Keď Báseň plače a roní slzy,
zabalená v kabanke a schúlená v kúte,
možno jej utrieť líca?
Neviem.
Pôvodne som chcel napísať Báseň. No tá nechce zdvihnúť ku mne svoje oči a odhaliť tvár za mrežami vlhkých sĺz. Zomrela MARTINA LUBYOVÁ (* 12. 5. 1967 – † 20. 11. 2023). Odišla do večnosti vari najšľachetnejšia slovenská žena našej prítomnosti. A my – so smútkom na perách a v duši jej vzdávame poctu. Vzdávame poctu jej nespravodlivo skrátenému životu. No často sa stáva, že práve tí, ktorým osud predčasne vypustil krv z opustených žíl, dovideli ďalej a viacej, a o to sa ich život predĺžil. A to je ich stopa, ktorá zostáva s nami.
Martina Lubyová, široko rozhľadená, vzdelaná právnicky, pedagogicky, ekonomicky, filozoficky a ja dodávam, že i historicky, s obdivom a pokorou znalca umenia, po celý svoj život doma i vo svete vyvolávala lásku k Slovensku a slovenskému národu. S neprehliadnuteľným ženským pôvabom, s nefalšovanou úprimnosťou a citom vedela hľadieť ľuďom do tváre a počúvať i chápať ich postoje, návrhy, túžby a nádeje a neraz aj nevyslovené. Tak sa prejavovala všade. Počas stredoškolských i vysokoškolských štúdií i v rokoch vytrvalej pedagogickej, vedeckej i organizačnej práce na viacerých pracoviskách a vo viacerých funkciách v oblasti vedy, výskumu i kultúry a naposledy aj v kultúrno-politickej práci ako ministerka školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky. Povedomie o svojej vlasti, o Slovensku ako o modernej európskej krajine šírila na Karlovej univerzite v Prahe, v národohospodárskom ústave Česko-slovenskej akadémie vied i v organizácii OECD v Paríži. Práca v medzinárodnej organizácii ILO ju zaviala aj na iné kontinenty, najmä do južnej Ázie, najdlhšie do Indie s pracovným presahom do Pakistanu, Nepálu, Bangladéšu, ako aj Iraku a Srí Lanky. Nie div, že výborné výsledky jej činnosti ju neskôr posunuli až na riaditeľský post tejto organizácie, konkrétne na subregionálny úrad pre východnú Európu a strednú Áziu so sídlom v Moskve. Po návrate domov v roku 2003 sa stala samostatnou vedeckou pracovníčkou Prognostického ústavu SAV a po troch rokoch riaditeľkou tohto pracoviska. Jej vzdelanie, medzinárodné skúsenosti vo vedeckom svete, jazyková vybavenosť a organizačné schopnosti ju v roku 2017 posunuli až do kresla Ministerky školstva, vedy, výskumu a športu SR. Bolo to prirodzené a zákonité. Bola novou a sviežou krvou tohto zodpovedného úradu. S kolektívom vypracovala celý rad inovatívnych programov a – na čo sa často zabúda, zaratovala viaceré finančné podlžnosti rezortu, ktoré zanechala prechádzajúca garnitúra.
JUDr. Mgr. Martine Lubyovej, Ph.D., vzdávajú poctu aj slovenskí spisovatelia. No nielen preto, že má bohaté publikačné výkony, zaznamenané v mnohých štúdiách, zameraných najmä na oblasť ekonomiky zamestnanosti a trhu práce, migrácie, integrácie a celoživotného vzdelávania. Poctu jej vzdávame aj preto, lebo počas výkonu ministerskej funkcie sa živo zaujímala o život a tvorbu súčasných slovenských spisovateľov i o život a problémy Spolku slovenských spisovateľov. Ako pedagogička s blízkym vzťahom k psychológii poznala a veľmi dobre chápala naturel literárnych tvorcov s ich občasnými umeleckými výstrelkami, a preto si neváhala s nimi po práci sadnúť za jeden stôl v dôstojnom pohostinstve. Okrem iných problémov sme uvažovali aj nad tým, že spisovatelia by mali mať účasť j na tvorbe učebníc literárnej výchovy i čítaniek. Spisovatelia, čo mali česť zúčastniť sa týchto stretnutí, na pani ministerku, krásnu a šľachetnú ženu a vrúcnosťou obdarenú Slovenku nikdy nezabudnú. No a navyše, vo vzduchu stále zostáva ten námet. Možno sa raz premení na reálnu skutočnosť.
Keď som dopísal túto rozlúčkovú esej, na nebi zažiaril mesiac a okolo neho sa roztancovali hviezdy. Spočítal som ich. Možno si myslíte, že jedna chýbala. Naopak, jedna tam pribudla.
JAROSLAV REZNÍK
Foto: MŠVVŠ SR