Jadro tohto textu odznelo 18. 2. 2023 na poslednej rozlúčke s Milošom Janouškom v bratislavskom krematóriu, na publikovanie v Literárnom týždenníku text autor v detailoch doplnil a upravil.
Bolo nedeľné popoludnie, keď mi prišla sms-ka: dnes nečakane zomrel Miloš Janoušek. Nechcel som tomu veriť, veď včera sme spolu telefonovali... Asi nikto z nás, jeho blízkych a najbližších priateľov tomu nechcel veriť. Zlyhanie srdca ako blesk z jasného neba. Vtedy prvou reakciou nie je smútok, skôr hnev. Hnev, že taký blesk je zbraň mocná, no katastrofálne nepresná. Pohoršilo, rozhnevalo nás, ako si môže blesk vybrať taký očividne nesprávny cieľ. Len postupne náš hnev a rozhorčenie ustupuje a mení sa na bezmocný údiv a pocit prázdna.
Dávno, pred takmer 50 rokmi som si v jednom internátnom rozhlasovom štúdiu vypočul niekoľko vtipných pesničiek, ktoré ma zaujali natoľko, že som toho pesničkára vypátral. Kamarátili sme sa spočiatku skôr korešpondenčne, on vtedy končil školu v Prahe a keď sa vrátil do Bratislavy, odišiel som zasa ja na rok do zahraničia. Miloš, inšpirovaný pražskou folkovou scénou, hľadal spriaznené duše a bol jedným z hlavných iniciátorov toho, že vznikol Slnovrat, združenie pesničkárov, do ktorého som sa po návrate z Lýbie natešene zaradil. Miloš Janoušek, Ivan Hoffmann, Peter Michalovič, Julo Kazimír s Olom Lachkým, Paľo Malovič, Martin Mašek a ja. Zažili sme potom v podzemnom divadielku U Rolanda niekoľko euforických sezón, vzniklo a odznelo tam viac než 600 nových, autorských pesničkových textov. O čom? O čomkoľvek: o nádejách, o smútkoch, o láske, o osobných zúfalstvách aj planetárnych hrozbách, o absurdite a dvojtvárnosti: „... v intimite noci sme boli pohrúžení / do veľkej debaty ohľadne celého sveta. / Do veľkej debaty, keď okamih pravdy / už-už sa má zjaviť a stále neprilieta...“
Táto „veľká debata“ sa z kuchýň a krčiem preniesla na naše pódium, viedli sme tú debatu medzi sebou, aj s publikom. A napriek vážnosti tém, nehorázne sme sa pri tom nasmiali. Práve s Milošom sme spočiatku tvorili humoristicko-satirické krídlo Slnovratu. Postupne sa v jeho pesničkách objavovali vážnejšie poeticko-filozofické polohy, no vo väčšine textov si neodpustil nejaký viac, či menej skrytý ironický, sarkastický vtip.
I keď bol Miloš hudobný samouk, bol z nášho okruhu najzručnejší gitarista a mal dobrý prehľad nielen vo folku, ale aj v hudbe bluesovej, rockovej taktiež renesenčnej, počúval aj šanzón a jazz a zo študentských čias mal osobnú skúsenosť s folklórnou muzikou. A tak, ako bol dobrý štylista vo svojej literárnej tvorbe, tak mu prehľad v hudobných žánroch umožňoval obliekať svojim pesničkám rôzne kabáty. Svojim i mojim. Podľa nálady textu vytiahol z rukáva pseudoľudový motív, blues, kabaretný kuplet, lyrický šansón alebo takmer rockersky pritvrdil.
Ako človek a kamarát bol Miloš spoľahlivý, diskrétny, ohľaduplný, nápomocný a inšpirujúci. V trojici s Kajom Svozilom sme si v rámci voľného združenia Slnovrat po čase vytvorili menší a kompaktnejší útvar – Jednofázové kvasenie. Dobre sme sa dopĺňali. Vyvažovali sme navzájom svoje limity a vypĺňali svoje medzery. Dobre sme si rozumeli. Bavilo nás spoločne vymýšľať, ako budú vyzerať jednotlivé pesničky, zostavovať dramaturgiu koncertov, vymýšľať „uletené“ pozvánky. Miloš bol nadaný nielen hudobne a literárne ale aj výtvarne, hoci to prezentoval veľmi striedmo: na Vianoce nám dával linorytovú péefku, ktorou sa pokúšal uhádnuť čo nám prinesie nový rok.
Byť súčasťou Jednofázového kvasenia bolo pre Miloša iste dôležité, no je až neuveriteľné a uvedomil som si to vlastne až teraz, čo všetko stíhal popri tom. Mal zamestnanie, v ktorom sa nedalo takzvane „zašiť“ a robiť si svoje. Posledných 25 rokov bol na Úrade verejného zdravotníctva, na odbore preventívneho pracovného lekárstva, čo znamenalo aj prácu v teréne, aj medzinárodné projekty, semináre a konferencie, aj mravčiu prácu na legislatíve. Z rizík pracovného prostredia bol predmetom jeho posudzovania najmä hluk a vibrácie. Možno práve poznatky o škodlivosti hluku spôsobili, že keď jeho manželka Viki, z divadelníckej rodiny Korenčiovcov, založila divadlo, pri ktorého zrode jej Miloš pomáhal, dostalo názov Ticho a spol. Roky v tom divadle fungoval ako scenárista, autor hudby a neviem čo všetko. Viem len, že keď sme tam z času na čas prišli hrať, cítili sme sa tam ako na domácej pôde. Vďaka Janouškovcom nám tam nijaký hluk neškodil a vibrácie boli len vysoko pozitívne.
Miloš vedel skĺbiť tvorivú stránku so systematickou stránkou svojej osobnosti, bol nielen tvorcom silných pesničkových, divadelných a poviedkových textov, ale bol aj dôsledným kronikárom-archivárom a erudovaným publicistom. V našich folkových kruhoch bol vyhľadávaným a uznávaným mentorom, konzultantom a recenzentom.
Pri tom všetkom, čím Miloš bol, je zaujímavé, že nebol šofér. Vodičák mal, ale šoférovaniu sa vyhýbal. Nesnažil sa pochopiť ako funguje motor či karburátor. Ako sčítaný a rozhľadený človek vedel, že tak, ako by sa bez klinového písma nepohla dopredu civilizácia, bez klinového remeňa by sa nepohlo auto. Keď sme občas pri cestách na koncerty mali nejaký technický problém, Miloš sa staral iba o to, či je v poriadku klinový remeň. Viem si predstaviť, že ak by sa ho niekto spýtal ako je možné, že sa on, človek taký všestranne, až renesančne činorodý nezaujíma o autá, odpovedal by protiotázkou: a kto už sa v období renesancie zaujímal o motorizmus? Nikto!
Miloš pred pár rokmi vydal zbierku poviedok pod názvom Testament, posledný album 1FQ dostal názov podľa Milošovej pesničky: V budúcom živote. Mohlo by to naznačovať, že sa na svoj odchod pripravoval už dlhšie, no opak je pravdou. Okolo Jednofázového kvasenia sa za 40 rokov vytvoril okruh pravidelných aj občasných spoluhráčov. Milan Tedla, už nebohý Fedor Frešo, Peter Koreň, Milan Belan a ďalší. Všetko výborní muzikanti, lenže ešte trochu starší ako my. Transfúzia mladej krvi nastala, keď s nami začali hrávať mladíci – Tomáš Kukliš a Milošov syn Jakub Janoušek. Párkrát sme mali nácvik u Tomáša v garáži a Miloš si pochvaľoval, že sa mu na staré kolená splnil sen hrať v garážovej kapele. Vďaka Tomášovi a Jakubovi získal hudobný prejav nás otcov-zakladateľov konečne aj folkrockový drive a Miloš to komentoval: „Chlapci, dobre sa nám s vami hrá, len čo potom, keď zostarnete !“
Do temnej budúcnosti nebojácne hľadiaci sarkastický optimista. To bol Miloš.
Jeho človečina, univerzalita a humor nám budú na ďalšej ceste veľmi chýbať.
Pre 1FQ teraz platí bonmot od ktoréhosi klasika sci-fi literatúry, ktorú mal Miloš veľmi rád: budúcnosť už nie je to, čo bývala...
DUŠAN VALÚCH