Sú ľudia, ktorých stratu si uvedomíme, až keď navždy odídu. Takým bol básnik a murársky majster a jednoducho povedané dobrý človek so srdcom na dlani MAŤKO MESÁROŠ. Môj dlhoročný, verný priateľ. Smutnú správu, ktorej som spočiatku ani nechcel uveriť, mi oznámil jeho synovec archivár Peter Viglaš. Dotkla sa ma o to väčšmi, že mi porozprával, ako v dôsledku prehnaných protipandemických opatrení ho ťažko chorého posúvali z nemocnice domov a zasa do nemocnice a zasa domov, a to aj napriek urgenciám MUDr. Ivana Hudeca, spisovateľa a takisto dávneho Maťkovho priateľa. S odôvodnením, že sa musí rehabilitovať, aby ho mohli operovať, keďže mu diagnostikovali vážne srdcovo-cievne zdravotné problémy. Napokon zomrel, ako som sa dozvedel, na inú chorobu – zápal pľúc. Doma. Je mi do plaču. Je to už druhý môj priateľ, ktorý doplatil na – podľa mňa – prehnanú nemocničnú opatrnosť v starostlivosti o pacientov, ktorí nemajú COVID, ale sú v smrteľnom ohrození. Prvým bol Bohuš Bodacz...

Básnik a murársky majster Matej Masároš napísal iba dve básnické zbierky.

Ako murár za desaťročia pomohol zrekonštruovať či prestavať byty a domy desiatkam známych slovenských spisovateľov, ktorí vždy vedeli, o kom sa hovorí, keď som ho spomenul. Aj mne ako murár nezištne so všeličím pomohol. A keď už nemohol, aspoň nás navštívil v rodinnom domčeku, v ktorom žijeme s manželkou Helenou a dnes už dospelými deťmi Margarétkou a Števkom, pozhováral sa s nami, radi sme ho videli...

Bol to však aj ozajstný básnik. Nebol najlepší básnik medzi murármi, ako ktosi kedysi nemiestne poznamenal, nepoznajúc jeho tvorbu. Naopak, bol básnikom, ktorého verše pretrvávajú aj ponad desaťročia... Presvedčil som sa o tom aj v týchto dňoch, keď som robil výber z nich – pri príležitosti jeho úmrtia.

Stretávali sme sa často, po celé roky. Mal dlhodobé zdravotné problémy, keďže v dôsledku neúspešnej operácie v minulosti na čas oslepol a potom, keď začal vidieť, mal už natrvalo oslabnutý zrak. Napriek tomu rád čítal. Aj naše časopisy Literárny týždenník a Dotyky, ktoré navyše propagoval medzi svojimi priateľmi v Lamači (v „La Manche“, ako hovorieval), kde býval. Usiloval som sa mu vždy pomáhať, najmä vťahovať ho medzi ľudí, spisovateľov a umelcov, s ktorými sa vždy rád stretával a zhováral, či už v redakcii Národnej osvety alebo Literárneho týždenníka, alebo na prezentáciách kníh členov Spolku slovenských spisovateľov. Dával som mu detské knižky pre vnúčatá...

Už medzi nami nie je. Chýba mi a bude chýbať. A viem, že nielen mne.

Nech je mu v nebi pekne aj s jeho predčasne zomrelou manželkou Máriou, ktorú miloval a vždy spomínal – aj po desaťročiach od jej tragickej smrti. Na jeho a jej pamiatku zverejňujeme báseň Dievčaťu s hrdzavými vlasmi, ktorú zavše recitoval, postojačky, aby vzdal úctu JEJ aj POÉZII.

Odišiel láskavý človek, po ktorom zostáva veľké ticho.

Odišiel za havranmi, z ktorými putoval už v pôsobivom názve jeho zbierky Putovanie havranov. Ale zo sŕdc mnohých ľudí i čitateľov nikdy neodíde.

ŠTEFAN CIFRA

Matej Mesároš (* 11. 7. 1943 v Čake, okr. Levice – † 24. 9. 2020 v Bratislave), básnik, pôvodným povolaním murársky majster, pochádzal z ôsmich detí z maloroľníckej rodiny. Jeho otec Matej bol v časoch okupácie Čaky počas 2. svetovej vojny Maďarskom za svoje národné presvedčenie väznený, matka Mária bola rodená Potocká. Jeho brat Július Mesároš (*1923 – † 2006) bol známy slovenský historik, sestra Matilda, vyd. Schrojfová, bola štátnou reprezentantkou v basketbale za Česko-Slovensko. Po tragickej smrti manželky Márie pri autonehode, vychoval dve dcéry Moniku, vydatú Cabadajovú, a Andrejku, vydatú Gregorovú, má tri vnúčatá.

Absolvoval SPŠ stavebnú s maturitou v Bratislave, pracoval ako majster v Bratislavskom stavebnom podniku, pred odchodom do dôchodku ako inštruktor odbornej výchovy na SOU stavebnom. Žil v Bratislave-Lamači.

Poéziu publikoval od začiatku šesťdesiatych rokov v Mladej tvorbe, Slovenských pohľadoch, Romboide či v ročenke ÚV SZM Apropo (= Autori poézie a prózy, 1970), neskôr aj v Národnej osvete, Literárnom týždenníku a i. Vyšli mu básnické zbierky Lusk (1972) a Putovanie havranov (1975).

Jeho poézia je kultivovanou pocitovou a myšlienkovou sondou do vnútorného života muža s otvoreným srdcom, pokorným a čistým pohľadom na svet, silu nachádza v tradičných hodnotách, ktoré pomáhajú prekonávať ťažkosti a krízy života, a to tak v prírode a ľuďoch, ktorí žijú v súlade s ňou, v rodnom kraji, ako aj v matke, spomienkach na detstvo a v láske k žene.

MATEJ MESÁROŠ

DIEVČAŤU S HRDZAVÝMI VLASMI

(Marike Michalovičovej)

Babie leto ti uvilo šatku do vlasov

a s tebou kdesi uletelo

keď som sa túlal po úvrati

to vtedy ešte s tebou

Potom prišli –

však vieš aké časy

do vlasov ti plakal vlhký vietor

hrdzavé smútky dotlievali

pre ne už viacej miesta niet

Teraz keď prídeš k mojim jarným vodám

tak ako piesok nenápadná

z dotyku pier vyveštím ti jar

a z dlane vôňu kvetov

NOČNÝ ŽIVOT SRNKY

Pri tvojom prahu

sa začína nočný život srnky

ktorá na podstienke lesa –

                                          z tráv

veští teplo ruje

Potom z izbietok krovín

                                      odchádza

chodníčkom každodenným

                                           aby na lúke

vo veľkej sále lesa

mohla sledovať

                         tanec srnčích víl

TUŠENIE

Už neplač slzami ako z briez

utri si slzu špongiou machu

a v dlani pocítiš vlhké priznanie

výpoveď trávy písanú ostrím kosy

keď po nej kráča kosec bosý

aby ju postískal v páse

Už neplač do okružtekov dlaní

voda už tvoje slzy premlčala

buď presne taká ako zažíhanie

priezračná ako voda studní

snívaj

a nezabudni

BOLESŤ

Smútok ukrižovaný v tebe

krčí sa v mihalniciach dymu

a šepkom stúpa navlhčený

obnažiť inovať stromov

Noc prirazená na telo

odvíja závoj

a smúti hlboko pod oblohou

Ešte predtým ako vytiahnem klince samoty

zvesím ťa z úst

lebo mlčanie vôd

nad poblúdením mrakov je veľké

ZIMNÁ ETUDA

Srieň –

biela struna husieľ

na ktorých ťažkú hudbu zimy

do noci vetry ťahajú

Pod úšustom biele husle

                        vysoko

                                nad

                                  horu

zodvihol vietor

a zatiahol pieseň

                           smutnú a belavú

Je dlhá biela noc

a hudba ako biely  p á p e r

líha si na kraj

                  a zneje ešte dlho potom

PELENIE

Rozlisti sa opakom sna

                               šumeniu

ktorému predchádza vietor

lipovým korábom vône

Načni tyčinkou pelenia

tušeným chvením žítku

ktorý v lone obhajuješ

Daj svojim vánkom dlaň

podstlatú machom vetra

hnetúcu každý ston

                               obojručne

Zabudni v sebe prítisk

čerenie panenstva

                             v čase mohúcnosti

belavým kosierkom

ktorý ma obchádza

PRICHÁDZANIE

Vánky sú zvonky plné trávy

s úľavou samoty –

                              pred telom po tele

kým ohne suché nevycítia

Listí sa zem

Krok letokruhu

je z roka na rok ťažší

v krížoch nás ťaží

                      váhavá

                      pred prijímaním zem

(Básne zo zbierok Mateja Mesároša Lusk /1972/ a Putovanie havranov /1975/ vybral Štefan Cifra.)