Tvorba presvietená vnútornou katarziou
Pavol Dinka (* 29. novembra 1942), rodák zo Skalice, spisovateľ literatúry faktu, publicista, člen Predstavenstva Spolku slovenských spisovateľov sa v týchto dňoch dožíva významného jubilea – 80. narodenín. Doteraz vydal osemnásť kníh: SNP a západné Slovensko (1989), Ľadové medvede v ľudskej koži (2003), Hra na demokraciu: voliči v pokušení (2005), František Buchta – Skalica a Záhorie: osobnosti – história – pamiatky (spoluautorstve, 2008), Voda a chlad: Prevencia, liečba, rehabilitácia (v spoluautorstve, 2008) Slovenské masmédiá: metódy manipulácie (2008), Zápasy o slovenčinu – pravda a lži (2009), Žurnalisti – lovci vo svorke (2010), Besy kapitalizmu alebo začiatok novej éry? (2012), Mediálne pasce verzus mozog v nádrži (2013), Rovnianske srdce vpísané do skla (2017), Láska k moci a moc lásky (2017), Necenzurované eseje a úvahy (2018), Stretnutia s krutým partnerom (2019), Civilizácia na rázcestí (2021). Nesmieme zabudnúť ani na knihy o Skalici a Záhorí, rodnom regióne pod Bielymi Karpatmi, ktorý sa stal pre Pavla Dinku doslova inšpirujúcou živou vodou. Autorsky sa podpísal pod knihy František Buchta – Skalica a Záhorie (v spoluautorstve, 2008), Skalica a Skaličania v literatúre (2012), Skalické búdy – príbehy o vinohradníkoch a víne (2015) – kniha sa stretla u čitateľov s veľkým ohlasom. Nie náhodou získala viacero domácich literárnych ocenení, dokonca Medzinárodná organizácia pre vinič a víno v Paríži (OIV) ju v roku 2016 poctila čestným uznaním. 
Na ňu nadviazala rovnako úspešná kniha s názvom Príbehy Skalického rubína a Skalického trdelníka (2021), ktorá rozpráva popri skalických vinohradníkoch i o vinohradníkoch v Mokrom Háji, Popudinských Močidľanoch, Prietržke, Radošovciach a Vrádišti. Autor sa nevenuje iba písanému slovu: do Záhoráckeho rádia nahovoril vyše stovky relácií o záhorskom regióne, vydal cédečko s názvom Dr. Janko Blaho: Vyznanie Záhoriu piesňou i slovom (2008), ktorým vzdáva hold slávnemu Skaličanovi, prvému slovenskému opernému spevákovi. Pravidelne prispieva do Záhoráckeho rádia i do mesačníka Skalický obzor, kde zoznamuje čitateľov s historickým pôvodom skalických ulíc.
P. Dinka preložil aj viaceré knihy z angličtiny. Spomenieme aspoň niektoré: Michael Albert: Život bez kapitalizmu: naša nádej ( 2009), David Schweickart: Po kapitalizme – ekonomická demokracia, Noam Chomsky: Mocenské systémy: rozhovory o globálnych demokratických povstaniach a o nových výzvach americkému impériu (2013).
Pavol Dinka je trojnásobným nositeľom Medzinárodnej ceny Egona Erwina Kischa (2016, 2019 a 2021) za najlepšie dielo v oblasti literatúry faktu, Ceny Vojtecha Zamarovského za mimoriadny prínos do literatúry faktu (2017), Krameriovej ceny za nezávislú žurnalistiku (Asociácia nezávislých médií Praha, 2018), Prémií Literárneho fondu (2010 a 2022) a viacnásobným nositeľom Ceny Spolku slovenských spisovateľov; popritom získal viacero ocenení v celoslovenskej súťaži Slovenská kronika. Od roku 2013 je nositeľom Ceny primátora mesta Skalice a od roku 2014 Medaily predsedu Trnavského samosprávneho kraja.
MAREK ADAMEC: Pán Dinka, odmlada sa venujete písaniu, najprv ako žurnalista, redaktor, šéfredaktor niekdajšieho krajského denníka Hlas ľudu, aktívny prispievateľ do humoristického časopisu Roháč, autor humoristických relácií do Slovenského rozhlasu, neskôr ako riaditeľ firmy Mabex, ktorá vydávala denníky Večerník, Hlas ľudu a Smer, naostatok ako šéfredaktor a redaktor Literárneho týždenníka. Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť, čo na margo vašej osoby napísal niekdajší kolega z Literárneho týždenníka spisovateľ Dušan Mikolaj v Slovenských pohľadoch (č. 3/2019): „Spolupráca s Pavlom Dinkom ma tešila i povznášala. (...) Svoje texty písal s vedomím, že dvojtýždňová periodicita časopisu si žiada materiály s nadčasovým postojom. (...) Potvrdzoval tým svoje osobité postavenie v slovenskej žurnalistike a oprávnenosť oceňovania spisovateľského autorstva kníh v žánri literatúra faktu.“ Čo vás priviedlo k tomu, že ste vlastne od detstva brnkali na túto tvorivú strunu?
PAVOL DINKA: Bolo to čítanie a zase čítanie. Čítať som sa naučil ešte pred nástupom do školy. Doma v komore som našiel zažltnutý šlabikár po dvoch starších bratoch, písmenká v ňom ma vábili, cibril som si ruku, až som začal písať a, prirodzene, i čítať. Tešil som sa, že mi to ide, že sa dozvedám niečo nové. Dokonca som natrafil na učebnicu ruštiny, do prvej triedy som nastupoval tak, že som ovládal ruskú abecedu. A od toho všetkého nebolo ďaleko ku kratučkým príbehom... Dokonca v desiatich rokoch (rok 1952) som napísal Rozprávku o letcovi a skúšobnom pilotovi (mám ju doteraz uschovanú v školskom zošite vo formáte A5), do tiráže som uviedol: „Vydalo Nakladateľstvo letecké časopisy v Skalici.“ Bolo to symbolické vyjadrenie bolesti malého chlapca, veľkej bolesti, ktorú v tom čase intenzívne prežíval. V stručnosti prezradím obsah príbehu: Pavol sa hral na lúke, letelo nad ňou lietadlo, zrazu z neho vypadol akýsi list so slovami: „Pavol, odovzdaj tento list otcovi. Otec, letím do sveta. Nemaj o mňa strach!“ Lietadlu po dvoch dňoch vypovedal motor, letec zosadol na čistinke s osamoteným domom. Ľudia mu dali najesť a naliali mu benzín do nádrží. Letec na druhý deň ráno vyštartoval a ocitol sa nad morom. Lenže benzín znovu nevydržal, pilot vyskočil z lietadla, pokúsil sa plávať, ale morské víry ho pohltili.
Bola to moja podvedomá reakcia na smutnú udalosť, ktorá postihla našu rodinu. Od detstva si vylizujem soľ z onej rany, časom sa zakaždým otvorí, páli a bolí: mal som sedem rokov, s mamkou stojíme pred zamrežovanou miestnosťou v Justičnom paláci, za ňou môj brat František, starší o sedemnásť rokov, mlčí, iba rukou naznačuje, že odvisne. Ešte som tomu dobre nerozumel, nerozumel som tomu ani vtedy, keď k nám prišli dvaja chlapíci v kožených kabátoch, osopili sa na mamu, vraj kde máte syna?! Otvorila dvierka od kuchynského sporáka, tam je, odvetila, vezmite si ho! Prekutrali celý dom, všetko porozhadzovali, napokon, navretí od zlosti, buchli dverami a odišli. Malo to i iné následky: na dva roky zatvorili najstaršieho brata (po rokoch ho rehabilitovali), otca súdili, no nič naňho nenašli, a mne zakázali skalickí komunistickí pohlavári študovať na strednej i vysokej škole – paradoxne, so zadosťučinením som neskôr prijal informáciu, že po roku 1968 práve ich vylúčili zo strany.
Prvé autorovo dielko Rozprávka o letcovi (osem strán),
ktoré napísal ako desaťročný. Zdroj: archív P. Dinku
Brat neodvisol, naparili mu doživotie za údajnú špionáž, po odvolaní znížili trest na pätnásť rokov (neskôr sa mu podarilo utiecť z väzenia, usadil sa v USA, stal sa univerzitným profesorom, v Česko-Slovensku ho rehabilitovali v roku 1987). Mamka noc čo noc plakala, neraz som počul jej pridusený vzlykot, niekedy sa to nedalo vydržať, vliezol som k nej do postele, hladkal ju po rukách a prosíkal, mami, neplač, mami... Dnes už viem, že to nebolo umŕtvenie bolesti, ale len jej chvíľkový odklad, posunutie do času, keď opäť zaspím. Začal som sa báť, že zomrie od smútku, usiloval som sa jej robiť radosť jednotkami na vysvedčení. Keď predčasne zomrela priamo v kostole na mozgovú porážku, dva dni som sa nemohol pozviechať z postele, ležal som ako bezduchý vecheť, neschopný pohnúť rukami a nohami, tobôž vyriecť dajakú vetu, až napokon otec na mňa zrúkol: Čo, vari nepôjdeš ani na pohreb?!
Po pohrebe som sa vytratil, nešiel som na kar, nebol som schopný počúvať cinkanie príborov, štrnganie pohárikmi či ošúchané kondolenčné frázy. Sadol som si za písací stroj a začal som prekladať novelu Daphne du Maurierovej Vtáci, sedem dní v jednom kuse. A zrazu sa ťažoba duše prenášala do textu, vracal sa do mňa život, mama to tak chcela...
M. A.: Pán Dinka, s akými pocitmi sa pripravujete na písanie nejakého textu, povedzme literárnej eseje či črty?
P. D.: Keď niečo píšem, chcem, aby čitateľ cítil, že všetko, čo píšem, píšem s vnútorným zanietením a zaujatím. V takých chvíľach sa rozprávam s vlastným svedomím, staviam sa do opozície k sebe samému, ale i jednotlivým udalostiam, ktorých som svedkom, resp. ich sprostredkovane spoznávam. Áno, je to trýzeň a zároveň vášeň, odriekanie a zároveň emocionálne bohatstvo, tvrdá rehoľa a zároveň vznášanie na krídlach fantázie, a práve v takých okamihoch prichádza nebadane, nečujne a bez ohlásenia šťastie. Je vo vás, vo vašom vnútri, ani o tom neviete, len je vám fajn, príjemne, akoby ste boli v nirváne. Tak nejako vyzerá raj... A keď sa unavíte, vydáte sa hľadať krásno, ktoré vytvorili iní: pustíte si Vivaldiho Štyri ročné obdobia, navštívite galériu, prežívate pocity, na ktoré slová nestačia... ide o kultúrne plody ducha.
Spisovateľ ako žalobca samého seba
M. A.: Ako je to s osobnou angažovanosťou spisovateľov v dnešných neľahkých časoch, nezdá sa vám, že až priveľmi mlčia?
P. D.: Osobná angažovanosť spisovateľa v dnešných časoch by mala patriť k jeho každodennej spoločenskej výbave! Pravda, nie v podobenstve Lavoisierových zrkadiel, niekedy prezývaných „horiace“ (ide o slnečné lúče sústredené do jedného ohniska), ako to uvádza Umberto Eco v románe Foucaultovo kyvadlo: „... či už duté alebo vypuklé, zakaždým ťa zrkadlá sklamú, zosmiešnia: keď odstúpiš, nájdeš sa, potom sa trochu pohneš, a hneď sa stratíš. Toto katoptrickéteátrum je tu na to, aby ťa obralo o akúkoľvek identitu, aby si si nebol istý, kde sa vlastne nachádzaš. Akoby ti vravelo: ty nie si Kyvadlo, nie si ani na mieste Kyvadla. (...) A zrazu uvidíš seba samého dolu hlavou.“
Áno, i taká tvorba dobiedza na naše zmysly, a nesmieme sa báť za takú ju aj označiť. Musíme si totiž uvedomiť jednu vec: Literatúra odzrkadľujúca našu súčasnosť síce nepochybne vplýva na myslenie ľudí, na ich postoje, hodnotovú orientáciu, ale nie je v jej silách formovať človeka takpovediac in medias res, bezprostredne, aktuálne, povedzme aj akútne, lebo niekedy rezonuje, nie vlastnou vinou, akoby s odstupom času, ako hlavný orientačný a záchytný bod pre historikov a politológov na správne triedenie a zaraďovanie faktov do súvislostí – najmä však vtedy, keď filozofia a ostatné spoločenské vedy nevedia, kam z konopí. A preto, vychádzajúc z dnešných zložitých spoločenských a medziľudských vzťahov, narastajúceho odcudzenia, prevratných zmien usilujúcich sa svojím chvatom dobehnúť nebodaj rýchlosť svetla, z hrozieb posthumánnej budúcnosti a kyborgov, nastáva čas, keď sa spisovateľ musí stať každodenným racionálnym, zdôrazňujem, racionálnym (samo kritické myslenie nestačí) kritikom udalostí vôkol seba a vo svete a zároveň žalobcom samého seba, bez akýchkoľvek skrytých a zastieraných hmotárskych postojov a materiálnej vypočítavosti. Už aj z tých dôvodov, že recipient chce krátke a rýchle informácie a navyše si žiada ich rýchle vysvetlenie. A nielen od novinárov a ich profesionálnej povrchnosti, ale aj od tých, ktorých pokladá – do väčšej či menšej miery – za svedomie národa. Pravda, ak to ešte vôbec platí a ak aj oni nepodľahli vábeniu krivých zrkadiel.
M. A.: Ako sa pozeráte na úroveň súčasnej pôvodnej slovenskej literatúry a vôbec svetovej literárnej tvorby?
P. D.: Bezduchá a krátkodychá výkonnosť sa, okrem svetlých výnimiek, vteľuje aj do literárnej tvorby v podobe vyprázdnenej postmoderny tehotnej banalizáciou, bulvarizáciou a vulgárnosťou. Sémantická prázdnota, efektné žonglovanie so slovami a slovíčkami sa stali základným stavebným prvkom diskurzu babylonskej veže, kde síce všetci niečo hovoria v presvedčení o význame a veľkosti svojho diela, no v skutočnosti nič zásadné nepovedia.
V onom sútoku zmien i premien ideálu sveta by sa malo rodiť tajuplné pozemské i nadpozemské básnické slovo, veľkolepé, pevné sťa skala. Ide najmä o vzťah spisovateľského svedomia a neutýraného, no najmä neošarpaného svedomia slov. Už neraz som sa pri čítaní básní a románov zamýšľal nad tým, či na vytvorenie formálne i obsahovo excelentného, morálne cnostného literárneho diela treba rovnako silnú cnostnú autorskú osobnosť. Možno tieto atribúty od seba oddeliť, alebo ich dokonca postaviť do kontrapunktu? Zložitá otázka, čo poviete? Netrúfam si na ňu jednoznačne odpovedať, no aj tvorca je iba človek podliehajúci lákadlám pekla z Boccacciovho Dekameronu. A tak zvádza so sebou boj! V prospech seba, či svojho výtvoru? Alebo oboch? Prototypy kladných či záporných hrdinov môže identifikovať na sebe samom, na vlastných osudoch, na sociálnej interakcii a na hĺbavom pozorovaní života, jeho nuáns, farebnosti a rozličností.
Narábanie so slovom je ako hodinárska práca
M. A.:Narábanie so slovom, s onou nehmotnou matériou, je vysoko intelektuálna práca, pri ktorej treba vážiť každú hlásku či slabiku na lekárenských váhach, aby sa ani jedna myšlienka nepresolila. Ako sa na túto činnosť pozeráte?
P. D.: Narábanie so slovom je ako hodinárska práca, vyžaduje citlivosť a precíznosť, vypestovaný zmysel pre chápanie reality, najmä vtedy, keď slovo ožíva a svojím obsahom a posolstvom sa spredmetňuje do bytia duchovnej a hmotnej podstaty – potom už žije samostatne, autonómne, odčlení sa od autora a smeruje k recipientovi, ktorý ho prijme po svojom, podľa svojho vzorca myslenia. Tým môže spredmetnenie nadobudnúť úplne inú podobu. Mýli sa autor, alebo...? Prinajmenšom to autora zarazí a prinúti ho položiť si otázku: Ako je to možné? Maznal som sa s každou slabikou, hláskou... Žeby mi pravda uletela kamsi bokom? Lenže, a to si treba uvedomiť, jej hľadanie nie je také jednoduché, aj pravda pevná ako kameň môže puknúť, pomedzi škáry vyklíčia nové pravdy alebo dovtedy nepoznané lži. Vtedy sa pýtam sám seba: Dodržal si žiaduci odstup od danej témy? Neignoroval si možnú dvojznačnosť slov? Odhadol si správne, kde sa ukrýva dobro a kde zlo, resp. vina či nevina, ktoré nie vždy závisia iba od právneho kánonu a právnej normy? Autor by mal pri pátraní po objektívnosti, vecnosti a fakticite posunúť myseľ i vypovedané či napísané slovo takpovediac mimo svojho tela, odpútať sa od svojho ja a dávať veciam a dejom jednoznačné a nespochybniteľné pojmy.
M. A.: Pán Dinka, dá sa to?
P. D.: Do určitej miery. Subjektívnej hraničnosti sa človek nikdy nezbaví, ale musí sa snažiť čo najväčšmi ju eliminovať – vzdelávaním, čítaním, ponorom do štúdia, prehrabávaním vo faktoch ako v zabudnutej taštičke so stratenými kľúčmi, ono sa ten správny napokon podarí vydolovať. Žiada si to predovšetkým čítať, čítať a znova čítať, hľadať podnety, myšlienky, predobrazy a témy. Spisovateľ je v dialógu s čitateľom v istej nevýhode, tvorca textu dáva možnosť nahliadnuť do svojho vnútra, do jeho najskrytejších záhybov, obnažuje svoje city, pocity a zmýšľanie, vyzlieka svoju dušu a naznačuje čitateľovi, s čím môže a má rátať, načrtáva mantinely očisty. Navyše na seba prezrádza, aspoň v mojom prípade, že písanie je preňho droga, ktorá príjemne zvádza, zalieča sa, premieňa sa na slasť, vábnu a sladkú, faustovsky upísanú Mefistotelovi. Zakaždým keď píšem esej, myslím i na tento aspekt, vkladám do písania všetko, čo je vo mne, neraz s bojazlivou dušičkou, či a ako to čitateľ prijme. Po prečítaní hotového textu ma zavše pochytí panika, že som odbočil od pôvodného zámeru, obsah sa mi zdá akýsi iný, akoby cudzí. Váham, či nemám rukopis strčiť do šuplíka... Taká je jednoducho tvorba, tvorivý nepokoj, vnútorná katarzia.
Transcendencia imaginárneho sveta
M. A.: Ak dobre chápem vaše predchádzajúce slová, literárny tvorca sa musí ustavične usilovať o očistu svojho vnútra, svojej duše. Akým spôsobom to robí?
P. D.: V procese očisty pomáha inšpirácia – slovo básnika či románopisca, transcendencia do imaginárneho sveta, pravdivejšieho ako sama realita, na ktorý sú prikrátke všetky exaktné prírodné vedy i menej exaktné spoločenskovedné disciplíny. Pre mňa sú takou inšpiráciou Dostojevského Bratia Karamazovovci, kapitola, v ktorej Veľký inkvizítor (pokladám to za najunikátnejšiu pasáž vo svetovej literatúre) nabáda uväzneného Krista, určeného na kacírske upálenie, aby si kúpil poslušnosť ľudí za darovanú skyvu chleba, aby vykonal zázrak a tak si získal dôveru davu a napokon, aby sa definitívne chopil moci nad všetkým a všetkými v záujme zachovania svojej večnej slávy. Kristus mlčí, neodpovedá, pristúpi k inkvizítorovi a ticho ho pobozká na deväťdesiatročné pery. Starec sa strasie, prejde k väzenským dverám, otvorí ich a Kristovi povie: „Choď, a už sa nevráť... vôbec sa nevracaj... nikdy, nikdy!“
Fikcia v ozajstnej literatúre je totiž až zničujúco úprimná, presvedčivá, neznesiteľne dôveryhodná – každé klamstvo by sa totiž autorovi škaredo vypomstilo, už aj preto, že literárne dielo má azda najväčšiu schopnosť reprodukcie, reprodukuje sa čítaním, čitateľ môže knihu ustavične nosiť pri sebe (na rozdiel od výtvarných artefaktov či umenia performancie, filmu, divadla atď., ku ktorým sa dostáva iba sporadicky), môže si oživovať dej, konanie postáv, vracať sa k jednotlivým detailom a pasážam. Práve v tom je sila literárneho slova.
O sudcovi a katovi
M. A.: Z vašej tvorby cítiť vôňu vinohradov, atmosféru pivníc, lákavú chuť Skalického rubína a Skalického trdelníka, melodickosť a rytmus skalickej mestskej reči – vlastne všetko, čo zdobí neobyčajnou svojskosťou vaše rodisko. Už vyše päťdesiat rokov žijete v Bratislave, čo pre vás znamenajú pravidelné návraty na Záhorie a do Skalice?
P. D.: Lakonická odpoveď by znela – takmer všetko. Hoci po krutých skúsenostiach z detstva a mladosti to môže znieť čudne. Už to prebolelo, ale zabudnúť sa nedá: otca po skončení súdneho procesu vyhodili z roboty, nikde ho nechceli zamestnať, po tej tortúre dostal tri infarkty po sebe a ako 50-ročný skončil na invalidnom dôchodku. Starší brat právnik sa takisto tri roky ponevieral s prosíkom po úradoch, kým sa ako-tak uchytil. A ja? Už som spomínal, že mi skalickí pohlavári zakázali študovať. Na strednú školu (jedenásťročná stredná škola, dnešné gymnázium) sa v meste roku 1957 robil nábor, no mne dali stopku, na štúdium ma prijali po viacerých odvolačkách až niekedy uprostred školského roka. Zmaturoval som s výborným prospechom, podal som si prihlášku na Právnickú fakultu UK v Bratislave. Riaditeľ školy si ma zavolal a oznámil mi, Paľo, hrozne ma to mrzí, ale mestský výbor komunistickej strany nám zakázal poslať tvoju prihlášku na vysokú školu, vraj by si mohol vynášať nespravodlivé rozsudky nad našimi súdruhmi. Ďalšia rana! Vďaka bratovej protekcii som sa našťastie dostal na nadstavbové štúdium na stavebnú priemyslovku (nebolo to nič pre mňa) do Bratislavy. Opäť maturita a opäť riaditeľ: „S takým kádrovým posudkom, aký sme na vás dostali z rodného mesta, by ste sa nedostali ani do bane, nieto na vysokú školu.“ (Keď sa teraz nad tým zamýšľam, môj vtedajší osud mi pripomína Dürrenmattov román Sudca a jeho kat, v ktorom si sudca najíma na likvidáciu odsúdeného kata.)
A potom? Takmer tri roky som ostal na dlažbe, nechcene som bol rodičom na krku, zamestnávatelia predo mnou zo strachu zabuchovali dvere, až roku 1965 ma prichýlili skalické Stavohmoty. Medzitým som si len tak sám pre seba študoval filozofiu, literatúru, históriu a angličtinu a zároveň som prispieval do rozličných novín a časopisov. Slobodný výdych Pražskej jari v roku 1968 mi umožnil vycestovať za bratom do Spojených štátov a zapísať sa na univerzite na polročné štúdium angličtiny. Hneď po návrate som dostal ponuku z denníka Hlas ľudu nastúpiť do redakcie (z USA som im totiž posielal reportáže), pravda, pod podmienkou, že vstúpim do komunistickej strany. Prišiel som za mamkou (komunistov nenávidela), čo ona na to, vstúp tam, chlapče, lebo ťa budú celý život dusiť, raz by si sa z toho zbláznil – a navyše budeš robiť to, po čom toľko túžiš.
V júli 1968 som sa stal kandidátom strany a v novembri pracovníkom redakcie. V ústrety mi vyšiel šéf Stavohmôt, robotnícky káder, ale človek férový, otvorený, čestný, ochotný každému pomôcť (v tom čase zamestnal aj Antona Srholca prepusteného z väzenia) – od tej chvíle som nedelil ľudí na komunistov a nekomunistov, lež na dobrých a zlých.
V redakcii som sa dobre uchytil – keď mi preverovacia komisia v roku 1970 vyčítala, že som do strany vstúpil za dubčekovskej éry, šéfredaktor (už vymenený) sa ma zastal so slovami, nechajte ho na pokoji, je z neho veľmi dobrý reportér, bárs by sme mali takých Dinkov viac. Pokiaľ išlo o štúdium na vysokej škole, nedobré skúsenosti z minulosti vytvorili vo mne akúsi vnútornú brzdu, odpor... naďalej som sa vzdelával sám. Až po niekoľkých rokoch ma v redakcii prinútili ísť študovať politológiu a urobiť si doktorát zo sociálnopolitických vied.
V rokoch 1989 – 1990 som prešiel viacerými voľbami na funkciu šéfredaktora Hlasu ľudu, zakaždým ma zvolili jednomyseľne. Denníku som ostal verný i na poste riaditeľa firmy Mabex (s výnimkou štyroch rokov, keď som sa stal šéfom kabinetu ministra kultúry Ivana Hudeca). Po zániku denníka ma osud zavial do oblasti práce s nehnuteľnosťami, vykonával som funkciu predsedu predstavenstva firmy Slovakopress, a. s. Naostatok som sa opätovne vrátil k literatúre faktu a publicistike, k Literárnemu týždenníku, ktoré boli a sú mojou celoživotnou láskou.
Vlasť je mať...
M. A.: Pán Dinka, trocha sme odbočili, no chápem, že človek sa pri príležitosti životného jubilea potrebuje vyrozprávať z bolestí a smútkov. Je to prirodzené...
P. D.: Prepáčte za ten exkurz, ale srdce si to želalo. Nezatrpkol som, naopak, Skalica a Skaličania zostali pre mňa, ako ste to v úvode pekne povedali, prameňom živej vody. Nenávisť je kontraproduktívna vlastnosť, kariéru si na nej stavajú najmä politici. Pýtali ste sa, čo pre mňa znamenajú návraty do Skalice a na Záhorie. Lakonicky som odpovedal, že takmer všetko. A je to nepochybne tak. Hviezdoslav v Krvavých sonetoch hovorí: „Vie: vlasť je mať, čo krajec s láskou podá / každému decku, prázdna vrtochov; / len ktorí štedrú pravicu jej vodia / sebecky, tí ju robia macochou.“ Všimnite si synergiu, sémantickú príbuznosť a harmóniu slov vlasť a mať: od slova vlasť je odvodené sloveso vlastniť, resp. byť niekým či niečím vlastnený – áno, imaginárne v svojom vnútri vlastním kus neba nad Skalicou, kúštik skalického námestia, ale i šum líp na Potočnej ulici, kde stál náš rodný dom (na mieste dnešnej pošty), vlastním šelest viničného lístia, jemný hvizd vetra plaziaceho sa z južnej strany nad vinohradmi, zurkot Zlatníckeho, Starohorského a Stračinského potoka či neopakovateľnú vôňu rozkvitnutého vinohradu. A ony zase vlastnia mňa, patrím im, lebo na ne často myslím. A predovšetkým uchovávam hlboko v svojom srdci.
Slovko mať (v zmysle matka) mi pre zmenu hovorí, že ich ozaj mám, že držia nad mojím duchovným svetom ochrannú ruku ako matka, ktorá nedá dopustiť na svoje deti a neraz im odpustí i hriechy. Slovenčina sa tu neobyčajne silno a podmanivo zahrala so slovami.
Vlasť však nie je iba región, lokalita, územie – nesie v sebe onú súvzťažnosť s rodinnou, manželkou, deťmi a vnúčencami, s priateľmi, všetkými tými, ktorí nás majú radi a ktorých máme radi my, nech žijú kdekoľvek, hoc i na konci sveta. A nielen s nimi: kdesi v hlbinách duše sa vynárajú naši predkovia, ktorí po stáročia zveľaďovali našu domovinu. Áno, aj tých máme, aj tých vlastníme, tak ako nás budú vlastniť, aspoň dúfajme, naši potomkovia.
Návraty domov
M. A.: Prezraďte, pán Dinka, prvotné impulzy, ktoré viedli vašu myseľ a vašu ruku pri písaní kníh o Skalici a Záhorí. Možno sa budú naši čitatelia vašimi myšlienkami inšpirovať...
P. D: Musím sa priznať, že to nevytrysklo zo mňa úplne samo od seba. Pokiaľ išlo o knihu František Buchta – Skalica a Záhorie, podnietil ma k tomu pohreb môjho profesora Františka Buchtu (v Skalici je po ňom pomenovaná ulica), svojím spôsobom skalického polyhistora, ktorý ma naučil na hodinách slovenčiny literárnemu mysleniu. Keď som začal pracovať v redakcii Hlas ľudu, pravidelne každý mesiac chodieval za mnou do redakcie v Bratislave, vždy priniesol víno, trdelníky a nejaké príspevky. Debatovali sme spolu o všeličom možnom, o Skalici, o literatúre, o dejinách. Keďže žil sám, neskôr, už na dôchodku, sa presťahoval k známym do Hurbanova. Po istom čase sa odmlčal... Až v lete 1984 som dostal do redakcie smútočné oznámenie: JUDr. František Buchta zomrel 16. júna 1984 v Hurbanove. Pohreb bude vtedy a vtedy... Na pohrebe sa zišlo iba zopár ľudí. Veľmi, preveľmi ma mrzelo, že na poslednej rozlúčke som sa zúčastnil zo Skalice iba ja (do Skalice to neoznámili). Nad jeho hrobom som si dal sľub, že pamiatku naňho sprístupním budúcim generáciám zozbieraním, zostavením a vydaním všetkých jeho publikovaných prác. Sľub som dodržal až v roku 2008 s tým, že dielo som doplnil o svoje autorské texty. Bolo to neskoro, ale predsa. Toľko k tomu...
S kamarátom, so skalickým spisovateľom Jozefom Špačkom, sme často diskutovali, kto, čo a kedy napísal o Skalici a Skaličanoch. Prehrabúvali sme sa v histórii, v minulých storočiach, pátrali sme po archívoch, a zistili sme, že naše mesto dalo našej vlasti aj Európe mnohé významné osobnosti zo všetkých oblastí kultúrneho a spoločenského života. Narodili sa tu a pôsobili poprední literáti, hudobníci, historici, lekári, pedagógovia, ktorí vtláčali pečať pokrokovým myšlienkam. A týka sa to i súčasných generácií. Zistenia bolo treba položiť na papier, napokon som sa podujal dať všetko dohromady, a tak vznikla kniha Skalica a Skaličania v literatúre.
Nuž... a ku knihám Skalické búdy a Príbehy Skalického rubína a Skalického trdelníka ma inšpirovali naši vinohradníci zo Skalice i z okolitých „rubínovských“ obcí a takisto výrobcovia trdelníkov. Veď o čom by sa malo písať, ak nie o fenoménoch, ktoré sú nositeľmi certifikátov Európskej únie, resp. zápisu do Reprezentatívneho zoznamu do nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska (v tomto prípade mám na mysli Skalický trdelník)?!
M. A.: Na záver, ešte jedna háklivá otázka. Začiatkom roka 2009 vás v súvislosti s knihou Slovenské masmédiá: metódy manipulácie (Politologický odbor Matice slovenskej, 2008, 298 s.) takmer všetky mainstreamové médiá osočili, že ste istý kratší text prevzali od iného autora bez uvedenia prameňa. Môžete to čitateľom vysvetliť?
P. D.:
Áno, stalo sa to, lež nedopatrením, nevedomky. V knihe Slovenské masmédiá: metódy manipulácie (2008, 293 s.) som použil 50-riadkový text, (v knihe má okrajový význam), kde som nespomenul zdroj (išlo o text Tomáša Bellu), no na druhej strane som v knihe odhalil vyše 300 mediálnych manipulácií v slovenských periodikách, proti ktorým sa nikto nikdy neohradil. K celej kauze som zaujal stanovisko v knihe Žurnalisti – lovci vo svorke (Politologický odbor Matice slovenskej, 2010, 342 s.) na stranách 143 – 155. Rád to znovu vysvetlím:
Pri príprave spomínanej knihy v roku 2006 (vtedy som počítač dobre neovládal) som požiadal prostredníctvom priateľa Jozefa Pokorného, či by mi jeho syn Boris Pokorný, pracovník mediálnej agentúry, nezabezpečil nejaký materiál na tému masmediálnej manipulácie. Neskôr mi obaja spolu odovzdali asi šesťstranový text s hustým riadkovaním vytlačený vo worde (celý som ho pokladal za materiál Borisa Pokorného, neboli v ňom nijaké pramene, išlo o akýsi „šmírak“, zrejme posťahovaný z internetu). Obaja ma upozornili, že ak časť textu použijem do knihy, aby som vzhľadom na háklivosť témy, neuvádzal Borisovo meno. Keď kniha vyšla, takmer všetky slovenské médiá spustili na mňa začiatkom roka 2009 (po Bellovom článku, že som skopíroval časť jeho päť či šesťstranovej vysokoškolskej seminárnej práce) a na knihu nevyberané ataky, nazval by som to štvanicou. Už som lepšie ovládal počítač, tak som si šiel Bellovu seminárnu prácu vyhľadať na internete. Áno, inkriminovaný text bol z jeho „seminárky“ (asi by som bol na hlavu padnutý, keby som v takejto knihe úmyselne zatajil zdroj). Priznám sa, že ma veľmi zamrzelo, že som, sa dopustil takého nemilého lapsusu. Bellovi som sa, prirodzene, ospravedlnil.
Podstatné je však, čo sa dialo po týchto atakoch na knihu. Stala veľmi úspešná, za mesiac sa vypredala, študenti žurnalistiky si ju zobrali ako učebné pomôcku (najmä na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave /UCM/), o čom svedčí fakt, že som niekoľko rokov dostával z LITY za výpožičky knihy okolo 200 eur ročne a navyše po roku 2010 som na pozvanie UCM vystupoval na každoročných medzinárodných masmediálnych konferenciách s prednáškami na túto tému. Prednášky sú uverejnené v zborníkoch z konferencií z rokov 2010, 2011, 2012 a 2013. Všetky tieto príspevky schválila Edičná rada UCM v Trnave a Vedecká rada FMK UCM v Trnave. Je skutočne smutné, že kniha s takým ohlasom musí už dlhé roky zápasiť s toľkou nežičlivosťou. Nešlo o nič iné, iba o odplatu médií za to, že som sa opovážil vstúpiť do ich nerušených (nie Archimedových) kruhov.
Kauza mala aj svoju nemilú dohru: v rovnakom roku 2008 vyšla (v mojom spoluautorstve s lekármi i kniha Voda a chlad (Formát, 313 s.) – dvaja „žičlivci“ z klubu Ľadové medvede Bratislava, ktorý som spoluzakladal, využili mediálnu štvanicu na moju osobu a priložili polienko do ohňa, vraj som odpísal všeobecne platný a vo svete akceptovaný návod na prvú pomoc pri podchladení organizmu. Nuž, odpíšte, prosím, prvú pomoc napríklad pri infarkte… A tak som sa vlastne stal „plagiátor“…
MAREK ADAMEC: Pán Dinka, ďakujem vám za zaujímavý a podnetný rozhovor. Do ďalších rokov vám želám pevné zdravie a veľa tvorivých síl pri spracúvaní nových literárnych námetov.