Zimným olympijským hrám v ruskom Soči predchádzala politická mediálna kampaň zo Západu vyzývajúca k ich bojkotu pre údajné porušovanie ľudských práv homosexuálov či členiek hudobnej skupiny Pussy Riot, ktoré uskutočnili nelegálny „protiputinovský“ koncert v moskovskom Chráme Krista Spasiteľa, čím urazili milióny veriacich celého Ruska. Za oveľa vážnejšie však považujem postoje najvýznamnejších západoeurópskych politikov, ktorí sa na hrách nezúčastňujú, lebo mi to pripomína nástup studenej vojny. Podľa mňa je to, žiaľ, doklad nenávisti k Rusku, ktorá sa stupňuje najmä po tom, čo sa táto obrovská slovanská krajina zdemokratizovala, hospodársky a politicky konsolidovala a vstúpila naspäť ako mimoriadne silný hráč do svetovej politiky, čo sa už aj prejavuje napríklad v súvislosti so Sýriou či Ukrajinou. Na moje veľké počudovanie sa do tejto kampane zapojilo aj medzinárodné centrum PEN. Pozitívne ma však prekvapilo, že Slovenské centrum PEN sa nedalo zmanipulovať a vyjadrilo svoj názor na škodlivosť miešania politiky do olympijských hier, na čo napokon vždy doplácajú iba športovci.

Nečudo, že keď sa pri otvorení ZOH v Soči nepodarilo otvoriť jeden olympijský kruh, navyše ten, ktorý reprezentoval americký kontinent, niektoré západné médiá za tým hľadali ruskú schválnosť. No už to, že ruská televízia operatívne nahradila otvorenie všetkých vločiek na kruhy za záznam generálky, a teda ruský divák o tom ani nevedel, je najlepším dokladom, že o žiadnu schválnosť nešlo. Dnes, 9. februára, naša jediná spravodajská televízia odvysielala správu, podľa ktorej „komentátor britského denníka The Guardian Simon Burnton na margo udalostí poznamenal, že inžinier zodpovedný za snehové vločky má dôvod obávať sa o svoju budúcnosť“. A jej moderátor potom doplnil: „O necelých 24 hodín internet zaplavila správa o tom, že zodpovedného technika Borisa Andrejeva našli s niekoľkými bodnými ranami mŕtveho v jeho hotelovej izbe v Soči. Ako sa napokon ukázalo, satirický internetový magazín The Daily Currant si správu opäť raz vymyslel.“ Vyhľadal som si internetovú stránku uvedeného magazínu (dailycurrant.com) – doteraz je tam obsiahla správa o smrti B. Andrejeva s odvolaním na „miestne správy“, aj keď so „satirickým“ opisom smrti (ruskí úradníci vraj hovoria, že nie je podozrenie na násilnú smrť, asi padol na súpravu nožov...). Napriek tomu, že ide o hlúpy žart, považujem to za hlboko neetické najmä vo vzťahu k spomínanému človeku. No, nemôžem si pomôcť, zároveň mi to pripomína scenár „vyrobenia“ mŕtvoly, ktorého sme boli svedkami aj my v našej histórii. Aj keď to nechcem priamočiaro porovnávať, v prípade olympiády v Soči táto správa, keďže „zaplavila internet“ (čo sa dalo očakávať), mala, podľa mňa, za cieľ poškodiť Rusko ako organizátora olympiády a ukázať prezidenta Ruska ako vraha a tyrana Stalinovho typu. A to sa mi javí nízke, ba, prepáčte za slovo, až podlé. Pritom, ako následne upozornila agentúra APA, „podobné chyby krásy na olympiádach nie sú počas otváracích ceremoniálov vôbec výnimočné“, podotýkam, ani na Západe; „pred štyrmi rokmi vo Vancouveri sa napríklad pri zapaľovaní ohňa vztýčili len tri zo štyroch pylónov“.

Rusi môžu byť, podľa mňa, na otvorenie olympiády v Soči hrdí. Bolo úžasné a využili ho, aby ukázali svetu súčasné, moderne sa vyvíjajúce Rusko i svoju históriu a veľké umenie. A práve ruské umenie patrí k najväčším na svete, rovnako ako ruská literatúra, ktorej sa navyše máloktorá národná literatúra môže rovnať – v umeleckej sile i v šírení humanistických posolstiev. Cesta Ruska od stalinsko-brežnevovskej totality k demokracii a hospodárskemu rozmachu nebola a nie je jednoduchá. No vyrábať z dnešného Ruska krajinu diktátorsko-totalitného charakteru je cieľavedomá lož a manipulácia verejnej mienky. Rusko vždy bolo špecifické a jeho dnešný vývoj je dozaista najdemokratickejším z celých jeho dejín. Navyše sa usiluje udržať si vlastnú, ruskú identitu, v domácej politike riešiť neľahké hospodárske a sociálne problémy krajiny či boj s terorizmom a v medzinárodnej politike pacifikovať vojnové ohniská ohrozujúce celé ľudstvo. Zimnej olympiády v Soči sa, podľa mňa, politici, ktorí neznášajú Rusko, boja práve preto, že jej uskutočnenie búra rozličné mýty a klamstvá, ktoré o ňom práve oni a médiá ich krajín šíria.

Blažej Petrus , Bratislava

Ešte v marci minulého roka obhajoval v Literárnom týždenníku pán Titus Kolník svoju prácu o čiernokľačianskej pyxide proti pánu Vančovi, ktorý spochybnil motív na reliéfe pyxidy, ktorý vraj nepredstavuje Romula. Pán Kolník dokonale obhájil svoju prácu, mňa však zaujalo tvrdenie, že pyxidy sa používali v tom období na úschovu kadidla, eucharistie a relikvií. Neviem, kto prišiel s myšlienkou označiť čiernokľačiansku pyxidu za dar kniežaťu Rastislavovi, ale podľa účelu použitia to bude asi trochu inak:

1. Ak sa pyxidy používali v tom čase na úschovu kadidla, eucharistie a relikvií, tak takýto dar by nebol pre Rastislava vhodným darom a nemal by preň využitie. V Konštantínopole určite vedeli, čo je vhodný dar pre panovníka a pyxida ním určite nebola.

2. Konštantínopol a Rím boli súperi, preto konštantínopolský cisár by nebol poslal dar s motívom oslavujúcim založenie Ríma, ale skôr Konštantínopola.

3. Pyxidy používali cirkevní hodnostári na spomínaný účel, preto to mohol byť skôr dar pápeža Metodovi buď v roku 870, alebo 880, a v takom prípade je aj motív na pyxide vyzdvihujúci mesto Rím a jeho význam pre cirkev odôvodnený.

4. Pyxida sa nenašla v nejakom výstavnom hrobe, aby sme ju mohli pokladať za súčasť nejakého panovníckeho pokladu, ale v jednoduchom hrobe. Ak poznáme účel použitia pyxidy, tak každému musí byť jasné, že bola darom cirkevnému hodnostárovi, nie panovníkovi. Takáto klasifikácia však od základu mení pohľad na miesto nálezu. Doteraz uznávaný názor o dare Rastislavovi nájdenom v jednoduchom hrobe vyvolával rozpaky a nemal pokračovanie. Teraz, keď nás neobmedzuje „nevýstavnosť“ hrobu, musí zarezonovať otázka: kto bol muž, ktorému dali do hrobu takú vzácnosť? Vieme, že vysokým cirkevným hodnostárom vkladali do hrobu isté vzácnosti a ak sa neďaleko našla pyxida a prijmeme teóriu, že bola darom pápeža Metodovi, nemusel by byť problém túto teóriu potvrdiť alebo vyvrátiť. Nechce sa veriť, že by naši vedci nevedeli rozlíšiť DNA Gréka či Anta a Slovena. Navyše v Nitre majú relikviu sv. Cyrila. Napriek tomu, že záchranný archeologický prieskum pri náleze pyxidy sa uskutočnil v roku 1974, nebol vlastne nikdy dokončený, veď vtedy metóda DNA nebola známa. Dnes však už je! Veľmi zaujímavá je klasifikácia miesta nálezu pyxidy – rozrušené slovanské (asi skôr slovenské) hroby z neskoroveľkomoravského alebo poveľkomoravského obdobia. Takéto časovanie z hľadiska veku Metodových žiakov zodpovedá myšlienke – dávali sa Metodovi žiaci pochovávať vedľa svojho učiteľa? Ak by sa ukázalo, že rozrušenosť hrobov nebola spôsobená orbou, potom je len jedno vysvetlenie – boli vykradnuté, a hroby obyčajných smrteľníkov sa zvyčajne nevykrádajú. Doteraz sa podceňovala tradícia, ktorú zaznamenal prof. Rakovský, že v tejto oblasti bol pochovaný sv. Metod a tu sa ukrývali jeho žiaci. Prečo však Čierne Kľačany? Metod vykonával pastoračnú činnosť u Svätopluka v Nitre (Wichinga po preukázaní falošného listu od pápeža poslal do Vislanska), ale svoje sídlo (letné?) mal v meste Morava a pod týmto názvom sú v Zoborskej listine označené Zlaté Moravce. Od Zlatých Moraviec sú Čierne Kľačany vzdialené len niekoľko kilometrov. Kňažice – miesto mladých kňazov – sú vzdialené 2 kilometre a tento ich názov hovorí za všetko. V Zlatých Moravciach sa našiel byzantský zlatý pektorálny kríž z 9. storočia, aký nosievali len najvyšší cirkevní hodnostári. Komu asi patril, ak nie Metodovi? Prečo teda Čierne Kľačany? Ak bol Metod pochovaný v meste Morava, musíme sa vrátiť k dôvodom uvádzaným Milanom Ferkom, prečo sa nepodarilo Metodov hrob nájsť. Metod bol pre wichingovcov nebezpečný aj po svojej smrti, a keď ovládli celú cirkevnú správu, jeho hrob jednoducho rozmetali. Preto Metodovi žiaci ukrývajúci sa v Čiernych Kľačanoch pozbierali zvyšky Metodových kostí a znovu ich pochovali aj s drobnými úlomkami v pyxide na tomto neexponovanom mieste... Teraz sa vlastne ukáže, aký vzťah majú Slováci k sv. Metodovi, lebo to neznamená viesť iba plané reči, ale predovšetkým konať, pripojiť sa k výzve inštitúcie na to ustanovenej. Ak by bola päťpercentná šanca Metodove pozostatky nájsť, Moravania by neváhali ani chvíľu, oni vlastne kopú márne už 100 rokov, nie je tam. My máme teraz možno 95-percentnú šancu ho nájsť, lenže my nie sme Moravania...

MARIÁN VALAŠÍK, Piešťany

Hoci som sa istý čas zdráhal, predsa som sa rozhodol napísať Vám o dvoch „pikoškách“, ktoré odzneli v našich médiách, tuším v prvom týždni tohto roka. Nemenujem médiá ani nositeľov tých „pikošiek“, nie je to dôležité. Podstatné je toto:

– Jeden z protagonistov demonštrácií na Námestí SNP v Bratislave v novembri 1989 sa chválil, ako na záver jednej z demonštrácií poradil moderujúcemu M. Kňažkovi, aby účastníci nespievali v slovenskej národnej hymne „... zastavme sa, bratia, veď sa...“, ale „zastavme ich, bratia“. No a že toto jeho našepkanie spôsobilo oficiálnu korekciu tejto časti, resp. tohto verša našej hymny... Pritom nám pamätníkom je dobre známe, že s touto korekciou, resp. s apelom na pôvodné znenie tohto verša našej hymny vyšiel Literárny týždenník ešte pred novembrom 1989! Je čudné, že ide o literáta, ktorý v čase vzniku LT nechodil do škôlky ani do ZŠ...

– Druhú „pikošku“ spôsobilo interview s istým autorom, ktoré som čírou náhodou počúval a ktoré mi zaplo isté „video“ v pamäti. Totiž tento pán sotva mesiac po vzniku LT(!), idúc po dnešnej Laurinskej ulici, a ja tou istou ulicou, len opačným smerom, hlasno mi priam „zanôtil“ do ucha: „Nenávidím Literárny týždenník“!

Bol to evidentný „pozdrav“ alebo presnejšie odkaz šéfredaktorovi LT (ktorému som ho aj odovzdal, ibaže až oveľa neskôr, veď si môžete ľahko predstaviť, ako ho to „potešilo“...).

Toto nepíšem preto, aby som Vám kazil náladu, nadobudol som však dojem, že ako súčasná redakcia LT by ste to pri 25. výročí vzniku LT hádam aj mali vedieť.

 

***

A ešte malá poznámka inak k perfektnému historicko-aktuálnemu článku pána Bielika, predsedu SSS, Verní v boji za ideály ľudstva v dvojčísle LT 43 – 44/2013.

Áno, realizácia Domu spisovateľov na Laurinskej 2 v Bratislave bola v podstatnej miere financovaná zo štátnych peňazí prostredníctvom vtedajšieho Ministerstva kultúry SSR. No v prvej, úvodnej etape vložilo vtedajšie vydavateľstvo Slovenský spisovateľ do tohto projektu 6 miliónov vtedajších Kčs zo svojho rozpočtu, okrem toho bolo autorom pôvodnej myšlienky realizovať významný objekt v geometrickom strede historického centra mesta Bratislava. A táto všestranne výhodná poloha Domu spisovateľov je jeden z hlavných, ak nie najhlavnejších motivačných faktorov zmocniť sa tohto objektu, pravdaže subjektmi, ktoré sú nielen mimo spisovateľskej obce, ale zrejme aj mimo sféry kultúry ako takej, pretože na to majú, ale predovšetkým financie.

***

Dovoľte, aby som sa ešte vrátil k svojmu predchádzajúcemu príspevku, ktorý ste uverejnili v dvojčísle LT 39 – 40/2013. Poslal som Vám totiž len časť z toho, čo som mal napísané, aby som neobťažoval. Teraz posielam aj druhú časť, predovšetkým pre vašu informáciu. Domnievam sa, že z pohľadu histórie LT aj toto môže byť zaujímavé. Kvitujem Stanislava Hábera, ktorý vo svojom vyjadrení v jubilejnom čísle 37 – 38/2013 vyzdvihol fakt, že Literárny týždenník ako „oficiálne médium“ vo vtedajšej SSR uverejnilo aj rozhovor s kňazom, básnikom Svetloslavom Veiglom! A žiada sa mi dodať, že tento rozhovor si „vzala na seba“ Milka Boldišová (od decembra 2003, žiaľ, už nie je medzi nami, odišla na druhý svet len ako 49-ročná). Rozhovor s kňazom (uverejnený na prvej strane časopisu!) bol v tom čase risk nielen pre šéfredaktora (na oddelení kultúry ÚV KSS bol neraz), ale aj pre ňu. Preto je vhodné, resp. potrebné aj toto uviesť pri 25-ročnom jubileu LT. A rád dodávam, že na poslednej rozlúčke s Milkou Boldišovou v januári 2004 v bratislavskom krematóriu sa osobne zúčastnil aj vdp. Veigl (dnes už takisto nebohý). A tiež si spomínam, že krátko po uverejnení rozhovoru s ním v LT sa otec Veigl „odvážil“ zájsť do Klubu spisovateľov...! A keďže sedel taký osamotený pri obede v jedálenskej časti klubu, prisadol som si k nemu, predstavil som sa mu a gratuloval som mu k uverejnenému rozhovoru, čo ho potešilo.

***

A pokiaľ ide o 90. výročie ustanovenia Spolku slovenských spisovateľov, spojené s 25. výročím LT a Dotykov, ktoré sa oficiálne oslavovalo 13. decembra 2013 v Budmericiach, musím napísať ešte toto. Je v podstate symbolické, že tieto oslavy sa uskutočnili v Budmericiach, no je smutné, že nie v budmerickom KAŠTIELI, resp. v ešte nedávnom Domove slovenskýh spisovateľov, ktorý slúžil spisovateľskej obci od roku 1954 do roku 2011, teda nonstop 57 rokov! Je mi ľúto, že toto vzácne výročie, ktoré sa iste zapíše do histórie, sa nemohlo osláviť na historickom mieste, priamo v budmerickom kaštieli, a to paradoxne „zásluhou“ najmä Ministerstva kultúry SR pod vedením bývalého ministra Krajcera. To je však kapitola sama osebe, o ktorej by som mohol veľa písať, pretože sa ma osobne dotýka, keďže s DSS Budmerice som bol profesionálne spätý od mája 1976 do jeho odňatia Literárnemu fondu v roku 2011, teda „len“ 35 rokov. Všetky bremená znášalo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ.

***

Zatiaľ toľko a želám veľa úspechov spisovateľskej obci v úsilí udržať vo vlastných rukách DOM SPISOVATEĽOV v Bratislave.

A všetko dobré redakcii Literárneho týždenníka a jej spolupracovníkom v novom roku 2014!

S pozdravomIng. arch. Oliver Šabík , Bratislava

Som Váš dlhoročný čitateľ, problematika, o ktorej píšete, ma zaujíma. Týmto krátkym príspevkom chcem vyjadriť svoju nespokojnosť s televíznym vysielaním zábavnej (hlúpej a urážajúcej) relácie Nikto nie je dokonalý.

Neviem, pre aký okruh divákov je určená, svojím obsahom a výberom účinkujúcich je však podpriemerná. Myslím si, že verejnoprávna televízia, a nielen tá, má zabávať, vzdelávať a vychovávať. Mňa táto relácia priamo uráža, pretože vybraná vzorka účinkujúcich nereprezentuje občanov Slovenska. Mnohí z vybraných účinkujúcich sú asociáli, nevzdelaní, bez ohľadu na to, akej sú národnosti alebo etnika a sociálnej skupiny. Profesijne som stavebný inžinier, t. č. už na dôchodku, o kultúrne dianie sa však zaujímam, k napísaniu môjho príspevku ma pomklo vyhlásenie o programovom oživovaní Literárneho týždenníka v jeho prvom tohtoročnom vydaní.

Valentín Forgáč, Bratislava

Vážená redakcia, vítam vznik staronovej rubriky Fórum kultúrnej verejnosti, pretože niekdajšie Fórum čitateľa som si vždy veľmi rád prečítal.

Ak môžem, chcel by som sa vyjadriť k prieskumom verejnej mienky, s ktorými sa u nás vždy najmä pred voľbami akoby pretrhlo vrece. Zdá sa mi neuveriteľné, že naše televízie sústavne uverejňujú predvolebné prieskumy agentúr, ktoré sa už neraz skompromitovali, ako sú napríklad Focus či Polis Slovakia, pretože sa v minulosti opakovane „mýlili“ v predpovediach volebných výsledkov aj o 4 až 5 % v porovnaní s výsledkami volieb, hoci za „únosný“ sa pri prieskumoch verejnej mienky vykonávaných kvalifikovane podľa známych metód, ako som neraz čítal, považuje omyl 2 až 3 %. Asi nikoho, kto reprezentantov či pracovníkov týchto agentúr dlhodobejšie pozná z médií, neprekvapuje, že sa „mýlia“ v neprospech proslovensky i ľavicovo orientovaných politických strán a, naopak, v prospech pravicovo a (v minulosti) čecho-slovakistický či (v súčasnosti), jemne povedané, neslovensky orientovaných strán. Už z toho je zrejmé, že tieto agentúry manipulujú verejnou mienkou, a tak ovplyvňujú výsledky volieb a že teda s profesionalitou či serióznosťou nemajú nič spoločné. O to čudnejšie je, že riaditeľ jednej z týchto agentúr je už niekoľko rokov „najcitovanejším“ analytikom roka. Asi by sa mal robiť skôr prieskum, ktorý z analytikov je medzi občanmi najdôveryhodnejší, lebo najcitovanejší je ten, ktorého najviac citujú naše médiá, z ktorých väčšina je politicky tendenčná a jednostranná. Slovenský parlament by podľa mňa mal prijať zákon a nezávislá komisia (zložená zo sociológov i zo zástupcov opozície a koalície), ktorú by zvolil, by mala vydávať a odoberať „akreditácie“ agentúram, resp. aj kontrolovať dodržiavanie metodiky výskumov (ak je vôbec niečo také možné). Podľa mňa je to totiž v záujme ochrany demokracie, občana, proti manipulácii verejnou mienkou a tým aj neférového ovplyvňovania výsledkov volieb. Vrcholom je, keď verejnú mienku manipulujú pomocou objednaných (zaplatených) prieskumov dokonca sami kandidáti. Tak nemenovaný kandidát na prezidenta na internete uverejnil prieskum, podľa ktorého má on údajne takmer rovnaké percento podpory ako Robert Fico (ktorému „jeho“ agentúra vykazuje dokonca iba 25,75 % podpory), vraj má vyššiu podporu ako kandidát Andrej Kiska (ktorému „prideľuje“ 18,84 %) a, samozrejme, aj neporovnateľne vyššie ako každý z ostatných kandidátov... Hoci v tomto prípade sa, podľa mňa, dá nad tým skôr pousmiať, je to takisto len svedectvo o tom, ako sa zneužívajú prieskumy verejnej mienky, keďže tu neplatia nijaké pravidlá. Neviem, či môj názor uverejníte, ale myslím si, že by to bolo užitočné, aby si aj iní ľudia uvedomili, ako nami agentúry či kandidáti manipulujú.

Blažej Petrus , Bratislava

Nie som politik ani politológ, ale ako občan čítam noviny, sledujem televíziu a prostredníctvom nich sa zaujímam o politické udalosti na Slovensku. V súvislosti s výsledkom komunálnych volieb v banskobystrickom kraji, o ktorých ste písali v minulom čísle Literárneho týždenníka, chcem však doplniť niečo, čo v článku R. Michelka, ktorý inak oceňujem, chýbalo: Je zaujímavé, ako odrazu niektorí naši politici začali bojovať proti extrémizmu. Teda menovite po tom, čo Kotleba vyhral voľby. Teraz ich strany majú perfektnú novú agendu. No po funuse. V skutočnosti totiž sú slovenské pravicové i maďarské politické strany tak zaslepené nenávisťou ku všetkému, čo pochádza zo SMER-u, že naschvál nezburcovali svojich voličov na podporu Maňku. Pritom to boli v minulosti schopné urobiť – pri voľbách prezidenta, keď podporili Gašparoviča proti Mečiarovi. Dokonca aj maďarské strany ho vtedy podporili, hoci „pochádzal“ z HZDS. Protimečiarovci vtedy bilbordmi oblepili celé Slovensko. Nuž, nadarmo sa teraz pán Frešo alibisticky vyhovára, že sa vyjadril, aby voliči SDKÚ podporili Maňku. Pretože jeho strana sa nezmobilizovala, skôr naopak, a ani on bohvieako voličov k urnám nehnal. Všetko to bolo len akože... Nevraviac o ostatných opozičných stranách. Takže všetky spolu nesú zodpovednosť. A ešte niečo. Naozaj ide o dobrú agendu, keď chcú bojovať s jedným Kotlebom. Veď v zastupiteľstve Banskobystrického kraja má väčšinu koalícia SMER a KDH. Teda Kotleba bez nich nezmôže dokopy nič, aj keby chcel. Skôr by som povedal, že on môže mať väčšie problémy s poslancami ako poslanci s ním. Alebo sa politické centrály boja o svojich komunálnych poslancov, že sa zmenia na kotlebovcov? Jozef Polák, Trnava

„O tom, aké nejasné boli národnostné pomery v devätnástom storočí v Európe, tobôž v mnohonárodnostnom Rakúsko-Uhorsku, svedčia aj spory o slovenskom pôvode Lajosa Kossutha, vodcu maďarskej revolúcie, či maďarského básnika Sándora Petöfiho. A napríklad Béla Bartók sa narodil do maďarskej rodiny na území dnešného Rumunska, avšak študoval aj v Prešporku, zbieral ľudovú tvorbu mnohých národov vrátane slovenského a odmietal akýkoľvek primitívny nacionalizmus. Bol doslova európskym skladateľom – podobne ako Liszt.“ Peter Getting, Plus 7 dní

„Ja mám k tejto téme nasledujúce poznámky: Belo Bartók (* 1881 – † 1945) mal matku Slovenku: Paulu Voitovú, rodáčku z Turčianskeho Sv. Martina, strediska slovenskej kultúry, kde bola učiteľkou. Za manželku si ju zobral Belo Bartók, riaditeľ šloly v meste Sânnicolau Mare (dnes je to v Rumunsku), kde toho času bolo zmiešané obyvateľstvo: Rumuni, Slováci, Maďari. Akú mal národnosť otec B. Bartók? Jeho priezvisko je typická maďarská skomolenina zo slovenského slova: brt, brto, brtok (včelie hniezdo v bútľavine stromu). Slovo brtok sa v maďarčine – z výslovnostných dôvodov – mení (komolí) na bartók. Ale to ani nie je také dôležité, keďže otec po narodení syna čoskoro zomrel, a tak syn vyrastal pod vplyvom svojej slovenskej matky. Po skorej smrti otca matka so synom sa museli vysťahovať z riaditeľského bytu školy, a po určitom čase sa presídlili do Bratislavy, bývali na Špitálskej ulici č. 3. V Bratislave chodil do gymnázia, neskôr na Hudobnú akadémiu. Perfektne ovládal slovenčinu. Keď mu Anton Augustín Baník dal svoju zbierku slovenských ľudových piesní, vrátil mu ju tak, že v nej boli poopravované pravopisné chyby! Pozoruhodné je aj to, že keď Bartók prešiel bývať do Maďarska, usadil sa nie v Budapešti, ale vedľa Budapešti, v slovenskej obci Rákoškerestúr! Asi prečo? Dnes je tam pamätný dom B. Bartóka atď. Ak po tom všetkom novinár časopisu Plus 7 dní Peter Getting tvrdí, že „Béla Bartók sa narodil do maďarskej rodiny“, tak potom píše o niečom, čo nepozná. Ale ak vec pozná, a napriek tomu to píše, potom vedome píše nepravdy, čo je ešte horšie. Ak Peter Getting tvrdí, že „Bartók bol doslova európskym skladateľom“, s tým sa dá aj súhlasiť, ale ani taký „európsky skladateľ“ nespadol priamo z neba na zem, aj ten má svoju národnosť! B. Bartóka porodila Slovenka Paula Voitová a ona ho aj vychovala! Ani otec Belo Bartók st. nemohol nemať slovenský pôvod, keď – podľa priezviska Brtok – pochádzal zo slovenskej rodiny. Dalo by sa o tom ešte všeličo povedať, ale pre nedostatok priestoru aspoň toľko.

Gregor Papuček, Maďarsko