FENOMÉN LITERÁRNY TÝŽDENNÍK

Štvrťstoročnica Literárneho týždenníka je jubileum, ktoré si zasluhuje pripomenúť význam vzniku a pôsobenia tohto unikátneho mediálneho priestoru, najmä v historickom kontexte zápasov slovenského spoločenstva o základné atribúty rozvoja slovenského národa, jeho kultúry, osobitne literatúry – a využitia historickej príležitosti, ktorá sa naskytovala na sklonku minulého režimu, teda príležitosti plnohodnotne sa podieľať na tvorbe vlastného národného života, podporovať vznik a kreovanie slovenskej identity, pre ktorú slovenská literatúra a kultúra vždy boli základným kameňom. Práve tejto príležitosti sa zmocnil nový Literárny týždenník nebývalým spôsobom a už onedlho po svojom vzniku bol nielen mienkotvorným médiom, ale aj intelektuálnou bázou demokratizácie vtedajšej spoločnosti.
Literárny týždenník – najmä vďaka jeho zakladateľovi a prvému šéfredaktorovi Vincentovi Šabíkovi a novovytvorenej redakcii, ktorá zahŕňala aj viacerých generačne mladších spisovateľov a publicistov, ale aj vďaka jeho iniciátorovi a podporovateľovi, vtedajšiemu ministrovi kultúry a vynikajúcemu slovenskému básnikovi Miroslavovi Válkovi a, samozrejme, spisovateľskej a intelektuálnej obci, ktorú redakcia okolo seba sústredila – zohral v slovenských dejinách osobitne výnimočnú, doteraz nedoceňovanú úlohu. Ide o nepomenovaný fenomén, ktorý pôsobil ako katalizátor, ale zároveň prehlboval vedomie celej slovenskej spoločnosti.
Ťažiskovým momentom bolo aj plnenie poslania Literárneho týždenníka prezentovať názory slovenských spisovateľov na spoločnosť, hodnoty, ktorými by mala žiť nielen literatúra, fakt, že otvoril priestor množstvu autorov, vrátane dovtedy proskribovaných v dôsledku normalizácie či príslušnosti k cirkvám. Tento trvalý trend predstavoval navrátenie spisovateľa a jeho vedomia, názorov, postojov – zviditeľňovanie úlohy spisovateľov v slovenskej spoločnosti – smerom k čitateľovi, občanovi a vytvorenie interakcie, ktorej sa predtým všemožne bránilo.
Vďaka iniciovaniu spisovateľov, intelektuálov z oblasti kultúry, ale aj širšieho spektra spoločenskovedných oblastí sa Literárny týždenník stal nielen uverejňovateľom či zaznamenávateľom, ale, možno povedať, generátorom a epicentrom autentického myslenia, uvedomovania si vlastnej národnej, tvorivej a ľudskej identity a zápasu o ochranu základných spoločenských a osobitne kultúrnych hodnôt.
Už prvé čísla Literárneho týždenníka z roku 1988 svedčia o pripravenosti, erudovanosti a tvorivej schopnosti šéfredaktora a novovzniknutej redakcie otvárať pálčivé otázky slovenskej spoločnosti. Je až obdivuhodné, že už v druhom čísle z 30. septembra 1988 a treťom čísle zo 7. októbra redakcia otvára okrúhle stoly na tému Slováci a Česi v roku osemnástom a Slováci vo federácii, kde sa pomenúvajú aj otázky napĺňania bytostných záujmov slovenského národa v spoločnom štáte, najmä z hľadiska špecifík vlastného národného a kultúrno-spoločenského rozvoja. V druhom čísle Týždenník prináša na prvej strane aj centrálne umiestnenú grafiku košatého stromu – ako symbol časopisu, čím naznačuje programovú podporu „ekológie obidvoch významov: prírody i ducha“ (V. Šabík), a teda aj komplexné pochopenie slovenskej spoločnosti, jej života a bytia.
Širokospektrálny záujem vtedajšieho LT o kultúru a humanizáciu spoločnosti sa prejavoval v cielených, neraz osobitne kritických či polemických diskusiách, ktoré čitatelia vnímali ako závan čerstvého vzduchu dovoľujúceho slobodnejšie dýchať, myslieť, pričom otváral možnosti verejne sa vyjadrovať. Tak ako k spisovateľskému stavu neodmysliteľne patrí slovo, LT sa systematicky venoval aj starostlivosti o slovenský jazyk, s odvahou kritizovať aj jazykovedné diela vytvorené vedeckými pracoviskami, akým bol Krátky slovník slovenského jazyka. Vari za najvýznamnejšie sa považuje otvorenie otázky národného symbolu Slovákov – slovenského znaku, ktorý bol v ústave z roku 1960 umelo vymenený za novotvar nespĺňajúci ani základné heraldické kritériá (uverejnenie príspevkov L. Vrteľa Korene národného symbolu, 16/1989, 27. 4. 1898, s. 13, a J. Nováka Aký bude štátny znak, 15/1989, 4. 5. 1898). Literárny týždenník otvoril túto otázku práve v čase prípravy novej federálnej ústavy a – čo je ešte dôležitejšie – oživil/obnovil tým umlčiavaný proces národného uvedomenia Slovákov ako svojbytného národa s vlastnou históriou, súčasnosťou i záujmom o budúcnosť rešpektujúcu jeho záujmy. Teda opäť sa začalo verejne hovoriť o slovenskom národe, používať toto slovo aj vo vzťahu k jeho záujmom.
Osobitným časopiseckým prejavom, nevídaným v tých časoch, sa stalo aj otvorenie a uverejňovanie rubriky Fórum čitateľa (od čísla 11/1988) s perexom: „Pod touto hlavičkou otvárame priestor pre ohlasy čitateľov na publikované materiály, priestor pre názory, návrhy, podnety a pripomienky, pre tvorivý dialóg LT a kultúrnej verejnosti...“ Čitateľ sa tak stáva kreatívnou verejnosťou, ktorá sa môže vyjadrovať nielen k príspevkom, ale aj vyjadrovať svoje „názory“, čo v uvedených časoch znamenalo odvážne otvorenie priestoru pre spätnú väzbu, možnosť pre verejnosť stávať sa aktérom, spolutvorcom a nielen pasívnym
prijímateľom rozhodnutí z vyšších miest.
Literárny týždenník v čase príchodu revolučných zmien bol vďaka vyše ročnej ceste už nielen vyspelým, ale i vyzretým médiom, ktoré – využívajúc intelektuálny a tvorivý potenciál slovenskej spisovateľskej, kultúrnej, ale i širšej vedeckej komunity – zásadným spôsobom ovplyvňovalo slovenskú verejnú mienku, generovalo hodnotové názory a programovo, trpezlivo i s problémami presadzovalo hodnoty demokracie, slobody a slobodného vyjadrovania k základným otázkam slovenskej spoločnosti, jej histórie, osobnostiam, národnej identity, kultúry, literatúry, životnému prostrediu i mnohým ďalším oblastiam. Preto nečudo, že bol prvým médiom, ktoré v plnom znení – takisto treba povedať, že v porovnaní so všetkými ostatnými vtedajšími médiami – odvážne uverejnilo vyhlásenie Verejnosti proti násiliu už 20. novembra 1989, teda hneď po jej vzniku, a že sa zapojil do podporovania slobodnej, demokratickej spoločnosti. Ponovembrové spoločenské zmeny nezastihli teda Literárny týždenník nepripravený. Práve naopak, otázky štátoprávneho usporiadania v bývalej federácii a práva slovenského národa na samourčenie boli jeho bytostnými témami a v tomto smere aj intenzívne pôsobil. Literárny týždenník – jeho redakcia a intelektuálny potenciál najmä spisovateľskej, historickej, ale aj širšej vedeckej obce, ktorý bol okolo časopisu sústredený, od novembra až do vzniku samostatnej Slovenskej republiky – predstavoval hnací motor pokračujúceho národnouvedomovacieho procesu a podporu slovenských občianskych iniciatív, politických hnutí a strán, ktoré záujmy slovenského národa nielen deklarovali, ale ich aj reálne presadzovali. Literárny týždenník nielenže mal na čo nadväzovať, ale už od svojho vzniku bol spolutvorcom nového vedomia, novej slovenskej národnej komunity, ktorá sa svojich práv domáha, podporuje a uskutočňuje ich napĺňanie. Časopis stál v hlavnom prúde – pod vedením svojho prvého šéfredaktora, ale aj ďalších, ktorí nastúpili po ňom – pri zápase o zvrchované Slovensko (memorandum 61 krokov k slovenskej identite – Zvrchované Slovensko, deklarácia o zvrchovanosti Slovenska prijatá v NR SR) a samostatnú Slovenskú republiku, vo všetkých zložitých obdobiach pred a v čase jej vzniku – podporujúc slovenské hnutia a strany, ktoré sa o jej vznik pričinili.
A to v prostredí väčšiny slovenským národnoemancipačným úsiliam nežičlivých médií. Z tohto hľadiska ide o médium, ktorého historický význam a poslanie sú nedocenené, a aj jeho podpora zo strany Slovenskej republiky, o ktorej vznik sa Literárny týždenník ako mienkotvorné médium neoceniteľne pričinil, je, žiaľ, neadekvátna, čoho najviditeľnejším dokladom je fakt, že podmienky pre vydávanie časopisu sú v stave, keď v redakcii nie je žiadne stále miesto (nielen pre funkciu šéfredaktora, ale ani pre redaktora). Pritom podpora menšinových médií, ktoré predstavujú hodnotové prínosy – v čase záľahy komerčných, brakových a bulvárnych printových médií fungujúcich na báze zisku a záujmov svojich vlastníkov – by mala byť aj v širšom rámci dlhodobým záujmom štátu a jeho kultúrnej politiky.
Štvrťstoročie od vzniku Literárneho týždenníka je významným jubileom, pri ktorom sa treba zamýšľať aj nad budúcnosťou tohto významného a jediného spisovateľského média. Časopis napriek úpadku, v ktorom sa ocital pred májovým členským zhromaždením, ožíva, svedčí o tom aj množstvo pozitívnych čitateľských ohlasov, a prechádza transformáciou, ktorej výsledkom chce byť navrátenie Literárneho týždenníka do stavu či skôr procesu, ktorý má vo vienku. Aby – využívajúc intelektuálny a tvorivý potenciál slovenských spisovateľov a širokého spektra intelektuálov – sa opäť stal mienkotvorným, a tak sa zapojil do hodnotového zápasu o prítomnosť a budúcnosť slovenskej spoločnosti. O to väčšmi, že práve takéto médium v slovenskej spoločnosti chýba a je nanajvýš žiaduce.
V tomto čísle Literárneho týždenníka prinášame aj anketu predstaviteľov slovenskej kultúry, spisovateľov, básnikov, redaktorov, ktorí stáli pri zrode nášho periodika alebo sa ako tvorivé osobnosti podieľali na jeho kreovaní. Anketa vznikla z iniciatívy Pavla Dinku, člena Predstavenstva SSS, povereného zostavovaním Literárneho týždenníka, Miroslava Bielika, predsedu Spolku slovenských spisovateľov, a Jána Tazberíka, tajomníka SSS. Zámerom ankety a príspevku J. Chovanca Dvadsaťpäť rokov existencie Literárneho týždenníka je pripomenúť najmä zrod a prvé obdobie po vzniku Literárneho týždenníka, keďže redakcia a SSS sa pri 20. výročí časopisu (na stránkach časopisu a v publikácii Letokruhy Literárneho týždenníka), žiaľ, práve tomuto obdobiu venovali len okrajovo a nevyužili príležitosť pomenovať jeho nedocenený význam a poslanie. Dnešná redakcia Literárneho týždenníka a nové vedenie Spolku slovenských spisovateľov teda aspoň čiastočne splácajú tento dlh, ktorý navyše má aj hodnotu historickej pamäti a vedomia o hodnotách, ktoré sú súčasťou nášho života i nášho smerovania do budúcnosti.

(Zdroj: CIFRA, Štefan: Fenomén Literárny týždenník: Anketa k 25. výročiu vzniku nášho časopisu. In: Literárny týždenník 37 – 38 z 30. 10. 2013, s. 3.)