Téma Neuveriteľný príbeh pohrebu a sochy Martina Kukučína, publikovaná na dvoch stranách LT v čísle 17 – 18, vyvolala čitateľský i odborný ohlas. Po profile Normy Leight Rudinskej od Etely Farkašovej (LT 21 – 22) prichádzajú podnetné návrhy na vyjadrenie úcty manželom Rudinskovcom, ktorí obdivuhodnou aktivitou prispeli k vyhotoveniu bronzových odliatkov Kukučínovej sochy z autorskej dielne svetoznámeho chorvátskeho umelca Ivana Meštrovića. V predchádzajúcom čísle našich novín prišiel Stanislav Bajaník s podnetným návrhom, aby sme v roku, keď si pripomíname 90. výročie smrti Martina Kukučína, umiestnili k jeho soche v Medickej záhrade v Bratislave pamätnú tabuľu vďaky. Znenie navrhovaného textu zopakujeme:
SLOVENSKO ĎAKUJE
Zahraničnej Matici slovenskej v Argentíne
Autorovi Ivanovi Meštrovićovi (Chorvátsko)
Rodine Rudinskovcov (USA)
za zachovanie a realizáciu tohto diela
pre náš národ
Spolok slovenských spisovateľov
Matica slovenská
Redakcia Literárneho týždenníka, ktorého vydavateľom je Spolok slovenských spisovateľov, sa s podnetom na zhotovenie a inštalovanie tabule stotožňuje a ujíma sa vyhlásenia finančnej zbierky na realizáciu tohto projektu (číslo účtu uverejňujeme na strane 2, prvých desať eur poslal člen SSS Gustáv Rumánek zo Starej Turej). Prirodzene, oslovíme aj príslušné inštitúcie, ktorým práve takáto činnosť spadá do kompetencie.
Anabáza Meštrovićovho modelu z jeho sochárovho ateliéru v Amerike na Slovensko, trvajúca celé desaťročia, je totiž apelom na naše sebaspytovanie, koľko verejných poďakovaní zostávame dlžní slovenským rodákom roztrúseným po svete, ktorí neraz konali na prospech svojej pôvodnej vlasti ochotnejšie a nezištnejšie než verejné organizácie a inštitúcie u nás doma. Neraz sa totiž ukazuje, že navrátilci vo svojej domovine zavadzajú súčasníkom podobne ako v krajinách, do ktorých emigrovali. Ak zostaneme pri výtvarnom umení, môžeme uviesť iba niekoľko príkladov, keď sme prijali našich emigrantov a exulantov za svojich – no aj pri nich prišli a prichádzajú podnety skôr zvonku než od nás. Aktuálne sa to potvrdzuje v Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, v ktorej je do konca septembra výstava Jána Zoričáka (1944) Okná do vesmíru. O tvorbe svetoznámeho rodáka zo Ždiaru žijúceho od roku 1970 vo Francúzsku sme v LT už písali, na Slovensku vystavoval vo väčšine verejných galérií. Pripomeňme ho teraz prostredníctvom sprievodnej prezentácie jeho mikulášskej výstavy. Nazýva sa Prepojenie sklom a je prvou tohto druhu u nás. Sú v nej diela takmer dvadsiatich umeleckých sklárov zo sveta z osobnej zbierky Jána Zoričáka. Národnú zostavu známych českých umelcov Stanislava Libenského a jeho manželky Jaroslavy Brychtovej dopĺňajú Aleš Vašíček, Jan Novotný a Antoine Moravák, Slovensko reprezentuje Askold Žáčko. César, Bernard Dejonghe, Sandrine Isambert a Jean-Paul van Lith sú z Francúzska, Marvin Lipofský a Toots Zynsky z USA, Denise Geisen zo Švajčiarska, John Cook a Samuel Herman z Veľkej Británie, Erwin Eisch z Nemecka. Kychel Fujita je Japonec, Carlos Mata Španiel.
Originál návrhu pomníka
Martina Kukučína od Ivana Meštrovića.
Foto: archív Stanislava Bajaníka
Spomínam túto prezentáciu najmä preto, lebo Ján Zoričák má v Ždiari pred dokončením galerijný objekt, v ktorom popri svojich dielach bude vystavovať i sklá umelcov z iných štátov a kontinentov. Málokto si pamätá, že prvú túžbu po galérii v rodnej obci uskutočnil už roku 1996, no ostala bez podporného záujmu domácich a za príslovečného mlčania oficiálnej verejnosti. Jej zriadením nepotreboval pripomínať osobnú slávu, významných uznaní za umeleckú tvorbu dostal na viacerých svetových prezentáciách. Domovská túžba mu nedávala pokoj, a tak sa zanedlho po tomto skutku usiloval umiestniť svoje diela v rodičovskej drevenici. V tomto zámere mu hneď na začiatku byrokraticky zahatali cestu štátni pamiatkari z krajského úradu. Vraj zamýšľal oficióznu čírosť ždiarskej Ľudovej pamiatkovej rezervácie pošpatiť práve citlivou a premyslenou rekonštrukciou objektu – navyše na iný ako komerčný účel v bujnejúcom cestovnom ruchu. Hovorí sa: do tretice všetko dobré – my doma si môžeme navyše drukovať, že ani nová Zoričákova galéria v Ždiari nestála našich daňových poplatníkov ani groš. Vo Francúzsku, priamo v Paríži, tvoril známy medailér William Schiffer (1920 – 2007). Popri inom sa žiada pripomenúť, že bol jedným z Meštrovićových žiakov a že nebyť priekov medzivojnovej česko-slovenskej vlády, realizoval by svoju sochu Štefánika. Za zmienku stojí i to, že je autorom pamätnej tabule osadenej na Námestí M. R. Štefánika v parížskom 16. obvode.
Krátko po prevrate roku 1989 sa Schiffer vrátil do Trnavy, ktorú i po viac ako polstoročnom parížskom pobyte mal za svoje domovské mesto. Kúpil si tam neveľký dom, zriadil v ňom ateliér a neúnavne pokračoval vo svojej tvorbe. Vzal si za povinnosť medailérsky stvárniť desiatky významných osobností slovenskej histórie i súčasných známych ľudí. Schifferovi jeho záujem o vlasť veľkoryso vrátili Trnavčania. Výtvarné dielo mu opatrujú a prezentujú v Západoslovenskom múzeu v samostatnej expozícii. Neradostné postavenie mal maliar Koloman Sokol (1902 – 2003), uznávaný na americkom kontinente predovšetkým ako grafik. Zo Slovenska navždy odišiel krátko po politickom prevrate vo februári 1948. Dobrovoľne si zvolil exil v tvorivej samote, neočakával návštevy zo Slovenska, vskutku priateľsky prijal iba niekoľkých.
Jeden z posledných bol Ivan Jančár, riaditeľ Galérie mesta Bratislavy. Jeho dlhoročná koncepčná prezentácia exilových výtvarných umelcov v našom hlavnom meste by si zaslúžila osobitnú pozornosť. Nezanedbateľne prispel i k tomu, že časť rozsiahleho diela reprezentanta národnej moderny sa ešte za jeho života dostala do rodného Liptovského Mikuláša a je v meste reprezentatívnou súčasťou Centra Kolomana Sokola.
Andy Warhol sa narodil už v Amerike, no s jeho životom sa pevne spája dedinka Miková na severovýchode Slovenska. Pre diela svetoznámeho umelca popartu rekonštruovali kultúrny dom v Medzilaborciach, v neďalekom susedstve rodiska jeho matky a otca.
Našu pozornosť a úctu si zaslúžili obdivuhodnými skutkami stovky krajanov a exulantov. Život Martina Kukučína plynul predovšetkým v odlúčení od vlasti, nepochodil u nás doma ani úprimnou snahou o návrat na záver životnej púte. Tabuľa poďakovania sa stane iba drobnou poklonou spisovateľskej a kultúrnej obce veľkému človeku.
DuŠAN MIKOLAJ
(In: MIKOLAJ, Dušan: Tabuľa dodatočne prejavenej úcty, Literárny týždenník 29 – 30 z 5. 9. 2018, s. 1)
---
Na fotografii: Bronzová plastika Martina Kukučína (1860 – 1928) v Medickej záhrade v Bratislave, ktorá je dielom významného chorvátskeho sochára Ivana Meštoviča. Foto: Peter Zelizňák, Wikipédia