Zomrel dolnozemský slovenský spisovateľ, básnik, prozaik, esejista
Zásvity v čase: ... zostala predstava studne, bez sochy a s vyvaleným zrubom, pri ceste... A zase nové chodenie v kruhu, ale ja už oň nestojím: nemám ani sily, ani vôle, ani času... Takto uvažoval v roku 2015 Ján Labáth, keď mu vyšla zbierka Zásvity v čase – prierez lyrikou. V roku 2016 jubilantovi J. Labáthovi blahoželajúc k deväťdesiatym narodeninám odovzdal Miroslav Bielik, predseda Spolku slovenských spisovateľov, uznanie za životné dielo a autorské výtlačky knihy Diaľky a iné, ktorú mu vydali na Slovensku. V roku 2017 J. Labáth získal Cenu Ondreja Štefanka za literatúru.
J. Labáth patril do generácie spisovateľov v Juhoslávii (dnes v Srbsku), ktorej údelom bolo prežiť hrôzy a následky druhej svetovej vojny a revolúcie a potom sa zúčastniť na výstavbe krajiny a zveľaďovaní kultúry. A časy boli ťažké, všelijaké. Tvorba mu však bola životobudičom, dávala mu neskutočnú silu. Ešte pred poldruha rokom sa tak, napriek (a azda aj natruc) svojim deväťdesiatinám zúčastnil na literárnom snemovaní v slávnostnej sieni gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci (Srbsko). Prednedávnom sa však roky začali veľmi naliehavo hlásiť. Nemocničná liečba nepomohla. Zomrel vo veku nedožitých 92. narodenín 2. apríla 2018 vo svojom byte v Novom Sade.
Ján Labáth sa narodil 13. 10. 1926 v Báčskom Petrovci, kde ukončil základnú školu a kde na gymnáziu maturoval (1946). Vyštudoval elektrotechniku na univerzite v Belehrade (1953). Pôsobil ako elektrotechnický inžinier v Banja Luke, Novom Sade a v Beočine, pracoval v továrni Novosadska fabrika kabela v Novom Sade (od 1961). Bol redaktorom literárneho časopisu Nový život (1965 – 1966). Žil na dôchodku v Novom Sade (od 1990). Autor básnických zbierok Slnečné hodiny (1958), Keď rieky rozvodnia sa (1961), Vzbura oblakov (1963), Jesenná krajina (1970), Svätec s vypichnutými očami (1971), Pokračovanie (1984), Studňa (1988), Zaviate šľapaje (1996) a i. Prozaické dielo – knihy poviedok: Jazdec z Turkménska (1963), Zatvorený kruh (1972), román Diaľky (1982). Prekladal z angličtiny, francúzštiny, ruštiny a srbochorvátčiny, vydal zbierku básnických prekladov Rozlúčka s vetrom (1981). Zostavil a spoločne s Miroslavom Antićom do srbochorvátčiny preložil antológiu poézie juhoslovanských Slovákov Rovina spieva – Raspevana ravnica (1962). Vydal básne a poviedky v knihe Domov a svet (2003), spomienky a výber z tvorby Odkiaľ a kam? (2005), zbierku básní Letokruhy, poviedkový súbor Diaľka a iné prózy (obe 2006), Diaľky a iné (2015) a naostatok Zásvity v čase: prierez lyrikou (2015).
O tvorbe Jána Labátha, s osobitným dôrazom na knihu Zásvity v čase, popredná dolnozemská slovenská spisovateľka Viera Benková napísala: V týchto básnických zásvitoch preniká autorova nostalgická spomienka na prejdenú cestu životom, clivo až pesimisticky navádza aj čitateľa na uvažovanie a porovnávanie dvoch rozdielnych svetov – toho čo minul a tohto v ktorom žijeme... Čo dnes povedať s odstupom času o charakteristických pritom veľmi lyrických a reflexívnych básňach? Nuž, ako sám autor hovorí, sú súčasťou jeho života a doby; keď vznikali, mladícke túžby autora boli upriamené na život, lásku, kariéru ale najmä na tvorbu, ktorá v spomínaných rokoch mala optimálne ovzdušie a prijatá bola ako výsostne duchovný a vzácny ľudský dar! Vnímavý čitateľ si iste všimne mnohé impresionistické básne, a najmä autorov poetický Zápisník o tragických udalostiach a dňoch u nás v rokoch 1995 – 2003. I mne zostali v pamäti autorove úvahy z roku 1997: ,A konečne som si naplno uvedomil, že vlastne aj čas, v ktorom žijem, je iba prechodne mojím časom, tak ako dýchanie alebo bolenie hlavy‘“.
Jána Labátha pochovali 3. apríla 2018 na cintoríne v rodnom Báčskom Petrovci (Srbsko).
Nech mu je ľahká rodná petrovská zem!
KATARÍNA PUCOVSKÁ
Foto: Martin Pucovský
****
JÁN LABÁTH
Ty a ja
...
Primkni sa ku mne
a pokúsme sa
prerásť nepokoj tuláckych ohňov
nad touto nocou,
nad týmto nekonečným priestorom,
ktorý je
niekde napoludnie
niekde ráno
a niekde
koniec
cesty.