... podľa tohto latinského príslovia sa začala odvíjať cesta jubilujúceho Literárneho týždenníka, spoločensko-kultúrneho časopisu, ktorý pri svojom zrode vniesol do zatuchnutého a skostnateného ovzdušia odumierajúceho spoločenského systému nový osviežujúci vánok; v jeho pokojnom a neraz aj razantnom
(nie však rozvášnenom) víre sa predierali na povrch základné otázky bytia ľudského spoločenstva: sloboda, demokracia, dôstojný život človeka, jeho mravné princípy, ekologické prežitie, národné sebauvedomovanie, hrdosť na Slovensko a Slovákov, jednoznačné a definitívne stotožnenie s vlastným štátom (slovenským), hľadanie historickej identity, pevné ukotvenie v európskych zemepisných súradniciach. Redakčný kolektív na čele so šéfredaktorom Vincentom Šabíkom to robil cieľavedome, koncepčne, s odvahou a rozvahou, nebál sa tvrdej a ostrej polemiky ani zásahov vtedajšej politickej „verchušky“, tobôž nežičlivcov skrytých kdesi v zákopoch a vyčkávajúcich na konečné rozuzlenie.
Literárny týždenník prešiel za štvrťstoročie rozličnými peripetiami: hneď v začiatkoch sa vyšplhal na vrchol publicistického a literárno-profesionálneho majstrovstva, dlhý čas si udržiaval prím medzi tlačovými periodikami, najmä pokiaľ išlo o nastoľovanie významných spoločenských a národných tém. Lenže prišli aj krušnejšie chvíle... materiálne a finančné problémy, postupné okliešťovanie redakcie. A napokon nedávne obdobie, keď si na jeho vydávanie vytvorili monopol dvaja ľudia. Z niekedy prestížnych novín ostalo iba torzo, ktoré treba odznova budovať a zušľachťovať.
Možno si položiť otázky: Čo bude Literárny týždenník riešiť dnes? Aké námety a témy bude prinášať po vyše dvadsaťročnej existencii Slovenskej republiky? Nuž... problémov je v súčasnosti neúrekom, kypia nám v hrnci a mnohé už prekypeli. Spoločnosť sa pod rúškom demokracie a občianskych slobôd demoralizuje, rapídne narastajú sociálne rozdiely, zvyšuje sa zástup nezamestnaných, zaznamenávame úpadok kultúry a umenia. Zanešváril sa mediálny priestor – väčšina médií manipuluje, šíri polopravdy a klamstvá, vyhrieva sa na neoliberálnom slniečku, ktoré sľubuje výhody a pôžitky. A nielen to! Z komerčných televízií, z internetu sa na nás valí záľaha amorálností a zvrhlostí bičujúcich hlavy našich detí a mládeže. Žeby boli žurnalisti naivní väzni v Platónovej jaskyni, ktorí vidia iba tiene predmetov a vecí? Kdeže!? Naopak, zväčša sú to ľudia stojaci mimo onej jaskyne, pohybujúci sa v reálnom svete, ktorí chcú, aby okolie vnímalo tok udalostí podľa ich predstáv, v nalinkovaných „tieňoch“. Patria k výrobcom súhlasu, známeho to vynálezu významného amerického publicistu Waltera Lippmana, ktorý sa inšpiroval Nietzscheho výrokom: „Keď sa budete pridlho dívať diablovi do očí, hrozí, že sa ním stanete.“ Učia nás, aby sme sa zahrnovali vecami, a nie sa od nich oslobodzovali. Opantáva nás moc – materiálna a peňazí. Túžba mať – a nie byť. Ach, chudák Diogenes, ten sa zaobišiel aj bez džbánka, lebo zistil, že voda sa dá piť i rukami. Navráva sa nám, že všetko na svete má svoje prirodzené miesto. Vraj je prirodzené, keď bohatí vládnu nad chudobnými, rovnako ako keď para stúpa hore a kameň padá dolu. Ale veď para sa môže zmeniť na vodu a padať dolu, kameň v žeravej láve zasa na dym a stúpať hore!
A situácia v umení a jeho pozícia v mediálnom prostredí? Väčšina médií drží palce iba svojim ideologickým spolupútnikom. Si spisovateľ, hudobník, dramatik, básnik, spevák – a nie si v našom košiari? Tvoja chyba – na našich stránkach, v našom vysielaní nemáš miesto! Ozajstná „tolerancia“, ozajstné
„výšiny“ slovenskej kultúry! Aj to je potrebné zásadne zmeniť – ustavičným upozorňovaním, že také spôsoby vedú k barbarizácii spoločnosti a najmä jej kultúrnej elity. Napokon, všetko barbarské prestáva byť elitné a premieňa sa na dusivý prívesok.
Ukazuje sa, že súčasné dni sú tehotné publicistickými a spisovateľskými témami, akútnymi a horúcimi, ktoré naliehavo volajú po spracovaní. Redakcia ich musí uchopiť rovnako aktívne, činorodo, revolučne ako pri vzniku periodika. Žiada si to dôrazne poukazovať na všetky neduhy, ale zároveň hľadať férovosť v ľuďoch. Je nevyhnutné o všetkom pochybovať, pochybovať o svojej pravde, veriť v silu takých myšlienok, ktoré vedú k činom. Kritické myslenie je už samo osebe čin, treba ho prijímať s pokorou a odvahou, nebáť sa postaviť za dobrú vec. Časopis musí byť poslom humanity a porozumenia, fenoménov, ktoré tvoria kultúru každého národa. Spiritualitu porozumenia potrebuje každá bytosť na tejto planéte, potrebuje ho príroda, zviera, potrebuje ho každý človek. Preto by sme sa mali v určitej chvíli zastaviť, pribrzdiť, porozmýšľať a hľadať porozumenie...
Časopis nemôže a nesmie posluhovať nezdravým ambíciám jednotlivcov, ako orgán SSS musí slúžiť členskej základni a vôbec všetkým spisovateľom, rešpektovať by mal jedinú autoritu – čitateľský záujem a ľudské dobro. Bez nich totiž neprežije...
Na ďalšej ceste svorne zaželajme Literárnemu týždenníku, a to nepreženiem, revolučnú odvahu, entuziazmus, odhodlanie boriť sa za pravdu, za vskutku pôvodné slovenské umenie a slovenskú literatúru. Môže sa tak diať iba v atmosfére korektnej kritiky a vzájomného porozumenia, v tvorivom vzopätí všetkých slovenských spisovateľov, bez rozdielu národnosti, pohlavia, konfesie, politickej príslušnosti. Bude to na prospech nášho časopisu, celej spisovateľskej obce, predovšetkým však slovenskej literatúry a jej dobrého mena vo svete.
(Zdroj: DINKA, Pavol: Cez tŕne k hviezdam.... In: Literárny týždenník 37 – 38 z 30. 10. 2013, s. 1.)