S úprimným poďakovaním za Vaše súzvučné vianočné vinše a žičlivé novoročné želania pripájam aj ďalším blízkym ľuďom namiesto svojich slov niekoľko viet od spisovateľa Bela Kapolku, na ktorého som v tomto roku (zase nepokojnejšom ako bol ten predchádzajúci) často myslel pri zostavovaní knižky Citlivá tatranská žula.
Domovinou pre človeka spravidla nie je miesto, kde sa narodil. Ani priestor, ktorý si cieľavedome na prácu vybral. Domovinu majú ľudia tam, kde vrástli do pôdy. Najľahšie sa manipuluje s ľuďmi bez domovských práv. Preto totalitné režimy vytrhnú človeka z pôdy. Vytvoria ilúziu, že všetci vlastníme všetko. V skutočnosti nikto nevlastní ani zrnko zeme. Ľuďom zľahostajnie vlastný osud, vlastná zem. Celé Slovensko, Tatry. V tom vidím našu tragédiu.
Vopred sa ospravedlňujem, ak som týmto narušil doznievajúcu sviatočnú idylu – potešte sa, prosím, pri pohľade na vodopád Skok v Mlynickej doline a pripomeňme si časy, keď k tomuto ročnému obdobiu prirodzene patrili sneh a ľad.
So srdečným pozdravením
Dušan Mikolaj