Ľudovít Rajter (* 30. 7. 1906 – † 6. 7. 2000 Bratislava), národný umelec, profesor, Dr. h. c., významný slovenský hudobný skladate a dirigent svetového formátu, zbormajster, vysokoškolský pedagóg, spoluzakladateľ a prvý dirigent Slovenskej filharmónie, nestor slovenského dirigentského umenia, bol prvým dieťaťom v rodine učiteľa a cirkevného hudobníka Lajosa Rajtera st. Vyrastal v Pezinku a Bratislave, kam sa presťahovali, keď mal štyri roky, roku 1910, kde jeho otec získal učiteľské miesto a po čase nastúpil aj do funkcie regenschoriho evanjelickej cirkvi. Žil v Budapešti a Bratislave. Mal syna Andriana, ktorý je hudobným dramaturgom.
Hudobné vzdelanie získaval od detstva (Štúdiá a vzdelanie)
Základné hudobné vzdelanie získal už v detstve od svojho otca – hudobníka a skladateľa, organistu a zbormajstra v evanjelickom kostole a vedúceho pezinskej hasičskej dychovky v Pezinku, neskôr regenschoriho evanjelickej cirkvi v Bratislave. Študoval hru na klavíri a violončele na Mestskej hudobnej škole v Bratislave (Alexander Albrecht) (1915 – 1920), na Evanjelickom lýceu v Bratislave (1916 – 1924), kde získal klasické európske humanistické vzdelanie a na Hudobnej škole pre Slovensko v Bratislave (klavír – Frico Kafenda, violončelo – Rudolf Rupník) (1920 – 1924).
Priečelie budovy Evanjelického gymnázia v Bratislave, na ktorom študoval aj Ľudovít Rajter
Následne študoval na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni (kompozícia – Franz Schmidt, Joseph Marx, dirigovanie – Clemens Krauss, Alexander Wunderer, violončelo – Friedrich Buxbaum, Rudolf Hindemith) (1924 – 1929) a na Majstrovskej škole kompozície na Vysokej hudobnej škole Francza Liszta (kompozícia – Ernő Dohnányho) (1930 – 1932). 
Už ako 30-ročný získal titul Doctor honoris causa College of Music New York (1936) za činnosť na dirigentských kurzoch Letnej akadémie Mozarteum v Salzburgu, patril k najmladším riadnym profesorom na Vysokej hudobnej škole Ferenca Liszta v Budapešti (od roku 1941), titul docent získal na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1964), v rámci rehabilitačných konaní ho vymenovali za profesora dirigovania (1991).
Ludovít Rajter v rokoch štúdia vo Viedni
Absolventi a účastníci dirigentských kurzov v Salzburgu, 1931. Spolužiakom Ľudovíta Rajtera (v popredí) bol aj Herbert von Karajan (v krúžku). Foto: archív Andriana Rajtera
Zakladateľská dirigentská osobnosť v Maďarsku i na Slovensku (Pôsobenie, práca)
Pôsobil ako pedagóg hudobnej teórie a hry na violončele na Mestskej hudobnej škole v Bratislave (1929 – 1933), asistent Clemensa Kraussa na letných Majstrovských kurzoch v Salzburgu (1929 – 1933), absolvoval dirigentské vystúpenia v Maďarskom rozhlase v Budapešti (1932 – 1933), stal sa dirigentom (1934) a onedlho prvým dirigentom Maďarského rozhlasu v Budapešti (1935 – 1945). Pôsobil ako pedagóg komornej hudby a orchestrálnej praxe na Vysokej hudobnej škole F. Liszta v Budapešti (1938 – 1945), najprv ako mimoriadny a potom ako riadny profesor (od roku 1941).
Ľudovít Rajter diriguje v štúdiu Maďarského rozhlasu, Budapešť 1932
Bol spoluzakladateľom Symfonického orchestra Maďarského rozhlasu (1943). Koniec 2. svetovej vojny priniesol prudký zvrat v jeho živote, rok pred svojimi 40. narodeninami bol nútený vyrovnať sa so stratou takmer všetkého, čo nadobudol svojou činnosťou, kontinuálne rozvíjanou od začiatku štúdií. Dom, v ktorom v Budapešti býval, na sklonku vojny zasiahla bomba, a tak prišiel o celý hmotný majetok, partitúry, knihy, obrazy, klavír či dva listy Franza Liszta (ktoré dostal ako dar), a stratil aj prácu v Maďarskom rozhlase, ktorá ho motivovala a napĺňala. V koncentračnom tábore zahynul jeho manažér, ktorý pre neho v 30. rokoch zorganizoval dve veľké európske turné a ktorý by svoje kontakty bol dozaista zúročoval aj po vojne. V roku 1945 zomrel jeho otec, Lajos Rajter st.
Po skončení druhej svetovej vojny sa preto vrátil z Budapešti do Bratislavy, ktorú považoval sa svoj domov a kde pôsobil najskôr ako šéfdirigent Symfonického orchestra Čs. rozhlasu v Bratislave (1946 – 1949). Napriek tomu, že sa ocitol v politicky čoraz izolovanejšom priestore a osobne prežíval nepriazeň povojnových režimov v Česko-Slovensku, za najvýznamnejší projekt vo svojom živote, na ktorého realizácii sa zúčastňoval, považoval vznik Slovenskej filharmónie. Spolu s Eugenom Suchoňom, Jánom Strelcom a Františkom Babuškom sa stal zakladajúcim členom Prípravného výboru Slovenskej filharmónie (1948 – 1949). Bol prvým dirigentom Slovenskej filharmónie (1949 – 1976), ktorej tvorbu predstavil aj na prvých významných zahraničných vystúpeniach, ako aj jej umeleckým šéfom (1951 – 1961). Zároveň pôsobil na Vysokej škole múzických umení od jej vzniku ako pedagóg 
dirigovania a komornej hudby (1949 – 1974), vedúci pedagóg dirigentskej triedy (od 1951) a docent (1964). Pôsobil aj ako vedúci pedagóg majstrovských dirigentských kurzov Letnej akadémie Mozarteum v Salzburgu (1966), hosťujúci dirigent Rozhlasového symfonického orchestra v Bazileji (1968 – 1969) a šéfdirigent Symfonického orchestra Čs. rozhlasu v Bratislave (1968 – 1977). Pravidelne pôsobil na Stretnutiach Slovenskej hudobnej mládeže ako dirigent Orchestra Slovenskej hudobnej mládeže (1983 – 1992). Vymenovali ho za doživotného čestného šéfdirigenta Symfonického orchestra Savaria v Szombathelyi (1991). Bol aj vedúcim majstrovských kurzov dirigovania v Orviete (Taliansko) (1994). Bol čestným šéfdirigentom Slovenskej filharmónie (1999) a čestným členom Maďarskej akadémie umení (2000). Zomrel 6. 7. 2000 v Bratislave, v meste, ktorému venoval viac ako 50 rokov umeleckého života.
Prof. Ľudovít Rajter (vľavo) s hudobným skladateľom prof. Eugenom Suchoňom.
Slovenská filharmónia – 75. narodeniny E. Suchoňa, september 1983
Osobná a kultúrna identita
Vyrastal vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, v slobodnom kráľovskom meste Pezinok, kde sa narodil, a v Bratislave, kam sa presťahovali (roku 1910, keď jeho otec získal miesto učiteľa a po čase aj funkciu regenschoriho evanjelickej cirkvi), vo viacjazyčnom multikultúrnom prostredí, čo malo určujúci vplyv aj na formovanie jeho osobnostného a kultúrneho rozmeru, na jeho vnímanie osobnej a kultúrnej identity. Prvými jazykmi, ktorými s ním jeho rodičia komunikovali boli nemčina a maďarčina, z piesní, ktoré mu mama spievala, sa mu ako prvá vryla do pamäte Brahmsova Uspávanka. V rajterovskej rodine sa namiesto národnej identity pestovala kultúrna identita. Ich reálnym duchovným domovom bolo mnohokultúrne, mnohonárodnostné Rakúsko-Uhorsko. Možnosť hlásiť sa k nadväzovaniu na to najlepšie, čo sa v tomto prostredí v oblasti hudby, umenia, vedy, kultúry ako celku zrodilo, bola pre nich prirodzená a súčasne ju považovali za česť. Aj preto bola príznačná jeho spätosť s domácim prostredím, za ktoré považoval v prvom rade Bratislavu. Po tom, čo po skončení 1. svetovej vojny a po zmene geopolitických i spoločenských pomerov pribudol na Evanjelickom lýceu, kde študoval, ako nový povinný predmet slovenský jazyk, s ktorým mali viacerí žiaci, vrátane neho, v tom čase iba pasívne skúsenosti. Ešte aj ako deväťdesiatnik s láskou spomínal na svojho lyceálneho učiteľa slovenčiny profesora Adamiša a básne Ivana Krasku, napr. Vesper Dominicae, ktoré sa vtedy naučil a ktoré ešte aj o 70 rokov neskôr rád naspamäť recitoval. V záujme suverénneho zvládnutia slovenského jazyka ešte pred maturitou sa dostal ako 16 či 17-ročný do Tisovca, do proslovensky, pročesky a slovanofilsky orientovanej rodiny Ľudovíta Clementisa, s kritickými postojmi k maďarizačným úsiliam konca 19. a začiatku 20. storočia, ktorá však preňho osobne predstavovala priaznivo naklonené prostredie. S jeho synom Vladimírom podnikal túry v okolitých horách, na spoločne strávené letné týždne si zachoval pekné spomienky a aj keď kontakt s V. Clementisom nepretrval, vždy na neho spomínal ako na dobrého priateľa z mladosti. Bol silným lokálpatriotom. Vďaka svojim jazykovým znalostiam – okrem nemčiny, maďarčiny a slovenčiny hovoril plynulo po taliansky, solídne po francúzsky, z bratislavského lýcea mal aj pevný fundament latinčiny a starej gréčtiny – mal možnosť slobodnej komunikácie na veľkom priestore. Necítil sa však byť príslušníkom nijakého národa, vo vysokom veku na otázku svojho syna Adriana, či vníma nejaký ohraničený geografický priestor ako svoju vlasť, povedal, že je to 
Panónia (niekdajšia provincia Rímskeho impéria, pokrývajúca západnú polovicu dnešného Maďarska, časti Rakúska, Slovenska, Chorvátska, Slovinska, Srbska a Bosny a Hercegoviny). Jeho väzba na domov, na Bratislavu, na rodinu bola však esenciálna a celoživotná. V tomto zmysle prejavom jeho vlastenectva bola aktívna celoživotná práca na šírení hudobnej kultúry a kultúry komunikácie prostredníctvom dirigentskej, skladateľskej a pedagogickej činnosti i nezmazateľné zásluhy na rozvoji slovenského hudobného a kultúrneho života.
Syn Adrian Rajter zhromažďuje pamiatky o svojom otcovi Ľudovítovi Rajterovi
Dirigoval viaceré európske orchetre i amatérsky zbor (Dirigentská tvorba)
Ako kdesi sám o sebe povedal, najprv poznal noty, až potom písmená, hudba mu teda učarovala už v útlom detstve. Už v mladosti sa dôverne zoznámil s hrou na viacerých hudobných nástrojoch, ako klavirista a violončelista dosiahol vysokú úroveň. Už v stredoškolskom veku účinkoval ako sólista a najmä ako komorný hráč na mnohých koncertoch po celom Slovensku. Ako 11-ročný založil a dirigoval žiacky orchester a s veľkým ohlasom s ním uskutočnil viacero dobročinných koncertov, vrátane vystúpenia vo vtedy novej bratislavskej Redute 25. 1. 1920 s troma malými tancami Johanna Sebastiana Bacha, Georga Friedricha Händela a Wolfganga Amadea Mozarta. Ako študent hral aj na niekoľkých predstaveniach v orchestri Viedenskej štátnej opery. Po ukončení štúdia kompozície dirigovania a hry na violončele na Vysokej hudobnej škole vo Viedni (1929), vyučoval na Mestskej hudobnej škole v Bratislave, v letných mesiacoch však bol každoročne asistentom Clemensa Kraussa na festivale a dirigentských kurzoch v Salzburgu a dirigoval aj niekoľko koncertov Bratislavského symfonického orchestra. Intenzívne sa zaujímal aj o tvorbu Bélu Bartóka, ktorého koncom 20. rokov minulého storočia vyhľadal v sprievode svojho otca a ktorý mu, keďže nevyučoval kompozíciu, dal odporúčanie pre vtedajšieho určujúcu osobnosť budapeštianskeho hudobného života Ernőho Dohnányiho, hlavného dirigenta Orchestra Filharmonickej spoločnosti, riaditeľa Vysokej hudobnej školy Franza Liszta a Hudobného riaditeľa Maďarského rozhlasu. E. Dohnány ho prijal do svojej Majstrovskej školy kompozície na Vysokej hudobnej škole Francza Liszta, zároveň mu však ponúkol aj dirigentské vystúpenie v Maďarskom rozhlase na čele Orchestra Filharmonickej spoločnosti, onedlho nasledovalo jeho vymenovanie do funkcie dirigenta (1934) a po krátkom čase prvého dirigenta Maďarského rozhlasu. V rozhlase dirigoval spravidla jeden (no niekedy až tri) rozhlasové koncerty v týždni, a tak sa zaradil medzi najznámejšie postavy verejného kultúrneho života. Viedol a dirigoval aj jeden z desiatok amatérskych zborov, Mužský robotnícky zbor Maďarských železníc (MÁV) s názvom Magyarság (od roku 1936), ktorý pod jeho vedením inovoval, rozšíril repertoár a mal 140 členov (zamestnancov Maďarských železníc, od traťových robotníkov až po špičkových inžinierov) a ktorý suverénne víťazil v súťažiach, získal Zlatú medailu a Kráľovskú cenu, ako aj Cenu Regenta za najlepšiu interpretáciu diela 
Zoltána Kodálya Karádi Nóták v súťaži Celoštátneho piesňového zväzu (Országos Dalosszövetség) v Székesférvári a získal najvyššie ocenenia na všetkých celonárodných súťažiach, na ktorých sa zúčastnil. Veľa dirigoval najmä v Budapešti, no kým mu v tom nebránila vojna, čoraz častejšie aj v zahraničí. Od roku 1936 pohostinsky pravidelne dirigoval viaceré popredné európske orchestre ako napríklad Viedenských symfonikov, Veľký orchester Nemeckého rozhlasu v Berlíne, Národnú filharmóniu Varšava, Orchestre de la Suisse Romande a predstavil sa aj v Paríži, Mníchove, Stockholme a Helsinkách.
Claudio Abbad (vľavo) a Ľudovít Rajter so svojím synom Adrianom Rajterom (v strede)
Druhú profesionálnu kariéru zasvätil rozvoju slovenskej hudobnej kultúry
Po druhej svetovej vojne sa začala akoby jeho druhá profesionálna kariéra, ktorá trvala celých 55 rokov a ktorú prakticky v plnom rozsahu zasvätil rozvoju slovenskej hudobnej kultúry. Ako prvý dirigent Slovenskej filharmónie (1949 – 1976) s ňou absolvoval takmer 1 000 koncertov (1949 – 1998) a priviedol ju k jej prvým významným zahraničným vystúpeniam. Vo funkcii jej prvého dirigenta budoval repertoár, ktorého dôležitou súčasťou boli aj diela súčasných slovenských skladateľov, najmä Alexandra Moyzesa, Eugena Suchoňa, Jána Cikkera a Dezidera Kardoša. Po roku 1945 spolupracoval prakticky so všetkými významnejšími česko-slovenskými orchestrami, vrátane všetkých významných pražských symfonických orchestrov. Dirigoval Českú filharmóniu, Symfonický orchester hl. mesta Prahy FOK, Symfonický orchester Československého rozhlasu v Prahe, ale aj Štátnu filharmóniu v Košiciach. Ešte ako 93-ročný dirigoval koncerty spamäti a komponoval. Na poslednom koncerte svojej hudobnej kariéry 23. 9. 1999, oddirigoval koncert Štátneho komorného orchestra v Žiline, ktorý sa s ním po dlhoročnej intenzívnej spolupráci rozlúčil koncertom s tým istým repertoárom, ktorý umelec dirigoval na jednom zo svojich prvých koncertov s orchestrom Vysokej hudobnej školy vo Viedni pred viac ako 70 rokmi. Bola to symfónia 104 Josepha Haydna. Mal za sebou desiatky gramofónových, rozhlasových a televíznych nahrávok.
Najväčší skladateľský úspech a úpravy slovenského hudobného folklóru (Skladateľská tvorba)
Intenzívna, 70 rokov trvajúca dirigentská kariérado určitej miery zatieňovala Rajterovu skladateľskú tvorbu. Je aj autorom množstva komorných, zborových, orchestrálnych diel. Jeho najväčším skladateľským úspechom bol balet Majáles (1938), ktorý patril medzi obľúbené dlhoročné repertoárové čísla Baletu Maďarskej kráľovskej opery (autorom choreografie bol svetoznámy Gyula Harangozó).
Scéna za baletu Majáles (Pozsonyi majális), Maďarská kráľovská opera, Budapešť 1938
Prvé dielo pre orchester napísal počas viedenských štúdií (1926, Tavaszi muzsika – Jarná hudba), nasledovali úspešná absolventská práca Sinfonietta (1928), Divertimento (1932), ocenené na skladateľskej súťaži v Budapešti, a Symfonická suita (1933). Jeho najväčším skladateľským úspechom bol balet Majáles (1938), z ktorého zostavil aj koncertnú suitu. V poslednej tvorivej etape jeho života vznikli o. i. diela Suite miniature (1986, pre Orchester Slovenskej hudobnej mládeže), Allegro sinfonico (1986, pre Štátny komorný orchester Žilina), In memoriam (amici A. Trizuljak) pre miešaný zbor a sláčikový orchester (1991), Sinfonietta 
(1992, pre Slovenskú filharmóniu), Impressioni rapsodiche per archi (1995, pre Mladých bratislavských sólistov), Slávnostná predohra (1999, pre Orchester VŠMU) i viaceré komorné a zborové kompozície, vrátane Iustorum animae (1990, pre Mládežnícky zbor Echo). Medzi jeho úpravy slovenského hudobného folklóru patria napr. Slovenské ľudové piesne (1947, 1956), Tri slovenské tance (1950), Hej, hore pod Poľanou (1956), Piesne a tance zo Slovenského Grobu pre orchester (1963), Tri slovenské tance pre husle a klavír (pred 2000), Dva slovenské tance pre dychový orchester (?) či inštrumentálna úprava Zo Slovenského Grobu: Tri ľudové piesne pre dychový súbor. Skomponoval aj hudby k viacerým filmom.
Obal CD: Orchestrálne kompozície Ľudovíta Rajtera (Divertimento, Suite Symphonique, Suita z baletu Majáles, Sinfonietta, Impressioni rapsodiche) nahrala v septembri 2009 Janáčkova filharmonie Ostrava pod taktovkou holandského dirigenta Davida Porcelijna, CD vyšlo v nemeckom vydavateľstve CPO (2011). Obálka: Weiner Kráľ: Stará Bratislava. Foto: Adrian Rajter
Ocenenia a pamiatky na život a dielo Ľudovíta Tajtera
Za jeho dirigentskú a skladateľskú tvorbu ho ocenili viacerými cenami i najvyššími štátnymi vyznamenaniami, ako Cena mesta Bratislavy (1949), titul národný umelec (1989), Cena Bartóka-Pásztoryho (1994), Cena primátora mesta Bratislavy (1994), Cena Jána Levoslava Bellu za celoživotné skladateľské dielo, ktorým významne prispel k obohateniu slovenskej hudby (1996), Čestný kríž pre vedu a umenie Rakúskej republiky I. triedy/Ehrenkreuz für Wissenschaft und Kunst der Republik Osterreich (1997), Rad Ľudovíta Štúra I. triedy (1997), Krištáľové krídlo za celoživotné dielo (1998) a in memoriam Pribinov kríž I. triedy (2007) a Cena Fra Angelico za prínos kresťanských hodnôt do umenia (2011).
Dom Ľudovíta Rajtera s pamätnou tabuľou v Bratislave
Bol čestným občanom Pezinka. V Bratislave-Ružinove po ňom pomenovali Základnú umeleckú školu Ľudovíta Rajtera na Sklenárove ul. 5. Pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia venovalo Hudobné centrum pamätnú tabuľu, ktorú slávnostne odhalili na dome Ľudovíta Rajtera v Bratislave na Fándlyho ulici č. 1.
Význam pre slovenskú hudobnú kultúru
Ľudovít Rajter bol jednou z najvýznamnejších, medzinárodne vysoko uznávaných osobností hudobného a kultúrneho života na Slovensku. V oblasti kompozície (balet, komorné, zborové, orchestrálne diela) predstavuje v slovenskom hudobnom prostredí štýlovo osobitý prejav. Jeho tvorba vyrastá z koreňov viedenskej a budapeštianskej kompozičnej školy (Franz Schmidt, Ernö Dohnányi, Béla Bartók, Alexander Albrecht). Jej charakteristickými črtami sú originalita v rámci pravidiel tradície, prehľadnosť vo forme i harmónii, koncentrovanosť, vyváženosť racionálneho a emocionálneho prvku, zmysel pre humor i lyriku.
Ľudovít Rajter
K najväčšej koncentrácii a čistote jeho kompozičného jazyka dochádza najmä v komorných dielach neskorého tvorivého obdobia. Mal rozhodujúci podiel na etablovaní svetového symfonického repertoáru 18. – 20. storočia v živej koncertnej praxi na Slovensku a podstatnou mierou prispel k založeniu i vysokej kvalitatívnej úrovni Slovenskej filharmónie v desaťročiach jeho spolupráce s ňou (1949 – 1998) i Symfonického orchestra Čs. rozhlasu v Bratislave v oboch obdobiach spolupráce (1946 – 1949, 1968 – 1977). Jeho umelecká činnosť v Čs. rozhlase a najmä v Slovenskej filharmónii sa od počiatku niesla v internacionálnom znamení nielen z hľadiska širokospektrálnej dramaturgie a pozývaných hosťujúcich umelcov, ale aj zahraničných aktivít. Na druhej strane sa významnou mierou aktívne zúčastňoval na rozvoji súčasnej slovenskej symfonickej tvorby uvádzaním a nahrávaním desiatok premiér slovenských skladieb a množstva ich repríz (aj v zahraničí). Slovenskú tvorbu, aj mladších skladateľov, pravidelne dirigoval i na čele zahraničných orchestrov.
Spracoval ŠC
Foto: archív, Adrian Rajter (adrianrajter.blogspot.sk) a ZUŠ Ľ. Rajtera v Pezinku
Zdroje:
- Ľudovít Rajter. In: Hudobné centrum [online]. [Citované 4. 7. 2016]. In: Hudobné centrum. Dostupné na internete: <TU>.
- Prof. Dr. h. c. Ľudovít Rajter. In: Osobnosti.sk. [online]. [Citované 4. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
- Legendárny dirigent očami syna Adriana: Slávu sme neriešili. [online]. [Citované 4. 7. 2016]. Uverejnené: 1. 8. 2010. In: Život (31/2010). Dostupné na internete: <TU>.
- Ľudovít Rajter: Osobnosti Pezinka. In: Pezinok. [online]. [Citované 4. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
- Profesor Dr.h.c. Ľudovít Rajter. In: ZUŠ Ľ. Rajtera [online]. [Citované 4. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
- Ľudovít Rajter – deväť desaťročí s hudbou: Momenti musicali. In: Adrian Rajter [online]. [Citované 4. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
- Ľudovít Rajter – obyvateľ Pannónie. In: Adrian Rajter [online]. [Citované 4. 7. 2016]. Dostupné na internete: [Citované 4. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
- RAJTEROVÁ, Alžbeta: Ľudovít Rajter. In: 100 slovenských skladateľov. [Ed. Marián Jurík, Peter Zagar.]. Bratislava: Národné hudobné centrum, 1998, s. 234.
- Ľudovít Rajter: Molto vivace from Suite symphonique. In: YouTube [online]. [Citované 4. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
- Nedožité 100. narodeniny prof. Ľudovíta Rajtera. In. Pezinčan [online]. [Citované 4. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
- Ľudovít Rajterdirigoval historicky prvý koncert Slovenskej filharmónie. In: HN Style (TASR) [online]. Uverejnené: 4. 7. 2010. [citované 4. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
- Fotogaléria: Legendárny dirigent očami syna Adriana: Slávu sme neriešili. In: Život [online]. [Citované 4. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.
- Ľudovít Rajter v Budapešti. In: Adrian Rajter [online]. [Citované 4. 7. 2016]. Dostupné na internete: <TU>.