol Štúrovým žiakom, členom a knihovníkom Ústavu reči a literatúry česko-slovanskej, organizátorom ochotníckeho divadla. Ako oddaný štúrovský dejateľ okrem duchovnej práce kazateľa Božieho slova rozvinul všetky formy osvetových a napokon aj slovenských politických a kultúrnych akcií. Zaslúžil sa o vznik Matice slovenskej (1863) a nižšieho slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Turčianskom Sv. Martine (1866), ktoré vychovávalo žiakov v slovenskom materinskom jazyku, v demokratickom, slovanskom a národnom duchu. Je autorom rukopisných pamätí Rozpomienky z revolučných rokov 1848 – 1849 (Bratislava: Obroda, 1947, 45 s.). Jeho vnuk bol advokát, spisovateľ, priekopník modernej slovenskej prózy Ivan Horváth (* 1904 – † 1960).

JÁN LIPSKÝ (* 10. 4. 1766 – † 2. 5. 1826) – 190. VÝROČIE ÚMRTIA

† 2. 5. 1826 zomrel v Sedličnej (dnes časť obce Trenčianske Stankovce) Ján Lipský (* 10. 4. 1766 tamže), slovenský kartograf, vojak, plukovník cisárskej armády, vojenský teoretik a vynálezca, ktorý bol priekopníkom uhorskej kartografie a popredným európskym kartografom. Narodil sa v slovenskej zemianskej rodine, základné vzdelanie a kalvínsku školu navštevoval v Lučenci (1776 – 1777), rok bol u piaristov Trenčíne, študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave (1779 – 1782), kde sa zaujímal o matematiku a fyziku. Nastúpil na Vojenskú akadémiu Márie Terézie vo Viedenskom Novom Meste. Vstúpil do armády (1784), ako 17-ročný kadet začal pracovať vo vojenskej kartografickej komisii (1782 – 1785) pod vedením, plukovníka Andreas von Neu, ktorá robila zememeračské práce pre vojenské mapovanie v Habsburskej monarchii.  Zúčastnil sa troch vojenských výprav, vrátane bitky troch cisárov pri Slavkove (1805), kde bol veliteľom švadróny. V rakúskej cisárskej armáde sa postupne stal majorom (1807) a plukovníkom (1809). V služobnom styku používal latinčinu a nemčinu, v privátnej korešpondencii súveký slovenský jazyk, ktorý použil aj vo svojich spomienkach a testamente. Po skončení kariéry roku 1813 odišiel do dôchodku (definitívne bol vyradený z vojenskej služby 1818), žil na Slovensku, najskôr s otcom v Prázdnovciach, potom sa usadil v rodnej obci Sedličná. Ako kartograf (spolu s Emmerichom Danielom Bogdanichom) zmeral polohu asi 500 uhorských miest. Jeho mapy boli prvé spoľahlivé mapy Uhorska a Sedmohradska, vytvoril aj obsiahly zoznam uhorských obcí. Na určovanie polohy miest používal astronomické hodnoty (i keď v tom období bola rozšírená triangulačná metóda), presné mapy spracoval pomocou astronómie. Do histórie sa zapísal Všeobecnou mapou Uhorského kráľovsta (Mappa generalis regni Hungariae, 1804 – 1806) v mierke 1 : 469 472, ktorú tvorilo 12 listov (z toho 9 listov mapy) a ktorá mala bohatý kartografický obsah, podrobnú kresbu riečnej siete a pohorí, ako aj rozličné druhy sídiel, samôt a pod. Mapa neskôr vyšla aj na jednom liste (1810). K mape vydal index a podrobný register zemepisných pojmov (vo viacerých jazykoch – po latinsky, nemecky, maďarsky; názvy uvádzal v domácom jazyku) Repertorium locorum objectorumque in XII. Tabulis mappae regnorum Hungariae, Slavoniae, Croatiae (1808) a príväzok Confiniorum militarium magni item principatus Transylvaniae, ktoré obsahovalo asi 39 500 hesiel – názvy miest, dedín, lazov, hradov, riek, močiarov atď. Mapa vyšla v mnohých vydaniach v zahraničí. Vypracoval a tlačou vydal aj plán Budína a Pešti (1805, 1810). Publikoval aj niekoľko prác z vojenskej teórie. Lipského knižnica veľmi obsahovala asi 400 – 450 kníh a 600 – 750 máp, atlasy, plány miest a mapy štátov z celého sveta. Aj keď si v testamente želal, aby knižnica zostala zachovaná vcelku a na pôvodnom mieste v jeho dome, veľká časť knižnice zostala po miléniovej výstave v Budapešti (dnes v zbierkach Maďarskej národnej knižnice), torzo z nej získalo vďaka Dr. M. Šišmišovi (ktorý sa venoval jeho životu, genealógii jeho rodu, a dielu) od dedičov Trenčianske múzeum v Trenčíne. V rodnej obci po ňom pomenovali základnú školu, jeho pamiatku pripomína pomník v miestnom parku v Trenčianskych Stankovciach.

ŠTEFAN OĽHA (* 3. 5. 1936 – † 19. 8. 2009) – 80. VÝROČIE NARODENIA

* 3. 5. 1936 sa narodil v Solivare Štefan Oľha († 19. 8. 2009 Košice), dramaturg, dramatik, scenárista, autor literatúry faktu, publicista, prekladateľ. Narodil sa v rodine právnika, do základnej školy chodil v rodisku. Po maturite na Strednej priemyselnej škole drevárskej (1955), študoval odbor slovenčiny a dejepis na Filozofickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Prešove (1956 – 1959). Po skončení vysokoškolského štúdia rok pracoval v programovom oddelení Krajského filmového podniku v Prešove. Bol redaktorom Literárno-dramatickej redakcie Slovenského rozhlasu v Košiciach (1860 – 1963), potom bol rok robotníkom v Solivare Prešov, redaktorom a vedúcim redaktorom podnikového časopisu Naše Chemko v Strážskom (1964 – 1968), vedúcim redaktorom zábavy v Slovenskej televízii v Košiciach (1968 – 1972). Pre svoje občianskej postoje ho politicky perzekvovali, preto pracoval ako referent vo Výstavníctve Košice (1972 – 1990). Po novembri 1989 bol vedúcim redaktorom programu v Slovenskej televízii Košice, námestníkom riaditeľa štúdia (od roku 1990) a riaditeľom košického štúdia Slovenskej televízie (od roku 1995). Prvé verše, črty a úvahy publikoval v regionálnych časopisoch a rozhlase. Potom sa venoval novinárskej práci. Debutoval publicistickou knihou dokumentárneho charakteru Stopy (1967), v tomto žánri napísal aj publikácie Chemlon (1969) a Skrutkáreň (1970), neskôr Štátne divadlo Košice (1990). Napísal prózu s autentickým príbehom alkoholika Až na dno rozkoší (1968), s lekárkou E. Štamlovou prácu Horká chuť lásky (1980), reflektujúcu predčasný sexuálny život a sociálnych dôsledkov nevyzretých manželstiev. S podobným apelom napísal aj knihy Drsný diktát drogy (1984) a Nebezpečný sex (1992). Kniha V stredu v Kremli (1997) je súborom fiktívnych rozhovorov s desiatkou slovenských i európskych politikov a básnikov, ktorí zasiahli do svetových, európskych i slovenských dejín (Stalin, Majakovskij, Jesenin, Petöfi, Krupská, Berija, Trockij, Janko Kráľ, Štefánik a Rotarides). Venoval sa aj ochotníckemu divadlu a umeleckému prednesu. Bol spoluzakladateľom, dramaturgom, režisérom a kmeňovým autorom a scenáristom Malého divadelného štúdia v Košiciach, autorom knihy dramatických textov Malé divadelné štúdio (1982). Pre televíziu napísal inscenácie Pozvánka do pekla (1992) a Šarišské obyčaje I., II. (1996). Bol autorom literárnych predlôh k dokumentárnym filmom Don Kichot z Krivian (1993) o Jánovi Lazorikovi, Dlhá cesta domov (1994) o Antonovi Hlinkovi, Malá vojna 1939 (1994), Slovenská matka Tereza (1994) o Bernadete Pánčiovej, Pavel Jozef Šafárik (1995), Hroby z prvej svetovej vojny (1995), Prenasledovaný (1996) o I. Porázikovi, Štefan Hudák (1996), Akademik Hronec (1996), Andy Warhol (1996), Samo Tomášik (1997) a i. Ako glosátor kultúrno-spoločenského života spolupracoval s rozhlasom a periodikami.

JURAJ VALISKA (* 3. 5. 1926 – † 9. 6. 2008) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 3. 5. 1926 narodil sa vo Vrbnici (okres Michaloviec) Juraj Valiska († 9. 6. 2008 Trenčín), doc. PhDr., CSc., jazykovedec, germanista, tlmočník, vysokoškolský pedagóg, pôvodným povolaním profesionálny vojak. Zmaturoval na Slovanskom gymnáziu v Olomouci. Stal členom armádneho zboru a poslucháčom Vojenskej akadémie v Hraniciach na Morave. Ako dôstojník pôsobil na rozličných miestach v Česko-Slovensku. Najskôr pôsobil ako pedagóg na Vojenskej akadémii pohraničnej stráže, potom absolvoval štúdium na Fakulte spoločenských vied Vysokej škole pedagogickej – Univerzite Palackého v Olomouci (1954 – 1958) – aprobácia literatúra, nemecký jazyk a ruský jazyk. Po odchode z armády v roku 1959 pôsobil na viacerých univerzitách ako pedagóg nemeckého jazyka. Bol odborným asistentom a vedúcim katedry jazykov na Pedagogickom inštitúte v Košiciach (1959 – 1960), redaktorom Východoslovenských novín v Košiciach a externým učiteľom na Pedagogickom inštitúte v Košiciach (1960 – 1962). Pôsobil na Filozofickej fakulte v Prešove  (1962 – 1982) Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach – ako odborný asistent na Katedre cudzích jazykov, bol poverený aj vedením tejto katedry (1963 – 1967 a 1974 – 1978), ktorá bola v roku 1965 premenovaná na Katedru západných filológií. Medzitým v roku 1966 získal vedeckú hodnosť kandidáta filologických vied (CSc.) v odbore germánsky jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity J. E. Purkyňe v Brne a o rok neskôr (1967) nasledovala rigorózna skúška v odbore germánska jazykoveda takisto na FF JEP v Brne, čím získal akademický titul doktor filozofie (PhDr.). Pôsobil ako pedagóg na Katedre slovenského jazyka a literatúry na FF v Prešove (1967 – 1972) UPJ v Košiciach. Bol vedeckým pracovníkom na FF UPJŠ (1968 – 1972). V roku 1975 bol habilitovaný na docenta na UPJŠ v Košiciach v odbore germánska jazykoveda, špecializácie nemecký jazyk (doc). Na FF UPJŠ v Prešove, kde sa zaslúžili o plodné kontakty s bratislavskou germanistikou a neskôr s odborníkmi germánskej jazykovedy a literárnej vedy na Katedre Friedricha Schillera v Jene, pracoval do roku 1982. Po vážnych zdravotných problémoch (infarkt) odišiel ako 56-ročný odišiel do dôchodku a presťahoval na západné Slovensko, do Trenčína, kde od roku 1990 prekladal Lutherovu bibliu, tlmočil z a do nemeckého jazyka a pracoval na knihách o nemeckých nárečiach, písaných v nemeckom jazyku. Bol aj členom Slovenskej jazykovej spoločnosti pri SAV, členom krúžku moderných filológov pri SAV, neskôr členom bilaterálnej komisie NDR-ČSSR pre vysokoškolskú germanistiku. Je autorom ôsmich vedeckých kníh o nemeckom jazyku, mnohých vysokoškolských skrípt a odborných článkov a štúdií. Osobitne sa venoval výskumu nárečí nemeckých jazykových oblastí na Slovensku, vrátane výskumu vlastných mien. Vydal tri monografie: o nemeckom nárečí v Chmeľnici (1967), v Dobšinej (1980) a na hornom Spiši (1981; 1982). Jeho výskumy akceptovala aj zahraničná germanistika. Bol ocenený viacerými vyznamenaniami, medzi inými aj za mierovú činnosť, protifašistický odboj či za pedagogickú činnosť.

JURAJ IVANIČ (* 3. 5. 1656 – † 3. 4. 1723) – 360. VÝROČIE NARODENIA

* 3. 5. 1656 sa narodil v Chynoranoch Juraj Ivanič († 3. 4. 1723 v Budíne), SJ, katolícky kňaz-jezuita, profesor, náboženský spisovateľ.  (Pseudonymy: Ivanits, Ivanics, Ivanich, Juraj, SJ). Do Spoločnosti Ježišovej vstúpil v r. 1675. Po skončení štúdií sa stal profesorom na rehoľných školách, jedenásť rokov pôsobil ako profesor rétoriky v Košiciach. Bol rektorom seminára a slovenským kazateľom v Budíne. Tlačou vydal Septem allocutiones militares Belliducum nostri temporis... (Sedem vojenských príhovorov k súčasným vojvodcom..., Levoča 1694), Virgo deipara ex praeviis Christi meritis ab originali labe praeservata (Panenská Bohorodička, zachránená pred dedičným hriechom predchádzajúcimi Kristovými zásluhami, Košice 1696). Niekoľko jeho väčšinou náboženských prác zostalo v rukopise.

ADELA ČAJAKOVÁ-PETROVIČOVÁ (* 25. 4. 1901 – † 5. 5. 1976) – 40. VÝROČIE ÚMRTIA

† 5. 5. 1976 zomrela v Bratislave Adela Čajaková-Petrovičová (* 25. 4. 1901 Báčsky Petrovec, Srbsko), spisovateľka, autorka kníh pre deti, redaktorka, učiteľka. Jej otec bol realistický prozaik Ján Čajak (1863 – 1944), brat novinár a prozaik Ján Čajak ml. (1897 – 1982). Študovala na meštianskej škole v Novom Sade a na učiteľskom ústave v Sarvaši, potom v Bratislave (po roku 1918). Učila na ľudovej škole v Báčskom Petrovci (od roku 1921) a redigovala detský časopis Naše slniečko, v rokoch 2. sv. vojny žila v Budapešti, kde redigovala detskú prílohu denníka Slovenská jednota, od roku 1945 v Bratislave, kde pracovala v Osídľovacom úrade, v Ústave pre výskum verejnej mienky a v Očnej optike, medzitým v Oravskej Polhore. Básne a prózy publikovala v slovenských dolnozemských časopisoch Svit, Náš život, Národná jednota a kalendároch. Jej veselohru pre mládež Zbohom, pán profesor a drámu Mesiac na nebi uviedli ochotníci v Petrovci. Knižne vydala drámu z baníckeho prostredia Inžinier Hora (1943). Písala aj pre deti. V rukopise zanechala román s tematikou protifašistického odboja v Juhoslávii.

CYRIL HLAVÁČ (7. 10. 1916 – 5. 5. 1971) – 45. VÝROČIE ÚMRTIA, 100. VÝROČIE NARODENIA

† 5. 5. 1971 zomrel v Bratislave Cyril Hlaváč (* 7. 10. 1916 Mošovce, okr. Turčianske Teplice), kňaz, cirkevný úradník a hodnostár, nakladateľ, redaktor. Študoval v Prešove a v Bratislave. Pôsobil ako kaplán v Bratislave, vo Vrútkach, v Dolnom Kubíne a vo Zvolene. Bol vojenským duchovným v armáde SR. Zúčastnil sa SNP. Pôsobil ako redaktor Obrany ľudu, vedúci tlačového oddelenia Vojenskej politickej správy v Prahe, vojenský duchovný, tlačový tajomník Generálneho evanjelického biskupského úradu v Modre, technický riaditeľ Tranoscia v Liptovskom Mikuláši, redaktor pri STS v Bernolákove, redaktor Štartu, Výtvarného života, šéfredaktor Projektu v Bratislave.

MATÚŠ JANKOLA (* 2. 7. 1872 – † 5. 5. 1916) – 100. VÝROČIE ÚMRTIA

† 5. 5. 1916 zomrel v Bridgeporte (Connecticut, USA) Matúš Jankola (* 2. 7. 1872 v Budapešti), slovenský rímskokatolícky kňaz, náboženský spisovateľ, dramatik, publicista, redaktor, vydavateľ, krajanský národný činiteľ, organizátor spolkového života Slovákov v USA, pocházajúci z Trstenej na Orave. Ľudovú školu navštevoval v Budapešti, kde otec pracoval ako prístavný robotník a žil aj s rodinou (1870). Na gymnáziu študoval v Bardejove, keď mal štrnásť rokov, zomrel mu otec. V štúdiách pokračoval vďaka podpory svojho uja, františkána I. Medveckého. Po maturite (1889) začal študovať teológiu u františkánov v Hlohovci, potom v Kremnici, no pre svoje národné musel bohoslovecký seminár opustiť. So sestrou a s dvoma bratmi odišiel do Ameriky (1893), kde vstúpil do Seminára Panny Márie v Baltimore (Maryland, 1894) a dokončil štúdiá v Seminári sv. Bonaventuru v Allegheny (Pennsylvania – PA). Po vysviacke za kňaza (1895) ho ustanovili za farára vznikajúcej slovenskej Farnosti sv. Jána Krstiteľa v Pittsone (PA), neskôr Farnosti sv. Jozefa v Hazletone (1902) a napokon v novozaloženej Farnosti sv. Cyrila a Metoda v Bridgeporte (1907, Connecticut), kde pôsobil až do predčasnej smrti. Bol presvedčený, že bez slovenských škôl sa v USA zo slovenskej mládeže stanú amerikanizovaní Američania a zo slovenských kostolov americké. Aj preto postupne postavil štyri slovenské kostoly (Pittson, Hazleton, Wilkes Barre, Bridgeport) a dve slovenské školy (Hazleton a Bridgeport). Vo farnostiach zakladal slovenské náboženské spolky (Spolok sv. ruženca, Bratstvo sv. škapuliara, Apoštolát modlitby, Spolok Najsvätejšieho Mena Ježiš atď.), spevokoly, divadelné krúžky, večerné a nedeľné školy pre dospelých. Bol spoluzakladateľ (so Š. Furdekom) Národného fondu (1899) a Ústredného slovenského národného výboru (1905) s cieľom finačne pomáhať slovenskému ľudu v jeho zápase o svojbytnosť, vzdelanosť a socviálne postavenie a všestranne podporovať národné hnutie na Slovensku. Založil aj fond Pokladnica sv. Antona,  ktorý slúžil na podporu slovenského rehoľného života v Amerike. Spolu s reverendom A. Pavčom, reverendom J. Murgašom a reverendom A. Dianiškom založil prvú slovenskú ženskú rehoľu – Kongregáciu sestier sv. Cyrila a Metoda (cyriliek) v USA, s cieľom vychovávať slovenskú mládež v osadných školách v kresťanskom a národnom duchu (Vatikán rehoľu  schválil roku 1909). Bol dlhorčný funcionár Prvej slovenskej katolíckej ženskej jednoty, vydavateľ i redaktor jej tlačového orgánu Jednota (1910) a zakladateľ Spol­ku sv. Antona. Keď vypukla 1. sv. vojna, stal sa podporovateľom vzniku spoločného štátu Slovákov a Čechov (1915), no na dôsledne federatívnom základe s úplnou autonómiou Slovenska. Bol donátor, cirkevných a národných cieľov, na ktoré testamentárne odkázal 130 000 dolárov, ako aj vzácnu tzv. Jankolovu knižni­cu a archív v meste Dannville (PA). Prispieval do krajanských novín, časopisov a kalendárov, jeho publicistická tvorba mala prevažne náboženský charakter, plnila však aj národno-uvedomovacie ciele. Zostavil modlitbovú knižku Iďte k sv. Antonovi (1904), napísal Život sv. Filipa z Neri (1906), Arcibratstvo sv. Ruženca Preblahoslavenej Panny Márie (1910), Rukoväť Spolku Najsvätejšieho Mena Ježiš (1916), Malé hodinky k úcte Nepoškvrneného Počatia Panny Márie i krátke divadelné hry Gašparko ako fotografista a Lekárka (v Kalendári Jednota 1911 a 1916). ČÍTAŤ CELÝ MEDAILÓN Matúš Jankola (* 2. 7. 1872 Budapešť – † 5. 5. 1916 Bridgeport, Connecticut, USA).

SAMO DAXNER (* 5. 5. 1856 – † 27. 4. 1949) – 160. VÝROČIE NARODE­NIA

* 5. 5. 1856 narodil sa v Banskej Štiav­nici Samo Daxner († 27. 4. 1949 v Tisovci), práv­nik, advokát, statkár, politik, divadelný režisér, kultúrny pracovník, publicista, včelár. S manželkou Oľgou († 1927) mali tri deti – syna Vladimíra (* 1888 – † 1971) a dcéry dvojčatá Milenu a Boženu (* 1892), Milena však po roku zomrela „slabá od narodenia“. Ľudovú školu navštevoval v Tisovci, potom študoval a maturoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej. Jeho učiteľom filozofie bol Samuel Ormis. Študoval právo v Bratislave – spolu s budúcimi advokátmi Jozefom Dérerom a Jánom Vanovičom – a po štyroch rokoch dokončil štúdiá v Pešti (Budapešť). Po zložení advokátskej skúšky hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával advokátsku prax. Ako advokát ochotne a bezplatne obraňoval slovenských národovcov proti útisku od maďarských šovinistov. Obhajoval i úradmi stíhaných 17 obecných zastupiteľov mesta Tisovec pre hájenie práv slovenčiny (1894), zastupoval remeselníkov, ktorým úrady ukladali hromadné pokuty za otvorenie mestskej učňovskej školy. Bol rusofilom, svojho syna Vladimíra poslal študovať na dva roky na ruské gymnázium do Kijeva. Bol signatárom Martinskej deklarácie (30. 10. 1918), ktorou sa účastníci prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov, ustanovili Slovenskú národnú radu ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa, vyhlasujúc, že na to nie je oprávnená uhorská vláda, a ktorou podporili vytvorenie Česko-slovenskej republiky. Bol senátorom Národného zhromaždenia (1922 – 1925), členom ústavnoprávneho výboru a stálym referentom zákonov vzťahujúcich sa na Slovensko. Svoje 80. narodeniny oslávil v deň smrti Milana Rastislava Štefánika, pri príležitosti týchto jeho narodenín neznámy autor v časopise Gemer Malohont napísal: „nemal dňa, v ktorom by niečo dobrého nevykonal svojim domácim, pokrvným, spoluobčanom, chudobným, bohatším, nešťastným, prenasledovaným, už či v národnom, kultúrnom, cirkevnom alebo hmotnom ohľade“. Po roku 1948 mu štát odňal všetok jeho hospodársky majetok – polia, lúky, pasienky i lesy. Zomrel ako 93-ročný 27. 4. 1949 v Tisovci. Už počas štúdii práva v Pešti, keď sa vracal do Tisovca, zúčastňoval sa podujatí organizovaných jeho strýkom Štefanom Markom Daxnerom (* 1822 – † 1892), národným buditeľom štúrovskej generácie, ktorému sa snažil v jeho činnosti pomáhať. Vo svojej kultúrnej a osvetovej práci sa zameral na povznesenie kultúrnej a vzdelanostnej úrovne slovenského ľudu. V Tisovci založil hasičský zbor (1879), vypracoval príručku pre dobrovoľné hasičské zbory Hasičský cvičebník – Execir-reglament pre sbory dobrovoľných hasičov slovenských, Martin (1881). Založil slovenský spevokol (1877), ktorý dodnes existuje pod menom Mužský spevokol Dr. Samuela Daxnera v Tisovci. Bol včelárom, ktorý dopestoval toľko medu, že ho mohol predávať. Mal hádam prvú motorku v Tisovci, ktorá bola vlastne sajdkou (dochovala sa fotografia so Samom Daxnerom riadiacim motorku vezúcu v sajdke elegantnú ženu). Poslovenčil text Smetanovej Predanej nevesty, ktorej prvé dejstvo hrali tisovskí ochotníci (1903). Zorganizoval v Tisovci prvý šachový turnaj na Slovensku (1904), ktorého sa zúčastnilo 21 hráčov. Organizoval koncerty, režíroval divadelné predstavenia a opery.

MIKULÁŠ GAŠPARÍK (* 6. 5. 1916 – † 19. 9. 2003) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 6. 5. 1916 sa narodil v Trnave Mikuláš Gašparík († 19. 9. 2003 Bratislava), prof. PhDr., CSc., literárny historik, editor, univerzitný profesor. Študoval na gymnáziu v Trnave (maturoval 1936), odbor slovenčina  – nemčina na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1936 – 1940). Bol stredoškolským profesorom v Martine (1939 – 1944), riaditeľom gymnázia v Trnave (1945 – 1950), neskôr pracoval v Literárnovednom ústave Slovenskej akadémie vied a umení (od roku 1951), na Povereníctve školstva (1952 – 1953), bol vedúcim Katedry slovenčiny na Vysokej škole pedagogickej (1953 – 1959), vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV (1959 – 1964). Bol profesorom dejín slovenskej literatúry na FF UK, kde získal titul profesora (1965), prednášal dejiny slovenskej literatúry obdobia realizmu, bol prvým vedúcim Katedry slovenskej literatúry a literárnej vedy (1965 – 1971) a kde pôsobil až do odchodu do dôchodku  (1965 – 1981). Ako literárny historik sa venoval výskumu slovenskej literatúry 2. polovice 19. storočia, pritom osobitnú pozornosť venoval osobnosti Jána Palárika. Okrem viacerých štúdií je autorom monografie Ján Palárik a jeho boj od demokratizáciu slovenského národného života (1952), kde analyzuje Palárikove literárne a politické názory. V Sborníku štúdií a prác Vysokej školy pedagogickej v Bratislave uverejňoval rozsiahle pramenné štúdie s S. D. Štefanovičovi, K. Banšelovi, J. K. Viktorinovi a i. (1957 – 1963).  Bola aj editorom diela J. Palárika a K. Banšela. Zostavoval čítanky a učebnice literatúry pre odborné a stredné školy, napísal VŠ príručku Úvod do štúdia slovenskej literatúry (1978). Zostavoval aj Antológie realistickej literatúry (s P. Petrusom a P. Mazákom, 1983), ktoré vyšli vo viacerých vydaniach. Spolu s Pavlom Mazákom, Mikulášom Gašparíkom, Pavlom Petrusom a Milanom Pišútom je autorom vysokoškolskej učebnice Dejiny slovenskej literatúry II (1983, 1988).

GABRIEL KLIMKOVIČ (* 24. 3. 1833 – † 6. 5. 1891) – 125. VÝROČIE

† 6. 5. 1891 zomrel v Košiciach Gabriel Klimkovič (Klimkovics), (* 24. 3. 1833 tamže), múzejník, amatérsky maliar, vojak. Pochádzal zo slávnej maliarskej dynastie Klimkovičovcov, jej zakladateľom bol jeho starý otec Florián (1756-1826), ktorý pracoval ako úradník, ale v staršom veku sa venoval výhradne maliarstvu, nasleduje jeho otec Ignác (* 1800 – † 1853). Spolu s bratmi Vojtechom (maliar), Floriánom (sochár, rezbár) a Františkom (reštaurátor a pedagóg) sa zaslúžil o to, že od polovice 19. storočia vzrástol význam Košíc ako ďalšieho regionálneho umeleckého centra vo vtedajšom Hornom Uhorsku. V 1848 prerušil štúdium na strednej škole a stal sa vojakom. Po smrti brata Vojtecha (dvojčaťa), zakladateľa a prvého riaditeľa Hornouhorského múzea v Košiciach (dnes Východoslovenské múzeum), bol druhým riaditeľom múzea (1885 – 1991). 

ERNEST GENERSICH (* 16. 2. 1902 – † 7. 5. 1956) – 60. VÝROČIE ÚMRTIA

† 7. 5. 1956 zomrel v Bratislave Ernest Genersich (* 16. 2. 1902 Kežmarok), hudobný skladateľ, klavirista, textár, jeden z priekopníkov a z prvých tvorcov slovenskej tanečnej a populárnej piesne. Bol v poradí jedenástym dieťaťom riaditeľa kežmarskej škrobárne Aladára Genersicha a jeho manželky Irmy. Po absolvovaní stredoškolského štúdia sa vydal na životnú dráhu úradníka a prešiel rozličnými firmami a inštitúciami. Po vojne sa na vrchole svojho života zažil šikanu, ako politicky prenasledovaný spišský Nemec sa dostal do zberného tábora a hrozil mu odsun do Nemecka, pomohli mu však priatelia, a tak ostal v Bratislave. Zomrel predčasne vo veku 54 rokov, keď podľahol infarktu. Patril k zakladateľom slovenskej populárnej hudby. Bol hudobným samoukom, ale znamenitým klaviristom. Vyrástol z hudobného zázemia v Kežmarku, kde vtedy pulzoval čulý hudobný život a kde pôsobili znamenití hudobníci. Rozhodujúci zlom v jeho živote prišiel po tom, čo sa v roku 1934 presťahoval do Bratislavy, kde začal skladať tanečné piesne. Presadil sa foxtrotom Milá moja (1935). Po ňom nasledovali ďalšie Dnes až do rána, V nedeľu mám malé randevu, Ďurko, poď..., Pôjdeme dnes, Čo by som dal za to atď. Tieto i ďalšie skladby vynikali sviežimi hudobnými nápadmi a formovali typický slovenský čardášový a ľudový fox. Druhú stránku jeho tvorby predstavujú lyrické skladby. Spolu s Dusíkom, Pálkom a Lengyelom vytváral to, čo široká hudobná verejnosť pozná ako slovenské tango. Sem patria tangá Ja za to nemôžem, Prečo tak pozde krásna pani, Už sa vrátil kamarát, Je to celkom obyčajné dievča a posledné tango Dávno bolo, ktoré vyšlo až po smrti skladateľa. Jeho piesne spievali o. i. speváci Janko Blaho a František Krištof Veselý či herec Milan Lasica.

Vnuci Ernesta Genersicha Peter a Roman Genersichovci

JÁN MILOSLAV HODŽA (* 19. 7. 1856 – † 7. 5. 1941) – 75. VÝROČIE ÚMRTIA, 160. VÝROČIE NARODENIA

† 7. 5. 1941 zomrel v Modre Ján Miloslav Hodža (* 19. 7. 1856 Sučany, okr. Martin), evanjelický farár-senior, redaktor, publicista, osvetový pracovník. Študoval v Martine, Revúcej, Rožňave a vo Viedni. Pôsobil ako pomocný kaplán a neskôr farár v Sučanoch a turčiansky senior. Bol významným osvetovým pracovníkom. Pôsobil ako redaktor Salvovho Obzoru. Písal náboženské, ľudovýchovné a vlastivedné články do časopisov Cirkevné listy, Dom a škola, Korouhev na Sionu, Národné noviny, Priateľ dietok, Slovenský týždenník, Stráž na Sione, Včelka a i. Bol bratom Milana Hodžu (* 1878 – †1944), predsedu vlády v prvej ČSR (1935 – 1938), a synovcom blízkeho spolupracovníka Ľ. Štúra Michala Miloslava Hodžu (* 1811 – † 1870).

ĽUDMILA LEHOTSKÁ-KRIŽKOVÁ (* 10. 1. 1863 – † 8. 5. 1946) – 70. VÝROČIE ÚMRTIA

† 8. 5. 1946 zomrela v Kremnici Ľudmila Lehotská-Križková (* 10. 1. 1863 tamže), organistka, klaviristka, prvá slovenská hudobná skladateľka. Narodila sa ako najstaršia z piatich detí rodičov historika a archivára mesta Kremnice Pavla Križka (* 1841 – † 1902) a Márie, rodenej Marčekovej (z Mošoviec), jej sestra bola folkloristka a národnokultúrná pracovníčka Drahotína Kardossová-Križková (* 1867 – † 1944); jej syn Aurel sa stal významným baníckym odborníkom, ktorý povzniesol bane v Banskej Štiavnici a Kremnici po rozpade Uhorska a v medzivojnovom období. Hudobne sa vzdelávala u kremnického organistu Františka Janečku (* 1837 – † 1909), učiteľa, hudobného skladateľa a pomocníka Jána Levoslava Bellu pri organizovaní hudobného života. Na podnet a s podporou otca išla študovať na Vyšší dievčenský ústav v Lučenci, kde sa naďalej hudobne vzdelávala u hudobného pedagóga Kovarcza. Po dvoch rokoch sa vrátila späť do Kremnice a v roku 1880 sa stala organistkou v evanjelickej cirkvi. Popri tejto činnosti naďalej navštevovala hodiny u Františka Janečku, ktorý ju zasvätil do tajov hudobnej kompozície a hudobnej teórie, aj keď svoju prvotinu – klavírnu skladbu Novoročná dumka zložila už ako 16-ročná. Otec mal hudobné vzdelanie a hudobné vzdelanie svojich detí považoval za prirodzenú výbavu ich vzdelania a osobnostného rastu; O tom, že deti mali k hudbe veľmi dobrý vzťah, svedčí aj hudobný krúžok, ktorý si založili so svojimi priateľmi. Klaviristkou tohto spoločenstva bola Ľudmila spolu s bratom Bohušom, Jaromír hral na husliach, Milutín na violončele a Drahotína spievala. Vydala sa za mestského účtovníka Jána Lehotského (1881), s ktorým mala 5 detí. Vydaj a domáce starosti boli príčinou, že nemohla uskutočniť svoj pôvodný úmysel – ďalej sa hudobne vzdelávať a komponovať. Pretože čoskoro ovdovela (1895) a po smrti svojej matky (1898) zostala celkom sama na výchovu piatich vlastných maloletých detí, a po otcovej druhej ženbe a po jeho smrti (1902) dokonca i o jedného nevlastného súrodenca. Počas svetovej vojny v rokoch 1914 – 1918 si veľa vytrpela za svoje národné presvedčenie, keď ju za činnosť v Československej jednote zavreli do väzenia vo Viedni (1914), kde strávila 11 mesiacov, a aj potom žila v Kremnici ako politicky nespoľahlivá 3 roky, do konca vojny v roku 1918, pod policajným dozorom. V roku 1919 prispela k založeniu mestského odboru Živena, ktorý patril k Spolku slovenských žien, a stala sa jej predsedníčkou. Presadzovala potrebu vzdelávania žien a dievčat a podporila hlavný cieľ odboru – pracovať na založení gazdovskej školy, ktorá by sa mala spojiť s už jestvujúcou dievčenskou školou. Bola stotožnená so základnou myšlienkou Spolku slovenských žien prispieť k formovaniu národného ideálu tým, že sa život slovenskej ženy radikálne zmení. Národnou činnosťou ju radíme k takým veľkým dejateľkám tohto obdobia, ako bola Ľudmila Podjavorinská, Terézia Vansová či Božena Slančíková-Timrava. Venovala sa kompozičnej práci a zharmonizovala okolo 200 náboženských piesní. Neraz ju nadchla báseň slovenského básnika k primárnej hudobnej skladbe, tak zhudobňovala verše na verše Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča či Jána Bottu. Komponovala drobné klavírne skladby, ako valčíky, mazúrky a zborové piesne s klavírnym sprievodom. Niektoré boli koncertne uvedené v Bratislave. Časť jej diela vyšla aj tlačou, Matica slovenská vydala jej Pätnásť piesní v slohu ľudovom pre spev a klavír (1935), ktoré na vydanie odporučil Eugen Suchoň, ako aj Sonáta F dur  (klavír) či Slovenské tance (pre husle a klavír).

Jeden z hudobných súborov, v ktorom účinkovali súrodenci Križkovci,
v prvom rade prvý sprava Jaromír Križko, v hornom rade prvý zľava
Milutín Križko. Zdroj: NBS – Múzeum mincí a medailí Kremnica

DANIEL BAZOVSKÝ (* 8. 5. 1816 – † 8. 6. 1899) – 200. VÝROČIE NARODENIA

* 8. 5. 1816 sa na rodil v Martine Daniel Bazovský († 8. 6. 1899 Ozdín-Bystrička), notár, národnokultúrny pracovník.  Študoval na gymnáziu v Ožďanoch. Bol pomocným učiteľom na Veľkom Lome, riadnym učiteľom v Pravici, Nedelišti, Točnici, Slizskom. Ďalej žil v Polichne a v Závade, na dôchodku u dcéry na Ozdíne a na Bystričke. Na svojich pôsobiskách vykonával aj funkciu obecného notára. V Polichne vyučoval v škole,  ktorú navštevovala Božena Slančíková-Timrava  (1877 – 1881) a spolupracoval s jej otcom s Pavlom Slančíkom. Bol známy národným cítením. Roku 1848/1849 skrýval u seba lučenských národovcov.

PETER GULA (* 28. 6. 1914 – † 9. 5. 1966) – 50. VÝROČIE ÚMRTIA

† 9. 5. 1966 zomrel v Martine Peter Gula (* 28. 6. 1914 Červeník, okr. Trnava), PhDr., sociológ, autor odbornej literatúry, redaktor, publicista. Študoval na gymnáziu v Trnave, na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracoval v krajinskom ústave pre voľbu povolania, v Geografickom ústave SAVU v Bratislave, bol tajomníkom sociologického odboru MS a redaktor Sociologického zborníka Matice slovenskej, redaktor časopisu Veda ľudu, redaktor zdravotníckych časopisov vo Vydavateľstve Osveta v Martine. Zaoberal sa sociológiou národa, osobitne slovensko-maďarskými vzťahmi, sociológiou politických javov, sociológiou vedy a poznania. Venoval sa i dejinám sociológie. Písal články z aplikovanej sociológie osvetovej práce, zlepšil koncepciu vydávania zdravotníckej literatúry, prispel k popularizácii vedy. Prispieval do časopisov Veda ľudu, Čitateľ, Matičné čítanie, Ľudovýchova, Náš národ, Slovensko, Osvetová práca, Sloboda a i.

JÁN FIŠER (* 9. 5. 1896 – † 23. 12. 1963) – 120. VÝROČIE NARODENIA

* 9. 5. 1896 v Hronci (okr. Brezno) sa narodil Ján Fišer, taktiež Ján Fischer,  Johannes Fisser († 23. 12. 1963 Bratislava), PhDr., slovenský hudobný skladateľ, hudobný pedagóg, muzikológ. (Pseudonym: J. F. Kvetoň, Ján Fischer-Kvetoň). Jeho syn je slovenský operný režisér Miroslav Fischer (1932). Študoval na Učiteľskom ústave v Deve (Rumunsko, 1910 – 1914), kompozíciu a dirigovanie na konzervatóriu v Prahe (1920 – 1922), hudobnú vedu a estetiku na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (do 1948). Pôsobil ako učiteľ v Čiernom Balogu (1915 –  1917), v Terchovej, Seredi (1924 – 1941), referent hudobného oddelenia Ministerstva školstva a národnej osvety (1941 – 1950), profesor hudobnej teórie na konzervatóriu v Bratislave (1950 – 1960). V Seredi založil  a viedol spevokol Zvon (1925 – 1941), bol spoluzakladateľom Ľudového spevokolu učiteľov Slovenska (1947) v Žiline. Zúčastnil sa na založení Slovenskej filharmónie (1949), vďaka čomu sa postavili základy slovenskej dirigentskej školy. Zbieral slovenské ľudové piesne. Recenziami a kritikami prispieval do viacerých periodík, redigoval hudobnú prílohu Slovenského učiteľa. Spísal prvé dejiny hudby na Slovensku, ktoré vyšli v Spolku sv. Vojtecha pod názvom Dejiny hudby vo svetle vývoja výrazu a foriem so zreteľom na hudbu Slovanov a na významných skladateľov (1933). Angažoval sa za ucelené umelecké vzdelanie na národných školách, každodennú hudobnú výchovu a zriaďovanie žiackych orchestrov. Venoval sa aj skladateľskej činnosti. Bol členom Zväzu slovenských skladateľov a od  roku 1954 predsedom a podpredsedom Slovenského hudobného fondu. Jeho meno nesie Základná umelecká škola Jána Fischera Kvetoňa v Seredi.

JURAJ HANDERLA (* 9. 4. 1734 – † 9. 5. 1796) – 215. VÝROČIE ÚMRTIA

† 9. 5. 1796 zomrel v Hlohovci JURAJ HANDERLA, taktiež Juraj Handrla (* 9. 4. 1734 Trnava), kňaz, včelár, osvetový činiteľ, člen bernolákovského hnutia. Študoval na gymnáziu v Trnave. Bol katolíckym kňazom v Biharskej a Békesskej župe (asi od r. 1756), neskôr farárom v Krajnom, Hrachovišti, Dvorníkoch a v Hlohovci (od r. 1785). Napísal včelársku praktickú príručku, zdôrazňujúcu ekonomickú hodnotu včelárstva.

MIKULÁŠ LISICKÝ (* 9. 5. 1946 – 70. VÝROČIE NARODENIA

* 9. 5. 1946 sa narodil v Trenčíne Mikuláš Lisický († 5. 8. 2008 v Bratislave), spisovateľ, pedagóg, ekológ.

JÁN KUTLÍK (* 9. 5. 1806 – † 20. 12. 1890) – 210. VÝROČIE NARODENIA

* 9. 5. 1806 narodil sa vo Vyšnom Kubíne Ján Kutlík († 20. 12. 1890 v Nagy-bánhegyesi, Maďarsko), publicista, evan­jelický farár.

JOZEF HOŠŠO (* 11. 5. 1946 – † 19. 5. 2012) – 70. VÝROČIE NARODENIA

* 11. 5. 1946 sa narodil v Bratislave doc. PhDr. Jozef Hoššo, CSc., Bratislava († 19. 5. 2012 Bratislava), archeológ, vysokoškolský pedagóg.

ANDREJ GUOTH (* 12. 5. 1906 – † 9. 8. 1929) – 110. VÝROČIE NA­RODENIA

* 12. 5. 1906 narodil sa v Liptovskom Sv. Mikuláši Andrej Guoth († 9. 8. 1929 tamže), básnik.

JURAJ KOŠUT (* 12. 5. 1776 – † 31. 7. 1849) – 240. VÝROČIE NARODENIA

* 12. 5. 1776 sa narodil v Martine-Košútoch Juraj Košut († 31. 7. 1849 Martin), slovenský šľachtic, poľnohospodár, autor odborných článkov, národný a osvetový činiteľ, podporovateľ Ľudovíta Štúra, obranca slovenských záujmov. Žil v dedinke Košúty v Turci. Bol slúžnym, prísediacim súdu viacerých stolíc. Stál na čele turčianskych zemanov, ktorí podporovali Ľudovíta Štúra, zorganizoval podpisovú akciu za vydávanie slovenských novín. Dopisoval si s J. Kollárom, G. Fejérpatakym-Belopotockým, Ľ. Štúrom. Písal odborné články o kontrole používaného osiva, o predsejbovej príprave pôdy, o spôsobe rozmnožovania ovocných stromov. Prispieval do kalendárov a do Slovenských národných novín.

JOZEF SÝKORA (* 13. 5. 1916 – † 18. 12. 1990) – 100. výročie narodenia

* 13. 5. 1916 sa narodil v Matejovciach Jozef Sýkora († 18. 12. 1990 Banská Bystrica), knihovník, pedagóg, hudobník, zaslúžilý pracovník kultúry. Pôsobil ako profesor slovenčiny a nemčiny na Učiteľskej akadémii a na dievčenskom gymnáziu v Banskej Bystrici (1947 – 1950). Bol dramaturgom a umeleckým vedúcim Mestského divadelného združenia v Banskej Bystrici (1949 – 1950, 1952 – 1953), huslistom Krajského symfonického orchestra v Banskej Bystrici. Pracoval ako vedúci obchodno-administratívneho oddelenia Smrečina n. p. Banská Bystrica (1950 – 1955) a vedúci oddelenia teórie a metodiky a zástupca riaditeľa Krajskej ľudovej, neskôr Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici (1955 – 1976). Venoval sa metodickej práci v knihovníctve a vzdelávaniu knihovníkov a pôsobil aj ako externý učiteľ konzultačného strediska bratislavskej Strednej knihovníckej školy pri Krajskom osvetovom stredisku. Je spoluautor monografie, autor metodických príručiek a odborných článkov. Spracoval históriu ŠVK v Banskej Bystrici, ktorú zanechal v rukopise. Bol nositeľom viacerých vyznamenaní.

MARIÁN TRIZNA (*12. 9. 1897 – † 13. 5. 1966) – 50. VÝROČIE ÚMRTIA

† 13. 5. 1966 zomrel v Bratislave Marián Trizna (*12. 9. 1897 Bobrovec, okr. Liptovský Mikuláš), úradník, básnik, publicista. Vyštudoval obchodnú akadémiu v Kežmarku, pôsobil ako úradník na viacerých miestach, ako riaditeľ nemocenskej poisťovne v Rimavskej Sobote (1926 – 1938). Predstaviteľ medzivojnovej básnickej generácie, vydal štyri zbierky, písal i črty a fejtóny. Publikoval o. i. v Gemer-Malohonte.

KAROL ĽUDOVÍT LIBAY (* 13. 5. 1816 – † 16. 1. 1888) – 200. VÝROČIE NARODENIA

* 13. 5. 1816 sa narodil v Banskej Bystrici Karol Ľudovít Libay († 16. 1. 1888 Viedeň), maliar, kresliar, litograf –  krajinkár a vedutista. Pôvodne sa vyučil v dielni svojho otca Samuela Libaya zlatníctvu (1829 – 1832), potom pôsobil ako tovariš vo Viedni, kde vytvoril a vydal v podobe litografie akvarelovú kresbu Celkový pohľad na Banskú Bystricu (Viedeň 1833). Študoval na krajinárskom oddelení viedenskej akadémie (1835 – 1940) maliarstvo a historickú maľbu. Maľoval krajiny a veduty. Už ako žiak akadémie obosielal výstavy, roku 1838 výstavu vo Viedni a Prahe obrazom Slovenský chlapec či roku 1839 výstavu vo Zvolenskej stolici obrazom Vápenka. V štyridsiatych rokoch pravidelne navštevoval Slovensko, o čom svedčí množstvo diel so slovenskou tematikou (Harmanecká dolina, 1840, Vodný mlyn na Žitnom ostrove, 1843, Lesné zákutie, 1847 a i.). Precestoval postupne všetky alpské krajiny, Taliansko (1851 – 1952), Egypt (1855 – 1956) a Núbiu, neskôr sa dostal až do Bagdadu a Perzského zálivu. Umelecké výťažky z týchto ciest usporadúval a vydával vo forme litografických albumov, ktoré zvyčajne graficky realizoval rakúsky grafik R. Alt. Egyptskú cestu zhrnul do 60 chrómolitografií s názvom Aegypten, Reisebilder aus dem Orient – Egypte Scénes de voyage en Orient (1857). Podobne vydal objemný Album von Tirol, Salzburg und Salzkammergut a Widbad Gastein. Roku 1857 podnikol cestu po Slovensku, ktorej výsledkom sú kreslené obrazy slovenských hradov (Oravský zámok od juhu, Oravský zámok od východu, Pohľad na hrad Devín od Dunaja, všetky 1857). Pravdepodobne ide o roztratené predlohy zamýšľanej nevydanej mapy obrazov starodávnych krás Slovenska, pre ktorú začal zhromažďovať materiál už okolo roku 1850 (Stará banskobystrická bašta, 1852). Do definitívnej publikačnej podoby doviedol dva cykly venované Slovensku, seriál litografií s námetom kúpeľov Sliač (po 1852) a cyklus listov s námetom Vysokých Tatier (1861). Svojím dielom odviedol veľkú krajinársko-topografickú prácu. Vedel spájať faktografickú vecnosť svojich kresieb a akvarelov s jemným lyrizmom a citovou pohodou. Štýlovo sa v jeho prejave zaujímavým spôsobom kríži romantizmus s realizmom a odozvami klasicizmu. Jeho obrazy sú v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, v Galérii mesta Bratislavy, vo viedenskom Albertíne aj v Maďarskej národnej galérii v Budapešti. Režisér V. Pavlovič nakrútil o jeho živote a diele film Karol Ľudovít Libay, Zmetáková Danica vydala monografiu Karol Ľudovít Libay: Cesty a návraty na Slovensko (1997).

Karol Ľudovít Libay: Celkový pohľad na Banskú Bystricu z východu (1860)

JOZEF DLUGOPOLSKÝ (* 11. 8. 1890 – † 14. 5. 1956) – 60. VÝROČIE ÚMRTIA

† 14. 5. 1956 zomrel v Kláštore pod Znievom (okr. Martin) Jozef Dlugopolský (* 11. 8. 1890 Turčiansky Peter, okr. Martin), rímskokatolícky kňaz, pedagóg, muzikológ, publicista a ľudovýchovný pracovník. Teológiu študoval v Banskej Bystrici. Po vysvätení (1913) pôsobil ako kaplán v Čiernom Balogu, Bojniciach (1917), Žarnovici a vo Zvolene a i., neskôr bol profesorom na dievčenskom gymnáziu a v Štátnom učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. Písal články nábožensko-filozofického, pedagogického a osvetového zamerania. Autor článkov náboženskofilozofického, pedagogického a osvetovo-výchovného zamerania. V časopise Kultúra v článku Problém slovenskej hudby (1931) formuloval požiadavku vytvorenia samostatného slovenského hudobného časopisu a nastolil otázku slovenskej hudobnej bibliografie.

ZUZANA LOJKOVÁ (* 3. 12. 1848 – † 14. 5. 1886) – 130. VÝROČIE  ÚMRTIA

† 14. 5. 1886 zomrela v Tisovci Zuzana Lojková (* 3. 12. 1848 tamže), publicistka, spisovateľka, autorka próz pre deti a mládež. Ľudovú školu navštevovala v rodisku, neskôr žila v Revúcej. Svoju nebohatú literárnu tvorbu pre deti chápala len ako súčasť názornej didaktiky. Jej autorským zámerom bol vštepiť deťom určité mravné názory, ktoré boli v súlade s oficiálnou konzervatívnou pedagogickou praxou. Prózy pre deti a mládež s didakticko-moralizátorským zameraním publikovala v Sokole, Orle, Tatrane, Včielke a Živene. Bola členkou výboru Živeny (od 1880).

JÁN JAROSLAV ČAJKA (* 12. 12. 1846 – † 14. 5. 1871) – 145. VÝROČIE ÚMRTIA, 170. VÝROČIE NARODENIA

† 14. 5. 1871 zomrel v Mošovciach (okr. Turčianske Teplice) Ján Jaroslav Čajka (* 12. 12. 1846 Mošovce, okr. Turčianske Teplice), spisovateľ, básnik. Vyučil sa za farbiara a absolvoval tovarišskú vandrovku. Potom študoval v Revúcej, Banskej Štiavnici, Prešove a vo Viedni. Prezentoval sa v študentských spolkoch a publikoval apelatívnu občiansku lyriku v časopisoch Svit, Zábavník, Dennica, Svornosť, Slovenský kalendár.

MIKULÁŠ ČAJDA (* 15. 5. 1891 – † 14. 12. 1925) – 125. VÝROČIE NARODENIA

* 15. 5. 1891 sa narodil v Martine Mikuláš Čajda († 14. 12. 1925 Košice), bankový úradník, autor odborných článkov, ochotnícky herec, popredný člen Slovenského spevokolu a signatár Martinskej deklarácie. Po skončení meštianskej školy absolvoval vyššiu obchodnú školu v Martine. Pôsobil ako úradník Tatra banky v Martine, neskôr jej hlavný tajomník. Bol popredným členom Slovenského spevokolu, kde vytvoril asi 50 postáv. Bol členom správy Kníhtlačiarskeho účastinného spolku, predseda dozorného výboru Sokola. Národno-hospodárskymi úvahami prispieval do Kalendára Tatra banky. Bol signatár Martinskej deklarácie (30. 10. 1918), ktorou sa účastníci prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov, ustanovili Slovenskú národnú radu ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa, vyhlasujúc, že na to nie je oprávnená uhorská vláda, a ktorou podporili vytvorenie Česko-slovenskej republiky.

JÁN ZIMMER (*16. 5. 1926 – † 21. 1. 1993) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 16. 5. 1926 sa narodil v Ružomberoku Ján Zimmer  († 21. 1. 1993 Bratislava), hudobný skladateľ a klavirista. Študoval na Konzervatórium v Bratislave (kompozícia – Eugen Suchoň, organ – Jozef Weber, klavír – Anna Kafendová) (1941 – 1948) a na Hudobnej akadémii v Budapešti (kompozícia – Ferenc Farkas) a kompozíciu v Salzburgu (1948 – 1949). Bol pedagógom hudobnej teórie a klavírnej hry na Konzervatóriu v Bratislave (1948 – 1952), potom sa venoval výlučne kompozičnej práci a príležitostne koncertnej činnosti ako klavirista (od 1952). V jeho tvorbe dominujú diela pre klavír, ktoré aj sám ako klavirista premiéroval, a symfonická tvorba (12 symfónií). Komponoval aj komorné a operné diela, hudbu pre organ, vokálnu a zborovú tvorbu, filmovú hudbu. Na LP mu vyšla mu diskografia Dezider Kardoš, Ján Zimmer (1965), Ján Zimmer hrá vlastné skladby (1971) a i. Bol nositeľom Ceny Jána Levoslava Bellu za dielo Piesne bez slov, op. 66 (1971).

MARTIN ORÍŠEK (* 19. 12. 1887 – † 17. 5. 1966) – 50. VÝROČIE ÚMRTIA

† 17. 5. 1966 zomrel v Martine Martin Oríšek (* 19. 12. 1887 Senica), pedagóg, legionár, ľudovýchovný a kultúrno-osvetový pracovník, divadelný režisér, vedúci spevokolu, prekladateľ, spisovateľ rozprávok pre deti, politik. (Pseudonymy: Podolský, Strýčko Podolský). Absolvoval učiteľský ústav v Soprone. Pôsobil ako učiteľ v Brezovej pod Bradlom, školský inšpektor v Martine, Košiciach a v Gelnici. V roku 1916 bol v ruskom zajatí. Bol účastníkom zahraničného odboja a príslušníkom česko-slovenských légií. V rokoch 1921 – 1925 bol poslancom Národného zhromaždenia. Venoval sa ľudovýchovnej a kultúrno-osvetovej práci, režíroval divadlo, viedol spevokol. Publikoval články na tému školskej a detskej problematiky, písal rozprávky pre deti, prekladal z nemčiny a maďarčiny. Prispieval do časopisov Zornička, Domácnosť a škola, Národná škola slov, Služba.

DANIEL ZÁBOJ LAUČEK (* 18. 5. 1846 – † 20. 4. 1911) – 170. VÝROČIE NARODENIA

* 18. 5. 1846 sa v Rimavskej Píle narodil Daniel Jonatán Záboj Lauček  († 20. 4. 1911 Nanticoke, Pennsilványa, USA), evanjelický farár, básnik, prozaik, dramatik, literárny vedec, filozof, historik, prekladateľ, popredný reprezentant mladej generácie zoskupenej okolo almanachu Napred, predseda slovenskej evanjelickej synody v USA. Pochádzal z rodiny evanjelického farára Imricha Laučeka (* 1804 – † 1881), taktiež literárne činného. Stredoškolské štúdiá absolvoval v Kežmarku a Levoči, kde sa ako študent zapojil do práce Slovenskej spoločnosti. Študoval teológiou na kolégiu v Prešove (1867 – 1870), kde stretol viacerých členov družiny,  neskôr zoskupenej okolo almanachu Napred (P. Országh, K. Banšell, A. Sokolík a i.). Teológiu absolvoval, no kandidátsku skúšku nezložil, a tak odišiel na ďalšie štúdiá teológie do Rostocku (1872). Po návrate žil u otca, ktorý bol farárom v Rimavskej Píle, kým ho nepovolal J. M. Hurban za kaplána do Hlbokého (1874). Po záverečnej skúške (1875) pomáhal otcovi v úrade, no šovinistický maďarský superintendat István Czékus vyhlásil jeho ordináciu za neplatnú. (Ich spor J. M. Hurban využil ako argument v boji o autonómiu slovenských evanjelických dištriktov.) Po smrti otca pre svoje slovenské presvedčenie nemohol nastúpiť na otcovo miesto a keď ho dal I. Czékus nasilu vysťahovať z fary, záštitu mu poskytol štúrovský dejateľ Š. M. Daxner na samote Suché doly pri Tisovci, kde vznikali jeho literárne a filozofické práce (1881 – 1885). Z existenčných dôvodov odišiel medzi Lužických Srbov, kde sa stal farárom v Lupeje pri Nechwitzi  (Nemecko). Napokon sa vysťahoval do USA (1893), kde žil najskôr v Minneapolise,  potom v Nanticoke (Pennsilványa), kde bol pôsobil ako evanj. farár až do svojej smrti (20. 4. 1911). V čase pôsobenia v USA bol predsedom slovenskej evanjelickej synody v USA (1902 – 1905), editorom týždenníka Čas (1895) a knižnicu svojho otca I. Laučeka venoval Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1895). Ako básnik bol jedným z priekopníkov novátorských úsilí mladej generácie napredistov (almanach Nepred). Jeho básne sú poznačené silným romantickým individualizmom, v prometeovskom motíve, ktorý v nich využíval (Báj Prometea, 1880), možno vidieť slovenskú obdobu parnasizmu. Publikoval v Sokole (1866 – 1967). Orle (1870 – 1880) a Slovenských pohľadoch (1884). Témami jeho poézie sú vlastnecký cit, ľúbosť a motívy boja južných Slovanov (rukopisné Spevy balkánske). Venoval sa aj literárno-vednej a filozofickej problematike, písal historické práce. Jeho rukopisná práca Slovesnosť (1889, posmrtne 1935) načrtáva základy poetiky podľa vzoru Jungmanových rozpráv. V práci Ľudské povedomie hľadal ideové kompromisy medzi tradíciou a novými myšlienkovými prúdmi. (1. a 2. časť Sebavedomie 1888, 3. časť Vedenie 1893). Ako prozaik začal publikovať v Dennici (1871 – 1872). Písal prozaické adaptácie rozprávok, krikľavo dramatizujúce prozaické rozvádzania romantických motívov z čias revolúcie, a cez diktizujúce básne v próze prešiel k humoreskám, zbaveným romantickej alegorickosti. Verejnosti sa predstavil najmä ako dramatik. Tak ako v poézii a próze ho zaujali témy slovanského dávnoveku – odboja Bulharov proti Turkom – a humoristicko-ironické obrazy zo súčasnosti, inšpirujúc sa Schillerovskou koncepciou drámy. Debutoval hrou Úklad a matka (1871) z obdobia pokresťančovania Slovanov, ktorej dej rámcuje spor hradu a chalupy situovaný do ranného stredoveku a ktorej základným motívom je úsilie o individuálnu slobodu a lásku, čo v dramatických zápletkách víťazia nad ctižiadostivosťou matky, intrigánstvom a zosobneným zlom. Podobný námet z čias christianizácie Slovanov má aj neskoršia dráma U zôr (1911).  Prekladal z nemčiny a latinčiny, napr. dielo barokového autora J. Jakobea Lacrumae gentis Slavonicae čili Slzy národa slovenského (1885).

PETER KOMPIŠ (* 21. 5. 1886 – † 12. 7. 1945) – 130. VÝROČIE NARODENIA

* 21. 5. 1886 sa narodil v Martine Peter Kompiš († 12. 7. 1945 Praha, Česko), spisovateľ, prozaik, básnik, kníhkupec, redaktor.

IRENA HODŽOVÁ (* 21. 5. 1886 – † 2. 6. 1961) – 130. VÝROČIE NARODENIA – 55. VÝROČIE ÚMRTIA

* 21. 5. 1886 sa narodila v Sučanoch (okr. Martin) Irena Hodžová († 2. 6. 1961 Martin), pracovníčka ženského hnutia.

JANKO KRÁĽ (* 24. 4. 1822 – † 23. 5. 1876) – 140. VÝROČIE ÚMRTIA

† 23. 5. 1876 zomrel v Zlatých Moravciach Janko Kráľ (* 24. 4. 1822 Liptovský Mikuláš), slovenský romantický básnik a revolucionár.

MÓRIC BEŇOVSKÝ (* 20. 9. 1746 – † 23. 5. 1786) – 225. VÝROČIE ÚMRTIA

† 23. 5. 1786 zomrel v Mauretánii (Madagaskar) Móric Beňovský (* 20. 9. 1746 Vrbové), cestovateľ, dôstojník, šľachtic slovenského pôvodu, vojak, dôstojník francúzskej armády, kráľ Madagaskaru, autor pamätí.

JARMILA VAŠICOVÁ, ROD. HOFFMANNOVÁ (* 31. 5. 1935 – † 24. 5. 1996) – 20. VÝROČIE ÚMRTIA

† 24. 5. 1996 zomrela v Banskej Bystrici Jarmila Vašicová, rod. Hoffmannová (* 31. 5. 1935 Piešťany), operná a spevoherná speváčka, sopranistka. Absolvovala spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u Márie Smutnej-Vlkovej (1960). Počas štúdia bola dva roky sólistkou Lúčnice. Bola  sólistkou spevohry Novej scény (1960 – 1970), potom sólistkou opery Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici (1970 – 1992). Na Novej scéne dostala veľké herecké príležitosti a čoskoro sa stala poprednou sólistkou spevohry. Jej ľahký a svietivý soprán sa najviac uplatnil v postavách najmä klasického repertoáru, ale aj v hudobných komédiách a v muzikáloch. Nakrútila aj televízny film Oko za oko (1965) podľa poviedky Janka Jesenského, účinkovala v televíznych muzikáloch a v hudobno-zábavných programoch, v rozhlase v nahrávkach operiet, operetných a operných árií a prierezov.

JÁN LEVOSLAV BELLA (* 4. 9. 1843 –  † 25. 5. 1936) – 80. VÝROČIE ÚMRTIA

† 25. 5. 1936 zomrel v Bratislave Ján Levoslav Bella (* 4. 9. 1843 Liptovský Mikuláš), hudobný skladateľ a teoretik, dirigent, organista, pedagóg, básnik, pôvodným povolaním kňaz, reprezentant zlomu vo vývoji slovenskej hudby, ktorá sa jeho tvorbou emancipovala ako národná hudba na profesionálnej úrovni. Narodil sa v katolíckej rodine organistu a učiteľa, kde aj dostal základy hudby. Študoval na katolíckom gymnáziu v Levoči (1853 – 1859), kde získal základy hry na klavíri, organe, viacerých sláčikových a dychových nástrojoch i základy skladby a dirigovania (vďaka Leopoldovi Dvořákovi). Gymnaziálne štúdiá dokončil v Banskej Bystrici, zároveň navštevoval teologický seminár, bol to začiatok jeho hudobno-organizačnej, dirigentskej, skladateľskej i publikačnej činnosti (1859 – 1863). Zorganizoval spevácky zbor a sláčikové kvarteto, pre ktoré komponoval, bol spoluautorom básnickej zbierky Jasné kvietky (1863). Pri príležitosti založenia Matice slovenskej (1863) napísal omšu. Oslavy tisícročného výročia príchodu slovanských vierozvestov Cyrila a Metoda na pozvanie veľkomoravského kniežaťa Rasislava k našim slovenským predkom sa pre neho stali podnetom na skomponovanie skladieb Staroslovienský otčenáš, Hospodine, Ejhľa kňaz veliký. Pričinením Štefana Moyzesa sa dostal do Viedne, kde dokončil univerzitné štúdium teológie na Pázmaneu (1863 – 1865) a kde ho vysvätili za kňaza (1866). Vo Viedni bol alumnistom kolégia na Pázmáneu, absolvoval štúdium hudby u Simona Sechtera a u dvorného kapelníka Gottfrieda Preyera, venoval sa kompozičnej a teoretickej činnosti v oblasti sakrálnej hudby, bol organistom a dirigentom zboru Pázmánea (1863 – 1865). Po skončení štúdia sa vrátil do Banskej Bystrice už ako uznávaná osobnosť, kde s nezlomnou energiou podporoval národné dianie, poukazoval na hudbu ako na jeden z dôležitých a nezastupiteľných prostriedkov národného uvedomenia a vzdelávania slovenského ľudu (1865 – 1869). Odtiaľ odišiel do Kremnice, kde dostal miesto mestského kapelníka, bol mestským hudobným riaditeľom a organizátorom hudobného života, založil orchester a veľký zbor, usporadúval koncerty, dirigoval, hral v sláčikovom kvartete, venoval sa pedagogickej činnosti a najmä komponoval (1869 – 1881). Keďže napriek intenzívnej práci i uznaniu nenachádzal vnútorné sebauspokojenie a rovnováhu, hlboké rozpory umelca, človeka a zároveň kňaza vyriešil radikálne – vzdal sa kňazského povolania, opustil Slovensko a rozhodol sa venovať výlučne hudbe. Prijal miesto kapelníka v sedmohradskom meste Sibini, kde konvertoval na protestantskú vieru a založil si rodinu, bol regenschori, učiteľ hudby na reálke, dirigent miestneho hudobného spolku a spevokolu Hermania (1881 – 1921). Jeho takmer 40-ročný pobyt v tomto meste znamenal vrchol jeho dirigentskej činnosti, umelecky zrealizoval so sólistami, zborom a orchestrom 19 opier (Beethovena, Webera, Mozarta, Verdiho, Wagnera a i.) i desiatky orchestrálno-vokálnych koncertov klasickej a romantickej hudby. Písal si s mnohými významnými osobnosťami, napr. s J. Brahmsom, R. Straussom a i. Po odchode zo Sibine sa usadil vo Viedni (1921 – 1928), a už počas prvej návštevy Slovenska (1923) sa zblížil s poprednými činiteľmi našej kultúry (M. Ruppeldt, A. Kolísek, O. Nedbal a i.). V Bratislave sa dočkal prvého uvedenia svojej jedinej opery Kováč Wieland/Wieland der Schmied, ktorá mala premiéru – v slovenskom preklade V. Roya – ako prvá pôvodná slovenská opera v SND (28. 4. 1926). Vrátil sa na Slovensko, kde žil v Bratislave (1928 – 1936), nabral novú tvorivú inšpiráciu a opäť sa vrátil k slovenskému textu. Výsledkom boli opusy zborovej tvorby Sväť, Slovensko, sväť, Moyzes-Kuzmány, Ako je to a i., cyklus umelých piesní  Matka nad kolískou (1927) atď., kantáty Orol vták, Divný zbojník (1933) či a Nokturno pre sláčikové kvarteto, ponášky na ľudové piesne, lyrické piesne, najmä veľká kantáta Jánošíkova svadba (na text J. Botta, 1927). Skladateľsky bol činný takmer 70 rokov. Komponoval cirkevnú i svetskú hudbu. Je autorom orchestrálnych skladieb, kantát, piesní pre zbory, opier, komornej, klavírnej a organovej hudby. V časopisoch publikoval články o hudbe a hudobno-estetické rozpravy o národnej a cirkevnej hudbe. Svojmu národu zanechal hlboký skladateľský odkaz. Poukázal na miesto a úlohu hudby pri národnom sebauvedomovaní a kultúrnom rozvoji a svojím dielom vybudoval základy slovenskej národnej profesionálnej hudobnej tvorby. ČÍTAŤ CELÝ MEDAILÓN: Ján Levoslav Bella (* 4. 9. 1843 Liptovský Mikuláš – † 25. 5. 1936 Bratislava).

.

ALOJZ KRAMÁR (* 25. 5. 1916 – † 12. 2. 1985) – 100. VÝROČIE NARODENIA

* 25. 5. 1916 sa narodil  v Rybanoch Alojz Kramár († 12. 2. 1985 Bratislava), herec.

VOJTECH ADALBERT ERDÉLYI (* 25. 5. 1891 – † 1955 UŽHOROD, UKRAJINA) – 125. VÝROČIE

* 25. 5. 1891 sa narodil v Zahate (Ukrajina) Vojtech Adalbert Erdélyi († 1955 Užhorod, Ukrajina), maliar, vedúca osobnosť výtvarného života na Zakarpatskej Ukrajine (ktorá patrila k prvej ČSR).

DUŠAN FRANTIŠEK ŠULC (* 26. 5. 1886 – † 29. 3. 1938) – 130. VÝROČIE NARODENIA

* 26. 5. 1886 sa narodil v Martine Dušan František Šulc († 29. 3. 1938 tamže), kníhtlačiar, kultúrno-osvetový činiteľ, redaktor, organizátor hasičského spolkového života. Vyučil sa za tlačiara strojmajstra. Ako tlačiar pracoval v Prahe, Martine a v Ružomberku. Pracoval v spolku Detvan, Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Sokole, Slovenskom spevokole a ďalších spolkoch. Bol významným organizátorom celoslovenského dobrovoľného hasičského hnutia. Bol prvým redaktorom mesačníka Hasičské listy.

ZUZANA REICHOVÁ (* 28. 5. 1891 – † 13. 10. 1984) 125. VÝROČIE NARODENIA

* 28. 5. 1891 sa narodila v Mošovciach (okr. Turčianske Teplice) Zuzana Reichová († 13. 10. 1984 tamže), ľudová umelecká výšivkárka.

KATARÍNA KOLNÍKOVÁ (* 20. 4. 1921 – † 29. 5. 2006) – 10. VÝROČIE ÚMRTIA

† 29. 5. 2006  zomrela v Radošinej Katarína Kolníková (* 20. 4. 1921 Radošina), herečka, speváčka, členka Radošinského naivného divadla. Vyrástla v Radošine v chudobnej rodine železničiara. Mala osem súrodencov. Do školy chodila v rodnej obci. Začas pracovala ako sezónna robotníčka na biskupskom majetku v Radošine, potom niekoľko rokov slúžila v Piešťanoch. V roku 1941 sa vydala za Michala Kolníka z Nitrianskej Blatnice, s ktorým mala štyri deti. Po roku 1945, keď ju manžel opustil, zostala s deťmi sama. Až do dôchodku pracovala ako školníčka a pestúnka v materskej škole v Radošine. Celý svoj život obetovala divadlu. Divadlu sa venovala ako ochotníčka a od roku 1971 bola členkou Radošinského naivného divadla.  Ako radošinská ochotníčka hrala v hrách: Jezuliatko (1932), Statky-zmätky (1950), Nový život (1951), Svadobný závoj (1959), Morálka pani Dulskej (1960), Verona (1962), Hľadanie v oblakoch (1962), Starý zaľúbenec (1962), Spoločný byt (1962), Bláznivá hodina (1964), Neprebudený (1965), Pasca na myši (1966), Juvelír (1967), Štyri svadby na jednom pohrebe (1968), Bačova žena (1968), Kubo (1969), Ženba (1970). Ako členka Radošinského naivného divadla hrala v celovečerných tituloch RND, kde zobrazila tieto úlohy: Človečina (1971) – Babička; Alžbeta Hrozná (1975) – Grófka De Debora; Jááánošííík (1976) – Matka; Rozprávka o tom, ako žijeme dodnes, ak sme nepomreli (1978) – Starena; Slovenské tango (1979) – Poštárka; Kúpeľná sezóna (1980) – Berta; Čierna ovca (1986) – Oľga; Nevesta predaná Kubovi (1984) – Bečelová; Pavilón B (1984) – Marta; O čo ide (1985) – Hlaváčová; Ženské oddelenie (1987) – Kováčová; Loď Svet (1988) – Alica; Pokoj domu tomuto (1990) – Matka; Kam na to chodíme (1991) – v rozličných postavách; Lás-ka-nie (1992) – Alžbeta Lásková; Hostinec Grand (1993) – Johana Aničinová; Štedrý divadelný večer (1994) – v rozličných postavách; Materské znamienko (1995) – Žena harmonikára; CHAPLYN (2000) – divadelno-filmový projekt, premiéra bola zároveň aj derniérou – v rozličných postavách; Kronika komika (2003) – v rozličných postavách; Človečina 2 (2004) – Babička. Účinkovala aj v rozhlase (21 rozhlasových adaptácií hier z repertoáru RND – 1982 – 1983 a 1995 – 1998), v kabaretných programoch, v televízii aj vo filme. V rámci diváckej ankety Osobnosť televíznej obrazovky (OTO) za rok 2001 ju uviedli do Siene slávy, na Festivale Aničky Jurkovičovej (2005) dostala ocenenie Kvet Tálie.

PAVOL KRIŽKO (*30. 5. 1841 – † 25. 3. 1902) – 175. VÝROČIE NARODENIA

* 30. 5. 1841 sa narodil v Banskej Bystrici Pavol Križko († 25. 3. 1902 Kremnica), historik, archivár, zakladateľská osobnosť slovenskej archivistiky, pedagóg, zakladajúci člen a funkcionár Matice slovenskej (MS) a Muzeálnej slovenskej spoločnosti (MSS). (Pseudonym: Tribránsky.) Študoval na banskobystrickom evanjelickom gymnáziu (1860). V Kremnici, ma sa prisťahoval (1861), pôsobil 12 rokov ako učiteľ na evanjelickej škole a organista Evanjelickej cirkvi, bol bol mestským archivárom (1872) mesta Kremnica, potom bol mestom poverený aj registráciou listín (1873) funkciou účtovníka mesta (1877 – 1889). V Kremnici založil Múzeum mincí a medailí, pôvodne ako vlastivedné múzeum (1890). Bol spoluzakladateľom MSS (1890), v ktorej bol referentom pre dejepis, archeológiu a antropológiu. Na základe jeho iniciatívy v Kremnici založili bratia Aurel a Klement Lehotský prvý filatelistický spolok na Slovensku s názvom Album (1895). Bol aj členom viacerých iných spolkov – Slovenského vzdelávacieho spolku v Budapešti, Tatrína, Slovenského akademického spolku vo Viedni. S manželkou Máriou, rod. Marčekovou, z Mošoviec, mali päť detí: dcéru Ľudmilu Lehotskú-Križkovú (1863 – 1946), organistku a prvú slovenskú hudobnú skladateľku, Drahotínu Kardossovú-Križkovú (* 1867 – † 1944), folkloristku a národnokultúrnu činovníčku, synov Bohuslava (* 1864 – † 1938), banského inžiniera, priekopníka techniky a vynálezcu, Milutína (Želislav, * 1871 – † 1926), statkára, slovenského a česko-slovenského politika, a Jaromíra. Po smrti prvej manželky sa druhý raz oženil,  oženil s Katarínou Ernestínou Žofiou Križanovou, dcérou evanjelického farára v Súlove, s ktorou mali syna Ladislava. Zomrel 25. marca  v Kremnici, kde je aj pochovaný. Ťažiskom jeho práce historika a archivára boli dejiny Kremnice a okolia, stredoslovenských banských miest, baníctva s mincovníctva, mestskej správy, školské i cirkevné dejiny i iné. Je jedným z prvých slovenských pozitivistických historikov, ktorý založil svoje práce na štúdiu archívneho materiálu. Články publikoval vo viacerých časopisoch a novinách, jako v Evanjelických cirkevných listoch, Letopise MS, Národných novinách, Slovenských pohľadoch, Zborníku muzeálnej slovenskej spoločnosti, Pešťbudínskych vedomostiach či v Paulínyho Sokole. Napísal vyše 150 historických štúdií a článkov. Objavil, vyskúmal a prezentoval širokej verejnosti Velestúrsky nápis v článku Starobylé nápisy na kremnickom pohorí (Letopise Matice slovenskej, ročník V., zväzok I., 1868), ktorý sa nachádza (dodnes) vytesaný na južnej skalnej stene vrcholu Velestúr (1254,4 m) v Kremnických vrchoch. Jeho historicko-filologické štúdie, zamerané proti maďarizačnej politike, mali výrazne národne-obranný charakter. Bol aj literárne činný. Pod vplyvom Pavla Dobšinského, Augusta Horislava Škultétyho a Samuela Reussa už ako študent sa pokúšal sám čerpať z bohatých pokladov ľudových povestí a niektoré z nich literárne spracoval. Cez prázdniny a vo voľných chvíľach chodil medzi slovenský ľud a zapisoval si jeho povesti, dve z nich (Červeň kráľ a Žltovláska, Na Boha s kyjom) vyšli v zbierke Prostonárodné slovenské povesti I (1880). Z nazbieraných kratších povestí urobil zbierku pod názvom Slovenské prostonárodné povesti (zachovala sa v rukopise v pozostalosti P. Križka). Spracoval poviedku Krivoprísažník (tlačou v B. Bystrici 1865). Je autorom cestopisných poznámok Cesta do Sedmohradska (Národné noviny, 1888), v ktorých dokumentárne zachytáva svoje zážitky, ale sa aj zamýšľa nad zaostalosťou priemyselnej výroby a stavia sa za technický pokrok. Väčšina jeho próz a básní inšpirovaných folklórom zostala v rukopise. Jeho rukopisná pozostalosť je zachovaná v Štátnom ústrednom archíve v Bratislave a v Literárnom archíve MS. Na jeho pamiatku sú po ňom v Bratislave, ale aj v iných slovenských mestách pomenované ulice. V Banskej Bystrici a Kremnici sú umiestnené pamätné tabule na domoch, v ktorých žil. Pamätná medaila Pavla Križku je od roku 1979 udeľovaná zaslúžilým archivárom. VIAC V MEDAILÓNE: Pavol Križko (* 30. 5. 1841 Banská Bystrica – † 25. 3. 1902 Kremnica).

LEOPOLD BRÓDY (* 30. 5. 1926 – † 26. 4. 1980) – 90. VÝROČIE NARODENIA

* 30. 5. 1926 sa narodil vo Viedni (Rakúsko) Leopold Bródy († 26. 4. 1980 Bratislava), slovenský kameraman, režisér dokumentárnych filmov a fotograf. Patril medzi zakladateľov slovenského spravodajského filmu. Pôsobil v Slovenskom filme v Bratislave. Ako kameraman nakrúcal šoty do filmových týždenníkov a nakrútil vyše 130 krátkych filmov. Ďalšie filmy režíroval, zároveň bol autorom námetu, scenáristom aj kameramanom, napr. dokumentárny film o rozmaroch prírody na jar 1962 Prvý jarný deň (autor komentára Viktor Kubal; 1962), film s kombináciou kresby a fotografie Vstupujeme do doby atómovej (autor komentára Viktor Kubal, 1963), dokumentárny strihový film z filmov s tematikou Slovenského národného povstania Film o SNP (1964), dokumentárny obraz zo života obyvateľov v podtatranskej dedine Huty, spojenej v zime so svetom len telefónom a koňmi Nezabudnutá dedina (1964) a i.

ANDREJ MELICHERČÍK (* 16. 1. 1917 – † 30. 5. 1966 – ) – 50. VÝROČIE ÚMRTIA

† 30. 5. 1966 zomrel v Ružomberku Andrej Melicherčík (* 16. 1. 1917 Párnica), prof. PhDr., CSc., etnograf, literárny historik, vysokoškolský pedagóg, univerzitný profesor, popredný slovenský folklorista, jeden zo zakladateľov modernej slovenskej etnológie. Po maturite na gymnáziu v Dolnom Kubíne (1935) študoval na Filozofickej fakulte UK, resp. Slovenskej univerzity v Bratislave (1935 – 1941). Pôsobil ako stredoškolský profesor v Bratislave a Žiline (1939 – 1941), asistent národopisného seminára na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (1941 – 1945), referent, neskôr tajomník (prednosta) Národopisného odboru Matice slovenskej v Martine (1945 – 1951), riaditeľ Národopisného odboru SAVU (1951 – 1952),  docent (doc., 1947) a neskôr profesor (prof., 1963) folkloristiky a národopisu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1952 – 1966), medzitým získal vedeckú hodnosť kandidáta vied (CSc., 1958). Bol člen viacerých kolégií, vedeckých rád ústavov a redakčných rád. Už počas vysokoškolského štúdia sa aktívne zapojil do vtedajšej teoretickej avantgardy, bol priekopníkom štrukturalizmu v slovenskom národopise, žiak P. G. Bogatyriova. Vo vedecko-výskumnej práci uplatňoval funkčno-štrukturálnu metódu. Bol členom spolku Vedecká syntéza. Táto etapa jeho vedeckej práce vyvrcholila monografiou Teória národopisu (1945), ktorá bola prvou prácou svojho typu v slovenskom národopise. Tematicky najviac pozornosti venoval ústnej slovesnosti, folklórnej a nefolklórnej piesni v ľudovom speve, ale venoval sa aj dejinám etnografie a folkloristiky a ďalším problémom národopisu, skúmal problematiku zbojníctva na Slovensku, jánošíkovskú tradíciu. Publikoval vyše 120 odborných štúdií v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Najvýznamnejšie práce: Spoločenský spev na Slovensku (1944), Teória národopisu (1945), Slovenské ľudové príslovia (v spolupráci s E. Paulinym, zostavovateľ, 1953), ktorá zhŕňala vtedajšie poznatky o ľudovej piesni, rozprávkach, prísloviach, porekadlách a hádankách, Jánošíkovská tradícia na Slovensku (1952),  Juraj Jánošík, hrdina protifeudálneho odboja slovenského ľudu (1956), Dejiny slovenskej literatúry 1 (spoluautor , 1957), kde spracoval kapitoly o začiatkoch ľudovej slovesnosti a jej vývoji v stredoveku, za renesancie a v období vrcholného feudalizmu, Dejiny staršej slovenskej literatúry (spoluautor, ďalší autori: Ján Mišianik, Jozef Minárik, Milena Michalcová, 1958), ktoré zahrnovali obdobie od Veľkej Moravy po barok, Kapitán Opriškov: Ukrajinské rozprávky o Oleksovi Dovbušovi (1959), monografia Pavol Dobšinský: Portrét života a diela  (1959), Slovenský folklór: Chrestomatia (1959), Jánošík, junošík: Juraj Jánošík v ľudových piesňach a povestiach (1963), Protifeudálny odboj a jánošíkovská tradícia na Slovensku (1963), Písně moje, písně: Výběr ze slovenské lidové poezie (zostavovateľ, 1968). Bol vedeckým redaktorom Československej vlastivedy, III. zv. Lidová kultura (1968), ocenenej cenou G. Pitrého, ktorej sa nedožil (Palermo 1968).

FRANTIŠEK CABAN (* 22. 3. 1937 – † 30. 5. 1991) – 25. VÝROČIE ÚMRTIA

† 30. 5. 1991 zomrel  v Bratislave František Caban (* 22. 3. 1937 Selce), operný spevák, barytonista. Vyučil za stavebného zámočníka (1950) v Banskej Bystrici, uspel v konkurze do SĽUK-u (1955). Neskôr sa prihlásil na štúdium spevu na Štátne konzervatórium v Bratislave, ktoré absolvoval u prof. Dariny Žuravlevovej (1964). Počas štúdia bol sólistom súboru Lúčnica a v poslednom ročníku členom speváckeho zboru Slovenskej filharmónie. Bol sólistom Opery J. G. Tajovského v Banskej Bystrici (1964 – 1969 a 1971 – 1975), v roku 1969 dostal štátne štipendium a zúčastnil sa na letnom interpretačnom kurze na Academii Mozarteum v Salzburgu (ktorú viedla vynikajúca straussovská speváčka, sopranistka rumunského pôvodu Viorica Ursuleac), medzitým účinkoval ako člen divadiel vo Frankfurte nad Mohanom a Bielefelde v Nemecku (1969 – 1971), bol člen Opery Štátneho divadla v Brne (1975 – 1982), Opery SND v Bratislave  (1983 – 1991). Svojimi vokálno-hereckými danosťami sa uplatnil v klasickom i súčasnom repertoári a zaradil sa k prominentným a najobsadzovanejším členom ansámblu opery. Spolupracoval aj s rozhlasom, kde nahral operné árie, umelé a ľudové piesne a s televíziou na nahrávkach kompletných opier (J. Cikker: Juro Jánošík, G. Rossini : Barbier zo Sevilly, A. Ponchielli: Gioconda).

MIKULÁŠ ŠPRINC (* 30. 11. 1914 – † 31. 5. 1986) – 30. VÝROČIE ÚMRTIA

† 31. 5. 1986 zomrel v meste v Clevelande (Ohio, USA) Mikuláš Šprinc (* 30. 11. 1914 Krompachy), básnik katolíckej moderny, prozaik, literárny vedec, prekladateľ, esejista, redaktor, predstaviteľ exilovej literatúry. Narodil sa ako najmladšie zo siedmich detí otcovi 42-ročnému Pavlovi a matke 38-ročnej Veronike, rod. Kožárovej. Ľudovú meštiansku školu absolvoval v Krompachoch. Študoval a maturoval na gymnáziu v Levoči (1934), teológiu v bohosloveckom seminári v Spišskej Kapitule (1934 – 1936), za kňaza ho vysvätil biskup Ján Vojtašák (1939). Licentiát (Magister artium) dosiahol, kde na Weatern Reserve University v Clevelande  (1953). Bol kaplánom v Spišskej Novej Vsi (1939 – 1942). Potom ho vymenovali za riaditeľa Slovenskej katolíckej akadémie vied a umení (1842 – 1944) a stal sa redaktorom katolíckeho mesačníka Kultúra v hlavnom meste Slovenska v Bratislave (od 1943), pritom sa venoval osobitne mládeži. Bol generálnym tajomníkom a riaditeľom Ústredia charity (1944). Z obáv pred politickou diskrimináciou opustil rodné Slovensko (začiatok leta 1945). Po emigrácii dva mesiace strávil ako asistent v Hamburgu, potom odišiel do Ríma, kde ho Pápež Pius XII. ho menoval ako národného delegáta 3. vatikánskej misie pre slovenských utečencov v Rakúsku a Nemecku (august 1945 – február 1946). Po návrate z misie v Nemecku pracoval v Ríme ako sociálny referent a prekladateľ vo vatikánskom Centrálnom úrade pre obete vojny (1946). Na pozvanie príbuzných odišiel (leto 1946) Clevelandu (Ohio, USA), kde pôsobil v benediktínskom opátstve sv. Andreja Svorada, prehlboval si vzdelanie a učil na vyššej škole slovenských benediktínov moderné jazyky (1946 – 1957). Po skončení štúdií sa stal profesorom moderných jazykov a filozofie  umenia v Seminári sv. Karola Boromejského (Borromeo Seminary of Ohoio) vo Wickliffe (štát Ohoio, USA) (1957 – 1979). Na základe žiadosti bol inkardinovaný (začlenený) do clevelandskej diecézy (1967). Mimoriadne bohatá bola jeho publicistická, redakčná, organizátorská činnosť. Spoluzakladal Slovenský ústav v Clevelande (1952), redigoval jeho knižné edície, bol zakladateľom slovenských novín, za pomoci K. Strmeňa a Jána J. Lacha založil a vyše 30 rokov redigoval časopis Most (1954 – 1986), ktorý bol najreprezentatívnejším exilovým kultúrnym periodikom, stál pri zrode Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí (1956), v ktorom vykonával funkciou tajomníka. Edíciou Slovo sprístupnil v USA mnoho diel slovenských autorov. Slovenská liga v Amerike ho menovala za Muža roka 1974, za svoju činnosť ho ocenil Slovenský ústav v Clevelande. Zomrel 31. 5. 1986 v Clevelande, pochovaný na katolíckom cintoríne Calvary cementary. Publikovať začal od stredoškolských štúdií v časopisoch Podrast, Rozvoj, Svoradov, Kultúra či Slovák. Spolu s J. Silanom, P.Ušákom Olivom a J. Kováčom patril medzi tzv. pirátov krásy, hlavných predstaviteľov slovenskej katolíckej moderny v Spišskej diecéze. Knižne debutoval zbierkou reflexívnych sonetov Ozveny v samotách (1939), spolu s básnikom Jankom Silanom vydal zborník Tak umiera Paľo Oliva (1942). Prvú exilovú zbierku Vinohrad: Putovné piesne (1950) vydal s K. Strmeňom. Patril k najplodnejším slovenským exilovým básnikom a publicistom, postupne vydal vyše 20 titulov, najmä básnických zbierok. Pre zbierky z prvého tvorivého obdobia  Na Floride, Tvárou proti slnku (Obe 1953), Z poludnia a polnoci (1960), Mladosť orla (1962), Oči pútnice  (1965) a i. sú charakteristické adoráciou Boha a oslavou prírody, avšak rezonujú v nich aj vlastenecké a politické motívy. Druhé završujúce obdobie odráža nové skúsenostné obzory, ktoré predstavujú výslednicu pobytu v exilových podmienkach, ide o zbierky Andante (1967), Bratislavský park (1968), Piesne z Palidora (1970), Sonety o kráse (1976), Tiché vody (1977), Z odviatych dní (1979), Nezhasínajte hviezdy (1980), Z diaľky (1982), Jazero Orióna, Oleandre (obe 1983) a i. Rozvíja v nich kresťanské meditácie, vyhranenou optikou reaguje na rozličné podnety, antagonizmy, ale aj relativizovanie kresťanských zásad, čo sebou prinieslo povojnové rozdelenie sveta. Ide o poetickú interpretáciu i syntézu tradičných duchovných a mravných hodnôt, pritom z jeho veršov vyžaruje ľudská tolerancia, zmysel pre krásu a duševná harmónia. Venoval sa aj prozaickej tvorbe, svoje zážitky z putovania po povojnovej Európe vydal v knihe K slobodným pobrežiam (1950), vydal aj spomienkovú knihu Cesty osudu (1957). Napísal literárnovednú prácu Paul Verlaine (1953), pripravil zborník Pozdrav Andrejovi Žarnovovi (1963). Prekladal z nemčiny a taliančiny (R. M. Rilke, P. Lippert, G. Papini a i.). Po roku 1989 mu na Slovensku vyšla reedícia prózy Svätý Andrej Svorad (1952, 1996), výber z poézie ... za lásku sa neplatí (2002) a súbor jeho 18 zbierok Do večna tečie moja rieka (2003). V Krompachoch mu na budove rímskokatolíckeho farského úradu odhalili pamätnú tabuľu k nedožitým 80. narodeninám (1994).

Zdroje:

• Ján Oravec. In: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Ján Oravec. In: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Profesor Ján Oravec. In: Cerová [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.Ivan Vychlopen (1941 – 1998). In: Art Invest [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Ivan Vychlopen (1941 – 1998). In: Encyklopédia osobností Nového Mesta nad Váhom  [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Ján Lipský. In: Wikipédia [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• SEGEŠ, Vladimír, doc. PhDr., PhD.: Plukovník Ján Lipský. In: Vojenský historický ústav [online]. Publikované v mesačníku MO SR Obrana č.11/2011.  [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Ján Lipský. In: Osobnosti.sk: Najvýznamnejšie osobnosti Slovenska.  [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Ján Lipský. In: ZŠ J. Lipského s MŠ v Trenčanske Stankovce [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• OĽHA, Štefan. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 343.
• Štefan Oľha. In: Web [online]. Uverejnené: august 1998. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Z histórie katedry. In: FF UK v Bratislave [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• GAŠPARÍK, Mikuláš. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 112.
• ČAJAKOVÁ-PETROVIČOVÁ, Adela. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 65.
• Juraj Valiska In: FF Prešovskej univerzity [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU> alebo <TU>.
• Do Trenčína som prišiel z „donútenia“. In: Náš Trenčin Sk [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• HORECKÝ, Ján: Docent Juraj Valiska sedemdesiatpäťročný. In: Jazykovedný časopis [online]. Ročník 52, rok 2001, č. 2, s. 152.  [Citované 5. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Doc. PhDr. Juraj Valiska, CSc.: Filozofická fakulta, Prešovská univerzita v Prešove. In: Inštitút slovakistických, mediálnych a knižničných štúdií FF PU v Prešove [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Jazykovedec – germanista doc. J. Valiska. Trenčín: Štátna krajská knižnica M. Rešetku v Trenčíne, 2001.
• Kalendárium regionálnych osobností okresov Pezinok, Malacky a Senec 2016. [Zostavila: Daniela Sedláčková. Zodpovedná red.: Mgr. Daniela Tóthová.] Pezinok: Malokarpatská knižnica v Pezinku. Ročník: 11. Rok: 2016. ISSN: 1338-9351. 2016. Vydané v elektronickej podobe. In: Knižnica Pezinok [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• JANOVSKÝ, Andrej, Dr.: Pred 100 rokmi sa narodil skladateľ Ernest Genersich. In: A-Z Europe: Spravodajstvo: Kultúra [online]. [Citované 5. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• HAŠKOVÁ, Elena: Ľudmila Lehotská-Križková Prvá slovenská hudobná skladateľka. In:  Kremnický letopis: annales cremnicienses: časopis o dejinách Kremnice a okolia [online]. Ročník 11,  č. 2 (2012). [Citované 5. 5. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
• Ľudmila Lehotská-Križková (1863 – 1946) – organistka a jedna z prvých slovenských hudobných skladateliek. In: Legendárne manažérky zo žiarskeho okolia [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• JANKOLA, Matúš. In: Oravská knižnica Antona Habovštiaka [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Jankola Library & Slovak Museum. In: Jankola Library & Slovak Museum [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• PALKOVIČ,  KAROL, Slovenské zahraničie: Slovenská knižnica v pensylvánskom Danville. In: Slovensko-český klub [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Spomienky na dejateľov z Trstenej: Jankola, Matúš. (Čerpané – MAŤOVČÍK, Augustín: Biografický slovník dejateľov Oravy, s. 114). In: A-Z-Europe [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• František Klimkovič In: eAntik.sk [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Pamätná tabuľa bratom Klimkovičovcom. In: Košice [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Ján Zimmer (16. 5. 1926 Ružomberok – 21. 1. 1993 Bratislava). In: Hudobné centrum [online]. [Citované 3. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Daniel Záboj LAUČEK. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv.: A – O.  [Napísal kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc.]. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, n. p., 1984, s. 377 .
• LAUČEK, Daniel Záboj In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, s. 342 –343.
• Chronológia Slovákov v Amerike 1: Časť 1 – roky 1583 až 1899. In: Slovenské zahraničie: Portál Slovákov vo svete [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Kalendárium historických udalostí a výročí: apríl 2011. In: ECAV [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Daniel Záboj Lauček: Ľudské povedomie I.  In: Zlatý fond SME [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Daniel Záboj Lauček: Ľudské povedomie II.: Sebavedomie.   In: Zlatý fond SME [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Daniel Záboj Lauček: Ľudské povedomie III.: Vedenie.  In: Zlatý fond SME [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Libay, Karol Ľudovít. In: Soga [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• LIBAY, KAROL ĽUDOVÍT. In: NAJKRAJŠÍ KRAJ.SK: Ten Banskobystrický: L – O, osobnosti, osobnosti – L  [online]. Uverejnené [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Karol Ľudovít Libay. In: Wikipédia. [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Jozef_Dlugopolský. In: Wikipédia [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• *Jozef Dlugopolský. In: Verejná knižnica Mikuláča Kováča [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: .
• Kalendár výročí regionálnych osobností Turca na rok 2011. [Zostavila Taťana Sivová]. In: Martin: Turčianska knižnica v Martine. [online]. 167 s. ISBN 978-80-970783-0-0. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
• Kalendár výročí regionálnych osobností Turca 2016. [Zostavila Bc. Alena Sochuľáková]. In: TK v Martine [online]. Martin: Turčianska knižnica v Martine 1. vyd.  ISBN 978-80-970783-7-9. 117 s. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné z internetu: <TU>.
• BODOROVÁ, Silvia (zost.): Kalendár výročí osobností okresov Revúca a Rimavská Sobota na roky 2010 – 2012 [online]. In: Knižnica Mateja Hrebendu Rimavská Sobota.Vyšlo: 2010. [Citované 31. 12. 2015]. Dostupné na internete: <TU> a z ibternetu: <TU>.
• Ján Fišer. In: Wikipédia [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Hviezdnu trojicu skvelo dopĺňali aj skvelí Turčania. In: Matica slovenská [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• KERECMAN, Peter, JUDr., PhD., advokát, Košice: Ivan Horváth (1904 – 1960): Naša advokácia: História a zaujímavosti. In: Naša advokácia [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• KERECMAN, Peter, JUDr., PhD., advokát, Košice:  Samo Daxner (4. 5. 1856 – 27. 4. 1949): Naša advokácia: História a zaujímavosti. In: Naša advokácia [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Ivanič, Juraj, SJ. In: Dominikánska knižnica [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Božena Slančíková-Timrava: www.TIMRAVA.sk. In: Božena Slančíková-Timrava [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Jozef Sýkora. In: Wikipédia [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Život Antona Kompánka. In: Slovo [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• ŠPRINC, Mikuláš. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 444, 445.
• ŠPRINC, Mikuláš. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, s. 538 – 539.
• Významné kňazské osobnosti Spišskej diecézy: Šprinc Mikuláš. In: Spišská kapitula  [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Mikuláš Šprinc. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 21. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Kosturko, Štefan: ThLic. (-zh-): Mikuláš Šprinc, katolícky kňaz básnik a spisovateľ, sa vrátil domov. In: TK KBS [online]. Uverejnené: 27. 9. 2004. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• BLAHOVÁ-MARTIŠOVÁ, Elena: František Canan In: Opera Slovakia [online]. Uverejnené 2. mája 2016. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• BLAHOVÁ-MARTIŠOVÁ, Elena: Jarmila Vašicová. In: Opera Slovakia [online]. Uverejnené 2. mája 2016. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Andrej Melicherčík. In: Literárne informačné centrum: Slovenskí spisovatelia [online]. [Citované 21. 2. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Melicherčík, Andrej. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 309.
• Melicherčík Andrej (1917 – 1966). In: Encyklopédia poznania  [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Profesor Andrej Melicherčík: Spomienky a inšpirácie: K nedožitej osemdesiatke (1917 – 1966). In: Slovenský národopis [online]. Ročník: 45. Číslo 1 (1997). [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Sympózium na počesť Pavla Križku. In: Mesto remnica [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• LOMENČÍK, Július Literárna činnosť Pavla Križka. In: Bystrický Permon: Banskobystrická revue pre popularizovanie vedy, umenia a cestovného ruchu. [online]. [Citované 10. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• RYBÁRSKY, Milan: Literárny večer: Spod spravodajského pera 9/2012: Od našich matičných prispievateľov z celého Slovenska. In: SNN [online]. [Citované 10. 5. 2016]. 31. 3. 2016. Dostupné na internete: <TU>.
• Pavol Križko. In: Wikipédia [online]. [Citované 30. 4. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Ján Levoslav Bella. In: Hudobné centrum [online]. [Citované 24. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Ján Levoslav Bella. In: Osobnosti.sk [online]. [Citované 24. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• Bella, Ján. In: Dominikánska knižnica [online]. [Citované 24. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
• katarín Kolníková. In: Radošinské naivné divadlo. [online]. [Citované 24. 5. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.