Jozef Čabelka (* 15. 2. 1910 Holíč – † 6. 7. 1987 Bratislava)

Jozef Čabelka, prof. Ing. Dr., Ing. ESSA, Dr.tech. Dr.h.c., DrSc., akademik SAV, člen korešpondent ČSAV, slovenský medzinárodne uznávaný vedec, vysokoškolský pedagóg, odbornou orientáciou mikrometalurg a expert na zváranie, priekopník rozvoja mikrometalurgie a zvárania konštrukčných materiálov na Slovensku i vo svete, osnovateľ vedy o zvariteľnosti, zakladateľ a prvý riaditeľ Výskumného ústavu zváračského v Bratislave, sa narodil 15. februára 1910 v Holíči (okres Skalica).

Rodina

Jozef Čabelka sa narodil v rodine otca Jána († 11. 2. 1926), ktorý bol správcom holíčskej „pálenice“, a matky Ruženy, rod. Kořínkovej († 22. 3. 1926). Jeho otec bol uvedomelý národovec, a preto Jozefa nedal do maďarských škôl, ale ho nechal na koči voziť do gymnázia v nedalekom Hodoníne. Jozef však skoro osirel a neľahká mladosť spôsobená stratou rodičov ho už v šestnástich rokoch naučila tvrdo pracovať. Mal sestru Máriu Kollárovú, rod. Čabelkovú, ktorá bola učiteľkou a ktorá mu vytvárala rodinné zázemie. Bol ženatý, jeho manželka bola Jozefa Čabelková (* 1911 – † 1992), mali syna Dušana Čabelku, doc., Ing. PhD., ktorý sa venoval supravodivým materiálom a pracoval aj vo Výskumnom ústave zváračskom v Bratislave, a dcéru. Jozef Čabelka zomrel 6. 7. 1987 v Bratislave, kde je pochovaný aj s manželkou na cintoríne v Slávičom údolí.

Vľavo mladý Jozef Čabelka v slováckom kroji. Vpravo Jozef Čabalka s manželkou a deťmi koncom 50. rokov v Rajeckých Tepliciach. Zdroj: Zváranie/Svarování, č. 3 – 4/2010

Štúdiá a vzdelanie

J. Čabelka základnú školu vychodil v Holíči (1916 – 1928). Študoval na Reálnom gymnáziu v Hodoníne (1928). Absolvoval Vysoké učení technické v Brne (VUT, 1928 – 1934) – odbor strojné inžinierstvo konštrukčného smeru (1928) na Strojníckej fakulte, a neskôr elektrotechnický – silnoprúdový odbor (1932 – 1934) na Elektrotechnickej fakulte, na VUT získal titul inžiniera. Počas štúdia intenzívne spolupracoval so známymi odborníkmi z oblasti metalurgie, s neskoršími profesormi Karlom Ryskom a Františkom Píškom, ktorí ho odporučili do laboratória prof. Portevina v Paríži, jedného z metalurgov svetového mena, aby si rozšíril vedomosti z oblasti metalografie a zvárania. Po ročnej praxi nastúpil na Vysokú školu zváračskú – École Supérieure de Soudage Autogène (ESSA) v Paríži (1934 – 1937), kde po jej úspešnom absolvovaní získal diplom Ing. ESSA (inžinier – zvárač). Obhájil doktorskú dizertačnú prácu, ktorá sa zaoberala teóriou zvariteľnosti (1947), kde demonštroval tzv. Čabelkovu skúšku zvariteľnosti. Profesúru získal na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT) v odbore mechanická technológia. Bol členom – korešpondentom ČSAV (1953), stal sa akademikom Slovenskej akadémie vied (1953), obhájil hodnosť doktora vied (1956, DrSc.). Udelili mu Čestný doktorát v Magdeburskej Technische Hochschule für Schweissmaschinenbau (1960).

Povolanie, práca a pedagogická činnosť

J. Čabelka prejavoval už na vysokej škole sklon k fyzikálnej metalurgii a k zváraniu, čo sa mu stalo celoživotným poslaním. Po získaní praktických skúseností v zahraničí v závodoch Air-Liquide a Babcock-Wilcox sa vrátil do Česko-Slovenska a nastúpil ako inžinier v Banskej a hutnej spoločnosti v Bohumíne (Drátovně Bohumín), kde ho poverili vybudovaním oddelenia pre výrobu prídavných materiálov pre zváranie kovov (1937 – 1939). Pre túto úlohu mal odborné, technické i osobné predpoklady (nazývali ho aj prominentný expert zvárania), a preto mu za podpory zamestnávateľa umožnili študijnú cestu do Švédska, kde pôsobil v laboratóriách i v závode firmy ESAB v Göteborgu, ako aj do Nemecka, kde študoval kovoznalectvo a problematiku zvárania v Königshütte, Bismarckhütte a v Kruppových závodoch. Kruppove závody patrili k tým, ktoré sa po deštrukciách lodí Liberty (lode USA dovážajúce v časoch studenej vojny zbrane a ďalšiu techniku do Európy) presvedčili na vlastných zváraných konštrukciách o správnosti Čabelkovej teórie zvariteľnosti mäkkých konštrukčných uhlíkových ocelí. Po návrate do Česko-Slovenska sa stal hlavným zriaďovateľom novej eletródovne, no ešte pred jej dokončením sa ododhral Mníchovský diktát. Poliaci vtedy anektovali časť Sliezka, vrátane Bohumína, a tak ihneď prišiel príkaz všetko demontovať a odviezť do Vamberku (severovýchodné Čechy, okres Rychnov nad Kněžnou), kde firma získala nové priestory. Okrem výroby, na ktorú získala firma licenciu od švédskej firmy Kjellberg, zriadil aj skúšobňu a kurz zváračov.  Neskôr začal vyvíjať a vyrábať vlastné elektródy, organizoval vedecké semináre a systematické vzdelávanie zváračov. Tak v podniku Železárny Vamberk (neskôr železárny A. Zápotockého, dnes ESAB Vamberk), kde pôsobil ako vedúci (1939 – 1945), založil a vybudoval jednu z najmodernejšie vybavených elektródovní na svete (1937) a pre Banskú a hutnú spoločnosť zaviedol nový druh výroby obalených elektród na zváranie ocelí a výrobu tavív (tavidiel) na tvrdé spájkovanie liatiny a neželezných kovov, najmä pre potreby opravárenstva. Železárny Vamberk sa najmä vďaka nemu postupne stali najväčším výrobcom prídavných materiálov na zváranie v strednej Európe a jeho poverili vedením výroby.

Významné medzinárodné ocenenie od Lincolnovej nadácie

Počas zamestnania vo Vamberku riešil vlastnou skúšobnou metódou problém metalurgickej zvariteľnosti mäkkých konštrukčných uhlíkových ocelí, za vyriešenie tohto problému získal doktorát technických vied (1945) a na medzinárodnej súťaži v USA (1947) Ohio State University v meste Cleveland prestížnu Lincolnovu cenu I. stupňa The James F. Lincoln Arc Welding Foundation for Progress Award Program dedicated to the scientific progress of Arc Welding in engineering design and practice od Lincolnovej nadácie pre oblúkové zváranie. (Cenu v hodnote 200 tisíc dolárov mohol previesť do ČSR len vo forme zakúpenia prístrojov a zariadení, ktoré boli umiestnené na pôde novovybudovaného Výskumného ústavu zváračského.) V tejto práci uplatnil aj svoju metódu tzv. Čabelkovu skúšku zvariteľnosti. Sformuloval okrem iného prvé normy na skúšanie materiálov pre oblasť tavného zvárania. V čase druhej svetovej vojny chodieval ako expert do plzenskej Škodovky, kde sa dostal ku kompletnej dokumentácie najmodernejších nemeckých tankov Tiger. S pomocou brata, účastníka SNP, ich cez Istambul prepašoval do Lolndýna (ich prijatie bolo potvrdené cez rádio BBC pod krycím menom „tichá voda“). Pred koncom vojny, keď Nemci zistili, kto plány ukradol vydali naňho zatykač s trestom smrti zastrelením, k jeho vykonaniu však, našťastie, už nedošlo v dôsledku ukončenia vojny.

Celoživotná pozornosť odbornému vzdelávaniu mladej generácie

Mimoriadne úsilie venoval výchove technickej mládeže, budovaniu Slovenskej technickej univerzity (SVŠT) v Bratislave, a Slovenskej akadémie vied (SAV). Spoluzakladal SVŠT, ktorej prvým rektorom SVŠT bol Juraj Hronec a zakladateľmi Karel Křivanec, Jozef Kaucký, Karel Havelka, Dimitrij Andrusov, Peter Danišovič, Emil Belluš, Dionýz Ilkovič, František Valentín, Mikuláš Gregor, Juraj Gašperík, František Kozmál, Jozef Čabelka, Ján Gonda, Ľudovít Kneppo, Štefan Schwarz a ďalší.  Vďaka nim bola škola od jej vzniku budovaná podľa vzoru európskych technických univerzít. J. Čabelka začal externe prednášať na SVŠT v Bratislave (1942), kde stal sa stal mimoriadnym profesorom (1943) a neskôr aj riadnym profesorom (1946) pre odbor mechanickej technológie. Zároveň bol prednostom Ústavu mechanickej technológie (ÚMT) na odbore strojného a elektrotechnického inžinierstva SVŠT   – OSEI (1943 – 1976), ktorý založil a ktorý sa neskôr pretransformoval na dnešnú Katedru fyzikálnej metalurgie zvárania zlievania (KFMZZ) Strojníckej fakulty STU, kde vykonával funkciu vedúceho katedry (do r. 1976). Ako vedúci ÚMT a KFMZZ a ako profesor vychoval špičkových odborníkov z oblasti zvárania nielen na Slovensku ale aj pre iné štáty. Na SVŠT pôsobil  (do roku 1978) na odbore zvárania a zlievania, na odbore strojného a elektrotechnického inžinierstva (OSEI), Fakulte strojného a elektrotechnického inžinierstva (FSEI) a Strojníckej fakulte (SjF) SVŠT. Keď ho poverili funkciou námestníka generálneho riaditeľa Kovorobných a strojárenských závodov na Slovensku (1946 – 1949), nastali aj priaznivé podmienky na realizáciu jeho zámerov, ktoré mal pripravené pre technický a priemyselný rozvoj štátu. Bol dekanom Odboru strojného a elektrotechnického inžinierstva (OSEI) (1946 – 1947), jeho prodekanom (1947/48) a prodekanom Fakulty strojného a elektrotechnického inžinierstva SVŠT (1965/66 až 1967/68), dnešnej SjF STU. Založil špecializované nadstavbové štúdium na výchovu inžinierov – zváračov pri SVŠT. Išlo o prvé postgraduálne štúdium zvárania, neskôr tvárnenia a napokon fyziky kovov v Česko-slovenskej republike (1949). Postupne sa nazývalo Inžiniersky zváračský náukobeh, Inžiniersky zváračský inštitút a napokon Postgraduálne štúdium zvárania. Jeho zásluhou vznikli aj ďalšie nadstavbové štúdiá ako Postgraduálne štúdium fyziky kovov a Postgraduálne štúdium tvárnenia. Trvalé zásluhy si získal aj založením Výskumnej stanice zvárania (1949) v Česko-Slovensku.

Zakladateľ Výskumného ústavu zváračského v Bratislave

Založil (1949) a vybudoval Výskumný ústav zváračský (VÚZ) v Bratislave, ktorého prvú stavbu dokonca financoval z vlastných zdrojov. Prostriedky získal objavom tzv. „krehkého lomu“ – keď zistil, prečo sa námorné lode lámali v blízkosti zvaru a inicioval súčasnú technológiu žíhania oslabeného okolia. VÚZ pod jeho vedením prevzal zodpovednosť za prípravu odborníkov na zváranie (1952). Súčasne pôsobil ako vedúci Katedry mechanickej technológie (založenej 1950 transformáciou Ústavu mechanickej technológie) na Strojníckej fakulte SVŠT, čo vytváralo priaznivé podmienky na všestrannú pedagogickú a vedeckovýskumnú spoluprácu ústavu a školy. VÚZ patril medzi absolútnu európsku špičku v oblasti zvárania a dominoval v tomto odbore aj vo svete. Ústav prijali do International Institute of Welding  (1956) ako predstaviteľa za Česko-Slovensko. Vo VÚZ vyrástli špičkové osobnosti slovenskej vedy a techniky a dosiahli sa v ňom pozoruhodné výsledky v oblasti vývoja zváracích strojov a zariadení. VÚZ získal napr. zlatú medailu na svetovej výstave EXPO 58 v Bruseli za odporový zvárací lis VÚS 1000 (kontšuktér M. Vltavský). J. Čabelka bol riaditeľom Výskumného ústavu zváračského (1949 – 1961). Koncom tohto obdobia VÚZ navštívili Chruščov, generálny tajomník ÚV KS ZSSS, a Bulganin, pritom zistili, že ústav je na vyššej úrovni ako v ZSSR. Napriek tomu, že VÚZ pod vedením J. Čabelku dosahoval vynikajúce výsledky, na základe intríg niektorých politikov profesora Čabelku na pokyn z Prahy do niekoľkých týždňov prepustili a musel do hodiny opustiť priestory ústavu. Následne ho nesmeli prijať v žiadnom strojárskom podniku v ČSR. Na základe príhovoru Alexandra Dubčeka mu umožnili ostať na SVŠT. Bol spoluzakladateľom SAV,  sa stal člen korešpondent ČSAV (1952), akademik SAV (1953) a bol aj podpredsedom SAV (1959). Jeho výnimočnou zásluhou bolo aj založenie Laboratória pre strojnícku a hutnícku technológiu SAV (1953) ako základov pre neskorší Ústav fyziky kovov SAV, potom Ústav kovových materiálov (od 1968), dnešný Ústav materiálov a mechaniky strojov (ÚMMS) v Bratislave, ktorého bol riaditeľom (1953 – 1979). J. Čabelka bol spoluzakladateľom a členom Československej vedeckej technickej spoločnosti pre zváranie pri Československej akadémii vied (1956). Vybudoval aj v súčasnosti po ňom pomenovaný pavilón VÚZ, patriaci SjF STU, na Pionierskej ulici v Bratislave.

Odborný časopis Zváranie

Na začiatku päťdesiatych rokov založil odborný časopis Sváranie (1951), neskôr podľa novej pravopisnej normy premenovaný na Zváranie (od roku 1993 Zváranie-Sváření), ako časopis slovenských a českých zváračských odborníkov, so značným podielom zahraničných príspevkov. Na Medzinárodnej zváračskej konferencii v Smoleniciach inicioval založenie prvého medzinárodného študentského kolokvia z oblasti zvárania na svete (1962).

Pôvodca vedy o zvariteľnosti, autor mnohých patentov a iniciátor perspektívnych technológií

Je pôvodcom vedy o zvariteľnosti. Je držiteľom 28 patentov a bol riešiteľom viacerých nových technológií. Medzi   najznámejšie vedecké objavy a práce patria:  Čabelkov test zvariteľnosti, zváranie pod vodou, technológia žíhania zvarov. V počiatkoch dnešného ÚMMS J. Čabelka stál pri zrode technológie difúzneho spájania, vďaka ktorej sa podarilo pripraviť viaceré  typy kompozitných materiálov spevnených kontinuálnymi vláknami, najmä kompozitný materiál s kovovou matricou spevnenou volfrámovými drôtmi, ktorý dnes zažíva ozajstnú renesanciu. Ďalšou technológiou bolo rozvinutie metód a postupov práškovej metalurgie, ktorá sa stala aj základom pre výskum a prípravu kovových pien. (Ústav sa v tejto oblasti neskôr presadil najmä vďaka úspešnému vývoju svetovo unikátnej technológie výroby penového kyslíka spevňovaním práškovo-metalurgicky vyrobeného polotovaru.) Významnou technológiou, ktorú inšpiroval J. Čabelka, bola aj usmernená kryštalizácia. Tá umožnila vstup ústavu do oblasti niklových superzliatin a intemetalických zliatin.

Bohatá odborná publikačná činnosť

Bol pedagógom s rozsiahlou publikačnou činnosťou a výskumníkom s pozoruhodnými progresívnymi myšlienkami, ktoré mali ďalekosiahly význam pre moderné hutníctvo v slovenskom, česko-slovenskom i európskom a svetovom kontexte. Jeho myšlienky boli uverejnené v rozlišných knižných publikáciách, ako aj na stránkach domácich a zahraničných časopisov. Bol autorom 57 pôvodných vedeckých štúdií, vyše 100 odborných článkov, z ktorých mnohé publikoval aj v zahraničí, a 14 významných monografií. Výsledky svojich prác si profesor nenechával len pre seba, ale usiloval sa o ich rozširovanie medzi mladých technikov a do celej technickej verejnosti. V plnej miere sa preto zasadzoval za vydávanie odborných zváračských časopisov a odbornej literatúry.

Ocenenia a pamiatky

Bol nominovaný na Nobelovu cenu za fyziku. Za svoje mimoriadne tvorivé a pracovné úspechy bol ocenený viacerými významnými domácimi a zahraničnými oceneniami. Získal Medzinárodnú Lincolnovu cenu (USA) – The James F. Lincoln Arc Welding Foundation for Progress Award Program dedicated to the scientific progress of Arc Welding in engineering design and practice I. stupňa (1947) za vyriešenie zvariteľnosti mäkkých konštrukčných uhlíkových ocelí. Bol nositeľom Ceny mesta Bratislava (1949), laureátom štátnej ceny K. Gotwalda (1952), Ceny J. Dimitrova 1. stupňa (1957), Vyznamenania za vynikajúcu prácu ČSSR (1959), Zlatej medaily SVŠT (1969), Zlatej medaily A. Stodolu SAV (1970), Vyznamenania od Československej zváračskej spoločnosti (1975), Zlatej medaily SAV (1977), Radom práce ČSR (1980) a desiatok pamätných medailí. Získal čestné uznanie a čestný doktorát Technische Hoschule  Oto von Guericke v Magdeburgu (1950, 1958), pamätnú medailu Českého vysokého učení v Prahe (1957), čestné uznanie vysokej školy Moskovskij gosudarstvennyj techničeskij universitet imeni N. E. Baumana (1966), pamätnú medailu Vysokého učení technického v Brne (1970, 1975), Leningradského kolektívu Institutu K. M. Kalina (1974), pamätný list Akademie der Wissenschaften der DDR (1975) a DVT SRS, Lubljana (1976). Prezident Slovenskej republiky Michal Kováč mu udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memorian (1996). D. Kodaj nakrútil o Jozefovi Čabelkovi krátkometrážny dokumentárny film Akademik Čabelka (1958). Na jeho pamiatku bol prijatý štatút najvyššieho vyznamenania udeľovaného domácim aj zahraničným zváračským odborníkom za vynikajúce výsledky vo zváraní Medaila Jozefa Čabelku (1989), ktorou bolo doteraz ocenených takmer 100 odborníkov z celého sveta i zo Slovenska. Je po ňom pomenovaná križovatka pri Výskumnom ústave zváračskom v Bratislave, ulica a Stredná odborná škola Jozefa Čabelku na Bernolákovej 383/10 v Holíči (od 15. 9. 2011), na ktorej bola zároveň odhalená pamätná tabuľa Jozefovi Čabelkovi a jeho busta vo vestibule školy.

Hrob Jozefa Čabalku a jeho manželky
v Slávičom údolí v Bratislave

Spracoval ŠTEFAN CIFRA

Foto: archív

Zdroje:

• ČABELKA, Jozef. In: Central European: Science Adventure [online]. [Citované 30. 6. 2017]. Dostupné na internete TU.
• ČIEFOVÁ, Katarína, Mgr.: Doc. Ing. Dušan Čabelka, CSc.: „Otec mal talent na prácu s ľuďmi“ (rozhovor so synom J. Čabelku). In: Zváranie/Svarování: Odborný časopis so zameraním na zváranie a príbuzné technológie  [online]. Roč. 59, č. 3 – 4 (2010), s. 59 – 61. [Citované 30. 6. 2017]. Dostupné na internete: TU.
• ČIEFOVÁ, Katarína, Mgr.: Stále živé spomienky: Ing. Milan Lipa, CSc., a  Július Lombardini, CSc. In: Zváranie/Svarování: Odborný časopis so zameraním na zváranie a príbuzné technológie  [online]. Roč. 59, č. 3 – 4 (2010), s. 62 – 64. [Citované 30. 6. 2017]. Dostupné na internete: TU.
• GIBA, Vladimír: Prof. Ing. Jozef Čabelka, DrSc. akademik SAV, člen korešpondent ČSAV (15. februára 1910 Holíč - 6. júla 1987 Bratislava). In.: Giba, Vladimír. Bratislava, Ústredná knižnica SAV 2000, Slovenskí vzdelanci. Viri Docti Slovaciae. Časť 2. Br., Ústredná knižnica SAV <2000> nestr. TU.
• IŽDINSKÝ, Karol, Ing., PhD. – JERZ, Jaroslav, Dr., Ing.: Prof. Jozef Čabelka – zakladateľ Ústavu materiálov a mechaniky strojov SAV. In: Zváranie/Svarování: Odborný časopis so zameraním na zváranie a príbuzné technológie  [online]. Roč. 59, č. 3 – 4 (2010), s. 55 – 58. [Citované 30. 6. 2017]. Dostupné na internete: TU.
• Jozef Čabelka. In: Korene slovenskej vedy, s. 72 – 75. In: Ústav  patologickej  fyziológie LF UK v Bratislave [online]. [Citované 5. 7. 2017]. Dostupné z internetu: TU.
• Jozef Čabelka (1910 – 1987), Holíč. In: Epocha [online]. Uverejnené: 22. 6. 2014. [citované 15. 7. 2017]. Dostupné na internete: TU.
• Kalendárium (Pred 95 rokmi – 15. februára 1910 sa v Holíči, okres Skalica, narodil prof. Ing. Ing. ESSA. Dr. tech. Dr. h. c. Jozef Čabelka, DrSc.). [Autor: G. G.]. In: Spektrum STU: Periodikum Slovenskej technickej univerzity v Bratislave  [online], č. 6 (2004/2005), ročník XI. (XLIII.), s. 14, 15. ISSN 1336-2593. EV 1334/95. Dostupné z internetu: TU.
• Narodení 15. februára: Jozef Čabelka. [Zdroj: TASR]. In: Teraz: Fotodenník [online]. Uverejnené: 14. 2. 2013 [citované 5. 7. 2017]. Dostupné na internete: TU.
• NOVÁK, Ladislav: Ďalšia pocta holíčskemu rodákovi – SOŠ na Bernolákovej dostala čestný názov. In: Holíčan: Dvojtýždenník pre Holíč distribuovaný do každej domácnosti. [online], č. 15 (2011), str. 1, 2. [citované 5. 7. 2017]. EV3256/09. Dostupné z internetu: TU.
• PETROVIČ, Vladimír – PROKSA, Pavel: K 100. výročiu narodenia Jozefa Čabelku. [Záhorácká tuačová kancelárija].  In: Záhorie: Sprievodca regiónom [online]. Uverejnené: 14. 3. 2010 [citované 5. 7. 2017]. Dostupné na internete: TU.
• Prof. Ing. Jozef Čabelka, DrSc. In: Osobnosti. [online]. [Citované 30. 6. 2017]. Dostupné na internete T U .
• Profesor Jozef Čabelka – stručný životopis. Vedecké pocty a vyznamenanie udelené profesorovi Jozefovi Čabelkovi. In: Zváranie/Svarování: Odborný časopis so zameraním na zváranie a príbuzné technológie  [online]. Roč. 59, č. 3 – 4 (2010), s. 65. [Citované 30. 6. 2017]. Dostupné na internete: TU.
• Rok 1956: Vznik Čs. vedeckej technickej spoločnosti pre zváranie. [TASR, autor L. Roller/27. apríla 1956]. In: Vtedy.sk: Sekcia: Stalo sa vtedy [online]. [Citované 30. 6. 2017]. Dostupné na internete TU.
• Slovenská vysoká škola technická už onedlho v nových priestoroch. [Tarkoš, 14. novembra 1948]. In: Vtedy.sk: Sekcia Udalosti [online]. In: [Citované 30. 6. 2017]. Dostupné na internete TU.
• TURŇA, Milan, prof. Ing., PhD.: 100 rokov od narodenia Jozefa Čabelku, nestora zvárania v Československu a zakladateľa Výskumného ústavu zváračského.  In: Zváranie/Svarování: Odborný časopis so zameraním na zváranie a príbuzné technológie  [online]. Roč. 59, č. 3 – 4 (2010), s. 51 – 54. [Citované 30. 6. 2017]. Dostupné na internete: TU.
• UHER, Vladimír: K nedožitým 85. narodeninám profesora Jozefa Čabelku. In: Záhorie, č. 3 (1995), ročník IV, str. 12 – 14.