Laco Novomeský, vl. m. Ladislav Novomeský (* 27. 12. 1904 Budapešť, Maďarsko – † 4. 9. 1976 Bratislava), národný umelec, slovenský básnik, redaktor, publicista, esejista, politik, popredný predstaviteľ slovenskej avantgardnej ľavicovej poézie a skupiny mladých slovenských ľavicovo orientovaných intelektuálov sústredených okolo časopisu DAV za prvej ČSR, antifašistický publicista a činiteľ v medzivojnovom a vojnovom období, jeden iniciátorov a hlavných organizátorov Kongresu slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov s medzinárodnou účasťou v Trenčianskych Tepliciach (1936), ktorý varoval pred hrozbou nastupujúceho fašizmu a podporoval svojbytný rozvoj slovenského jazyka, literatúry a kultúry a ich otváranie sa Európe, člen 5. ilegálneho vedenia KSS, jedna z vedúcich osobností a popredných organizátorov Slovenského národného povstania a podpredseda Slovenskej národnej rady vo vojnovom období, predseda Spolku slovenských spisovateľov v povojnovom období, povereník pre školstvo a osvetu a predseda Slovenskej akadémie vied a umení, iniciátor založenia Slovenskej národnej galérie (SNG), predseda Matice slovenskej, jeden z najlepších básnikov celej modernej slovenskej poézie.
Narodil sa ako prvorodený syn Samuela Novomeského, ktorý si našiel prácu ako krajčírsky majster v Budapešti, kde získal základné vzdelanie (1910 – 1915) a navštevoval aj prvé štyri ročníky gymnázia (1915 – 1919). Po vzniku ČSR sa rodina presťahovala na Slovensku, do Senice (1919), odkiaľ pochádzal jeho otec. V štúdiách pokračoval na Učiteľskom ústave v Modre, kde zmaturoval (1923).
Krátko pôsobil ako učiteľ v Bratislave, zároveň externe študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1923). Zaujímala ho však literárna a politická činnosť, a tak učiteľstvo zanechal, venoval sa žurnalistike a stal sa jednou z najvplyvnejších osobností skupiny mladých slovenských ľavicovo orientovaných intelektuálov, ktorá vznikla v Prahe (1922) a vydávala časopis DAV. Jeho novinárska dráha sa začala v časopisoch a denníkoch. Začal pracovať ako redaktor časopisu Mladé Slovensko (1924), ktorý prevzal po Jánovi Poničanovi, keďže však nielen udržal, ale ešte aj zvýraznil jeho ľavicovú orientáciu, vydavateľ časopisu, ktorým bol Zväz slovenského študentstva, aj jeho pozbavil redaktorskej funkcie. Vstúpil do komunistickej strany (1925) a pracoval v tlačových orgánoch KSČ – ako redaktor (od 1925), potom zodpovedný redaktor (od 1926) Pravdy chudoby, Proletárky a Munkasa v Ostrave, redaktor Rudého večerníka (od 1929) v Prahe a nasledujúce desaťročie pôsobil ako redaktor, zodpovedný redaktor i vedúci redaktor vo všetkých tlačových orgánoch komunistickej strany (Rudé právo, Rudá záře, Torba, Haló noviny, Ľudový denník) v Prahe a Plzni, redaktor Slovenských zvestí (1936 – 1938) v Prahe, a v 30. rokoch aj redaktor časopisu DAV-e. Ako komunistický redaktor sa dostával do konfliktu s tlačovým zákonom buržoázneho štátu a neraz bol aj súdne stíhaný. Zároveň v publicistickej, literárnej tvorbe i v organizátorskej činnosti výrazne reagoval na základný rozpor doby – medzi fašizmom a demokraciou. Bol jedným z iniciátorov a hlavných organizátorov Kongresu slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov s medzinárodnou účasťou v Trenčianskych Tepliciach (1936), ktorý zjednotil všetkých slovenských literárnych tvorcov a publicistov bez ohľadu na ich politickú, svetonázorovú, konfesionálnu či národnostnú príslušnosť, v ohlase z kongresu varoval pred hrozbou nastupujúceho fašizmu, v programových tézach podporil svojbytný rozvoj slovenského jazyka a literatúry – ako rovnocenných s českým jazykom a literatúrou i jazykmi a literatúrami všetkých európskych národov – vyjadril podporu slovenskej knižnej a časopiseckej kultúre, podmienkam slovenských spisovateľov na tvorbu, záujem riešiť sociálne problémy pospolitého slovenského ľudu, a ktorý vyzýval na otvorenie okien slovenskej kultúry do Európy. Po zákaze komunistickej tlače zostal bez práce, začas pracoval v týždenníku Nová svoboda (1938 – 1939), ale po mníchovskom diktáte a okupácii Prahy Nemcami prestal aj tento časopis vychádzať.
Po zániku prvej ČSR sa vrátil na Slovensko (1939), spočiatku býval v Senici a bol bez práce. Potom pracoval ako úradník Obilnej spoločnosti pre Slovensko v Bratislave (od roku 1940), potom redaktor Informačného bulletinu Dovoznej a vývoznej účastinnej spoločnosti pre Slovensko a neskôr hospodárskeho týždenníka Budovateľ (1942 – 1944). Na Slovensku sa zapojil do odboja, bol členom 5. ilegálneho vedenia KSS (s G. Husákom, K. Šmidkem a V. Celmentisom), a vtedajším režimom bol niekoľkokrát väznený. Bol jednou z vedúcich osobností pri formovaní politických cieľov v príprave Slovenského národného povstania (SNP), jedným z jeho popredných organizátorov. V septembri 1944 prešiel do povstaleckej Banskej Bystrice, kde sa stal členom predsedníctva Slovenskej národnej rady (SNR) v SNP a ÚV KSČ. Ako podpredseda SNR bol účastníkom rokovaní o povojnovom usporiadaní Česko-Slovenska, keď odletel na rokovania s Dr. E. Benešom do Londýna a odtiaľ do Moskvy.
Po oslobodení zastával viacero významných funkcií, ako povereník pre školstvo a osvetu (1945 – 1950), stál na čele Matice slovenskej a Spolku slovenských spisovateľov. Ako politik sa pričinil o budovanie viacerých slovenských kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií, ktoré boli v povojnovom období zrušené alebo znefunkčnené. Bol iniciátorom založenia Slovenskej národnej galérie (SNG), ktorá vznikla (1948) ako vrcholná štátna umeleckohistorická, zberateľská, vedeckovýskumná a kultúrno-výchovná inštitúcia so sídlom v Bratislave.
Na zjazde KSS v r. 1950 bol obvinený (spisovateľom a partizánskym veliteľom v SNP Jurajom Špitzerom) spolu s ďalšími členmi DAV-u z „buržoázneho nacionalizmu a kozmopolitizmu“, pozbavili ho všetkých politických funkcií (1950). Krátky čas bol predsedom Slovenskej akadémie vied a umení (SAVU, 1950). Napokon ho však zatkli ho a uväznili (1951). Rok po smrti J. V. Stalina a K. Gotwalda (1954) ho na základe vykonštruovaných obvinení odsúdili za „buržoázny nacionalizmus“ (spolu s DAV-istami G. Husákom, D. Okálim a i., z ktorých V. Clementisa preradili do najnebezpečnejšej zločineckej skupiny a popravili) na 10 rokov väzenia a väznili v Prahe. Keď – oficiálne pre „dobré správanie“ – podmienečne prepustili (1955), zakázali mu vrátiť sa na Slovensko, a tak pracoval v Pamätníku národního písemnictví v Prahe (do r. 1962) v podradnej funkcii „výstavníckeho referenta“. Bratislavské vydavateľstvo Slovenský spisovateľ mu zanedlho vybavilo, aby mohol postupne pripraviť zopár prekladov z maďarčiny, od roku 1962 mu začali opatrne uverejňovať básne v českom Plameni a v Slovenských pohľadoch. Osem rokov po prepustení ho rehabilitovali (1963) a vrátili mu aj členstvo v komunistickej strane, čo mu umožnilo znovu publikovať.
Po návrate na Slovensko pracoval v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV 1963 – 1970) a neskôr sa súčasne stal aj predsedom Matice slovenskej (od 1968) so sídlom v Bratislave. O jeho publikačné možnosti, rehabilitáciu i nové zamestnanie sa, paradoxne, pričinil J. Špicer, ktorý bol vtedy tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov a ktorý sa mu za svoje politické obvinenia ospravedlnil, znovu sa s ním spriatelil a na základe jeho osobnej žiadosti mu radil pri zostavovaní nových zbierok poézie.
Po okupácii ČSR 21. 8. 1968 vojskami Varšavskej zmluvy sa stal členom predsedníctva Ústredného výboru KSS, v tom istom roku aj predsedom Matice slovenskej. Roku 1970 sa však na protest proti normalizačnej politike svojho dovtedajšieho spolubojovníka a záchrancu vo väzení Gustáva Husáka vzdal funkcie člena Predsedníctva ÚV KSS. Krátko na to vážne ochorel (1970), trápil sa – odsúdený na nehybnosť a pomalé zomieranie až do 4. 9. 1976. Jeho výnimočné básnické, publicistické a mysliteľské dielo však nestráca na trvalej hodnote dodnes.
Bol jedným z najvýznamnejších slovenských básnikov 20. storočia, ktorého dielo výrazne ovplyvnilo vývinové smerovanie medzivojnovej i povojnovej poézie na Slovensku a včlenilo ju do európskeho kontextu. Básne začal uverejňovať už ako študent učiteľského ústavu v časopisoch Vatra (1921), Svojeť (1922) a Nový rod (1922), potom v časopise Mladé Slovensko a v Proletárskej nedeli – literárnej prílohe Pravdy chudoby. Už z jeho prvotín zaznieva silné sociálne cítenie a ľavicová orientácia, v tvorbe sa od začiatku stotožnil s proletárskou, sociálne ladenou literatúrou a prihlásil sa k avantgardnej skupine DAV. Zo slovenskej poézie ho zaujali Janko Kráľ, A. Sládkovič, Ivan Krasko, na ktorého nadväzoval, Vladimír Roy, inšpirovala ho aj česká proletárska poézia Devětsilu, najmä Jiří Wolker, zo zahraničnej poézie francúzsky básnik G. Apolinaire, americký básnik Walt Whitman a ruskí básnici Vladimír Majakovskij, a najmä Sergej Jesenin. Aj keď bol členom komunistickej strany, v jeho tvorbe boli vždy na prvom mieste umelecké aspekty.
Debutoval zbierkou Nedeľa (1927), ktorá podľa F. X. Šaldu priniesla „dobrú proletársku poéziu zväčša čistej práce“. Ako motto v nej použil verše zo svojej básne Poézia, v ktorej formuloval mnohorakosť reality, ktorú má poézia odrážať, i mnohovýznamovosť poézie. V zbierke sú širšie komponované básne, v podpoloží ktorých leží epický prvok, napr. Noc, ktorá je reflexiou o osude prostitútky alebo Slúžka, ktorá je obrazom slúžkovského osudu. Do slovenskej literatúry vniesol aj poéziu mesta. V 30 a 40. rokoch obohatil svoje básnické dielo o prvky poetizmu a symbolizmu.
Laco Novomeský: Nedeľa. [Kresby Mikuláš Galanda,
obálka Vlado Clementis a Jaroslav Jareš]. Bratislava: DAV, 1927.
Ďalšiu zbierku Romboid (1932) venoval „zaviatej pamiatke Janka Kráľa, ktorý predstavil poéziu slovenskej literatúre“, a to nielen pre revoltujúci tón romantika, ale aj pre novosť jeho básnickej reči. Vo výrazových prostriedkoch túto zbierku ovplyvnili podnety českého poetizmu, najmä tvorba českého básnika Vítězoslava Nezvala. Vo veršoch zbierky Otvorené okná (1935) priniesol poetiku novosymbolistického typu a zmizla z nich sociálna tematika predchádzajúcich zbierok. Rozpornosť a tragické konflikty zazneli v jeho zbierke Svätý za dedinou (1939), ktorá hovorí o čase „pušiek, dýk a náreku“, zamýšľa sa v nej nad občianskou vojnou v Španielsku i nad zmyslom individuálneho bytia uprostred zvrátenosti sveta. Básne, ktoré vyšli v zbierke Pašovanou ceruzkou (1948) publikoval cez vojnu v Smrekovom časopise Elán (1940 – 1941) a odrážajú ťaživú atmosféru vojnových čias, ale vyjadrujú aj vieru v „zmŕtvychvstania“. Bo dlhej nedobrovoľnej odmlke, spôsobenej jeho väznením na základe vykonštruovaného procesu za „buržázny nacionalizmus“ a zákazom publikovania, vydal dve zbierky návratovému typu poézie – poéma Vila Tereza (1963), pomenovanú podľa budovy, kde v Prahe sídlilo Sovietske veľvyslanectvo, je reminiscenciou na oslavu októbrovej revolúcie v 20. rokoch v Prahe, a rozsiahla básnická skladba Do mesta 30 minút (1963), v ktorej konfrontuje Senicu jeho detstva s prítomnosťou. V zbierke lyrických básní Stamodtiaľ a iné (1964) sa vyrovnáva s peripetiami osudu a vyjadruje v nej svoje presvedčenie a postoje na základe životných skúseností, ktoré zažil pri perzekúcii a väznení v 50. rokoch. Zbierka Nezbadaný svet zahŕňa jeho básnické texty k fotografiám Martina Martinčeka (1964). Časopisecký cyklus básní Dom, kde žijem (1966), venovaný Bratislave, bol zamýšľaný ako základ básnickej zbierky, ktorú už nestihol dokončiť a knižne publikovať. Vo svojich esejach sa predstavil ako znalec modernej kultúry. Z jeho esejistickej a publicistickej tvorby vyšli rozsiahle výbery. Jeho básnické a publicistické dielo vyšlo v antológiách a knižných vydaniach v češtine, bulharčine, francúzštine, maďarčine, menčine, rumunčine či ruštine. Okrem vlastnej básnickej tvorby sa venoval aj prekladom z ruskej a českej literatúry, významným sa stal najmä jeho preklad výberu z básnickej tvorby Borisa Pasternaka (v jazykovej spolupráci s J. Ferienčíkom).
Za tvorbu a zásluhy získal viacero významných ocenení, medzi inými titul národný umelec (1964), ocenenie Hrdina Československej republiky (1964), Novinársku cenu Ľudovíta Štúra (1968), Štátnu cenu za literatúru (1974) a i.
Zdroje:
- DRUG, Štefan: Kapitola z ľudských a literárnych dejín pohnutých čias: Štefan Drug sa zamýšľa nad osudom vzťahov medzi Ladislavom Novomeským a Jurajom Špitzerom na pozadí ľudskej a spoločenskej tragédie 50. rokov. In: Slovo. Publikované: 2. 6. 2004. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
- Laco Novomeský. In: Školský servis [online]. [Citované 15. 8. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
- NOVOMESKÝ, Ladislav. In: MAŤOVČÍK, Augustín, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia. 1. vydanie. Bratislava – Martin: Vydavateľstvo SSS a SNK, 2001. ISBN 80-8061-122-X (VSSS, Bratislava), ISBN 80-89023-08-8 (SNK, Martin), s. 337 – 338.
- NOVOMESKÝ Ladislav. In: MIKULA, Valér, a kol.: Slovník slovenských spisovateľov. 1. vyd. [v Kaligrame]. Kaligram & Ústav slovenskej literatúry SAV, 2005. ISBN 80-7149-801-7, s. 411 – 414.
- LADISLAV NOMONESKÝ. In: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv.: A – O. [Napísal kolektív autorov pod vedením PhDr. Karola Rosenbauma, DrSc.]. 1. vyd. Bratislava: Vydavateľstvo Obzor, n. p., 1984, s. 464 – 468.